4 dôvody, prečo musíte vidieť film Crip Camp

„Nemôže to byť až také dobré,“ povedala som si, keď každá postihnutá osobnosť, ktorú sledujem, označila Crip Camp za bezchybný dokument. Nuž, mýlila som sa – skutočne bezchybný je. Je mi jedno, či si prečítate moju recenziu, alebo nie, v každom prípade si ale, prosím, Crip Camp pozrite. Podľa mňa totiž ide o najdôležitejší film o postihnutých ľuďoch, aký kedy existoval, a jeho obsah by mal poznať každý jeden človek.

Toto urobili? Vážne?

Crip Camp sa začína, ako už napovedá názov, v tábore pre postihnutých teenagerov, ktorý v 70. rokoch minulého storočia viedli hippies. Chceli tak tejto menšine poskytnúť miesto, kde by aspoň na pár týždňov v roku neexistovali bariéry, predsudky ani rozdiely. A tento film tú rovnocennosť naozaj zachytáva. V scénach z Campu Jened neustále sledujete situácie, ktoré by prebiehali úplne rovnako, keby ste vymenili všetkých zúčastnených za zdravých. Títo pubertiaci vedú normálne pubertálne rozhovory, hrajú športy, idú na party, skrývajú sa pred dospelými, aby mohli fajčiť a bozkávať sa… Jediný rozdiel oproti vonkajšiemu svetu je ten, že na tomto tábore ich zdraví ľudia neobmedzujú akoukoľvek formou diskriminácie.

Keď som si uvedomila, že Crip Camp naozaj hneď na začiatku a bez skrytej „inšpiratívnej“ pointy vyjadruje, že postihnutí ľudia sú proste obyčajní ľudia, a to bez výnimky, spadla mi sánka a tentokrát nie preto, že mi na nej ochabujú svaly. Nemohla som uveriť tomu, že niekto natočil film o postihnutých ľuďoch, v ktorom nás podáva ako normálne ľudské bytosti. (Áno, uvedomujem si, aké smutné je to tvrdenie.) Navyše tento dokument vydal pod svojou záštitou Netflix, najpopulárnejšia služba na sledovanie filmov a seriálov súčasnosti. Takže jednému z najvplyvnejších médií na svete záleží viac na kvalitnej reprezentácii postihnutých ľudí ako na istých ziskoch z tzv. inšpiratívneho porna. Neviem, v akej alternatívnej realite som sa to ocitla, ale chcem tu zostať.

Horor, akčný thriller alebo rozprávka?

Takýto dokonalý úvod zaručil jednu extrémne dôležitú vec – keď sa protagonisti vrátia z Campu Jened do krutej reality, už nesledujete postihnutých ľudí, sledujete proste ľudí. Zábery z ústavov, akým sa nemôže rovnať ani ten najdesivejší horor. Diskriminácia v školstve či dokonca zamietnutie základného vzdelania. Znemožnenie získania pracovných miest. Bariéry, ktoré zabraňujú pohybu na tých najdôležitejších miestach, akými sú MHD. Slová a činy, ktoré ubližujú, zo strany lekárov a politikov. Všetky problémy, ktoré sa diali vtedy a dejú sa aj dnes, v tomto filme nezažíva „niekto iný“, ale ľudia presne ako je divák, nech je ním ktokoľvek.

Skupina ľudí z Campu Jened si následne uvedomila, že pár týždňov v roku im nestačí, pretože tak, ako vyzeral tento tábor, by mal vyzerať celý svet každý deň. A tak sa 50 rôzne postihnutých ľudí na čele s Judy Heumann rozhodlo urobiť revolúciu, zmeniť pohľad spoločnosti na postihnutie a donútiť americkú vládu presadiť zákony, ktoré v inej podobe neskôr začali platiť aj v Európe. Nebáli sa ísť proti vláde, proti polícii a dokonca ani proti FBI, pretože si povedali, že žiaden trest nemôže byť horší ako diskriminácia, v ktorej sú nútení žiť celý svoj život. To všetko robili s vtipom, kreativitou, nekompromisnosťou a s atmosférou komunity, akú môžu zdraví jedine závidieť. A predovšetkým zas a znova vyhrali. Crip Camp rozpráva príbeh, pri ktorom by bolo ťažké uveriť, že je skutočný, keby sa celý neskladal z archívnych záznamov.

Ako to, že som o tom nevedela?

Jedna z hlavných myšlienok, ktorá mi po skončení dokumentu vŕtala hlavou, bola: „Ako to, že som o ničom z tohto doteraz nevedela?“ Ako to, že som doteraz nevedela, komu vďačím za to, že som mohla chodiť do školy, že mám prístup do nemocnice, že vôbec existujú bezbariérové budovy a množstvo ďalšieho? Ako to, že nepoznám jeden z najdôležitejších momentov histórie mojich ľudí? Veď táto vedomosť je pre mňa na úplne rovnakej úrovni ako pre zdravých história ich krajiny. Vy viete zo školy, prečo sa vybudoval štát, v ktorom žijete, a ako v ňom vznikla demokracia (a iné režimy). Ako to, že postihnutí ľudia nie sú automaticky učení to isté? My nevieme, prečo naše prostredie vyzerá tak, ako vyzerá, ako sa budovalo a ako v ňom vznikali zákony.

Bez týchto zásadných informácií predsa nemáme prostriedky na to, aby sme tvorili našu históriu aj naďalej. Práve táto časť našej histórie by postihnutým ľuďom ukázala, aká je naša budúcnosť sľubná a že stojí za to presadzovať si naše ciele. A zdravým by zase ukázala, že odstránenie diskriminácie nie je nezmysel ani nedosiahnuteľný sen, za ktorý ho zvyknú označovať, ale niečo nutné a možné, ak nám len prestanú brániť.

A čo teraz?

Nebudem vám opisovať každý skvelý moment Crip Campu, pretože by som vám sem rovno napísala celý scenár. Takmer každá veta ma totiž zasiahla do hĺbky duše, s každou vetou som súhlasila a priala som si, aby to tak nebolo. Aby diskriminácia, o ktorej títo aktivisti hovorili, neexistovala. Alebo aby konečne prestala existovať. No napriek tomu vo mne tento dokument zanechal neuveriteľné množstvo energie a chute pokračovať v aktivizme. Veď len zopár desiatok ľudí dokázalo zmeniť svet k lepšiemu pre desiatky miliónov. Len si predstavte, čo by spolu dokázalo niekoľko tisíc ľudí z rôznych slovenských organizácií a združení. Crip Camp nám totiž ukázal, že slovo „Nemožné“ je len výhovorka, ktorú počúvame od ostatných, ale ktorej nesmieme uveriť, ak raz chceme na Slovensku vlastnú a už tak dlho potrebnú 504.