Film Teória všetkého očami postihnutého dievčaťa

Keď som si zmyslela, že napíšem článok o filmoch o postihnutých ľuďoch, veľa som ich v tom čase nevidela. Svoj filmový maratón som začala s dosť nízkymi očakávaniami – jednak pretože v médiách a na sociálnych sieťach vidím, že citové vydieranie, čo sa postihnutí a chorôb týka, máva oveľa väčší úspech, a takisto preto, že osobne si často nepozriem film, ktorý nie je v žánri fantasy alebo sci-fi.

Bolo pre mňa teda veľmi milým prekvapením, keď som si uvedomila, že som našla omnoho viac skvelých filmov s touto tematikou než tých, ktoré našu komunitu urazili. Niekoľké z tých filmov boli dokonca také výborné, že by rozhodne nestačilo vytvoriť z nich iba rebríček, ako som to mala pôvodne v pláne. Týmto článkom preto začína dočasná séria mojich recenzií filmov o postihnutých a chorých ľuďoch.

---

Teória všetkého (The Theory of Everything)

Toto filmové spracovanie knihy Cesta do nekonečna: Môj život so Stephenom od Jane Hawking, samozrejme, rozpráva príbeh Stephena Hawkinga, a to od chvíle, kedy mu diagnostikovali ALS (amyotrofickú laterálnu sklerózu), až po koniec jeho prvého manželstva. Uvidíte teda veľký kus jeho života – ako si našiel prvú lásku, ako zožal obrovské vedecké úspechy a ako sa vyrovnával s každým zhoršením jeho stavu.

Film Teória všetkého milujem už dlhé roky. Je to jeden z mála filmov, ktoré si rada pozriem znova a znova, pretože pri každej zmene môjho zdravotného stavu (spinálna svalová atrofia – SMA typ 1) si v ňom nájdem niečo nové, v čom sa vidím. Toto nutne nemusí byť prípad pre každého s nervovo-svalovým ochorením, keďže som vždy mala celkom logické a matematické myslenie, ale rozhodne by ste si tento film mali pozrieť tak či tak. Keď už pre nič iné, tak aspoň pre Eddieho Redmaynea, ktorý zahral rolu postihnutého človeka tak fantasticky, až by som uverila, že naozaj má ALS. Celkom mi pripomenul, ako sa mi kedysi chveli ruky, keď som si ich prestávala ovládať, nehovoriac o jeho predstieraní deformácie celého tela.

Bez toho, aby som si Teóriu všetkého pozrela nedávno, si ľahko spomeniem na niekoľko scén, ktoré na mňa nejako zapôsobili. Keď sa Hawking dozvedel, akú má diagnózu a predovšetkým to, koľko času mu pravdepodobne zostáva, rozhodol sa zasvätiť svoje štúdium predmetu času a všetko, čo ho spočiatku zaujímalo, bolo pracovať. Želal si totiž viac času ani nie tak pre seba, ale pre to, aby niečo dokázal. Týmto si ma Teória všetkého ihneď získala, pretože tak to presne je – postihnutí ľudia majú vždy chuť a snahu robiť niečo, čo považujú za dôležité, a nikdy nechcú zahodiť svoj krátky čas ničnerobením a topením sa vo vlastnom nešťastí. Tento fakt vidím už od strednej a každým dňom som si istejšia, že moji spolužiaci ani zďaleka neboli len svetlou výnimkou.

Podobne to vidím s jeho celkovou tvrdohlavosťou, ktorá vás síce môže rozčuľovať, pretože chcete, aby lekárom dovolil pomôcť mu, ale v skutočnosti vidím, že taká tvrdohlavosť napríklad mne dosť pomohla. Ja a ešte predtým moji rodičia sa skrátka rozhodli, že mi nedajú voperovať PEG ani tracheostómiu skôr ako to bude nutné, čo priebeh mojej svalovej atrofie výrazne spomalilo naproti deťom, ktorým lekári dali tieto hadičky len pre istotu. Veď nikto nechce prejsť do ďalšieho štádia jeho choroby predtým než je to nevyhnutné a myslím si, že takýto postoj naučí choré telo znášať oveľa väčšiu záťaž, kvôli čomu toho zvládne prekonať viac ako naznačuje štatistika.

Neskutočne som sa videla aj v scéne z nemocnice krátko potom, kedy Hawking stratil hlas kvôli tracheostómii, jeho žena Jane s ním chcela komunikovať pomocou špeciálnej tabuľky, on odmietol a obaja sa rozplakali. Pamätám sa na veľmi podobnú situáciu, keď som bola v nemocnici krátko po tracheostómii natoľko zúfalá zo žmurkania podľa jednotlivých písmeniek v maminom tablete, až som radšej vôbec nechcela komunikovať a iba sme s mamou plakali. Proste to nestačilo, nebol to môj hlas, moje vety, a ak som takýmto spôsobom chcela niečo povedať, bolo nutné dať prednosť stručnosti a kľúčovým slovám namiesto mojich myšlienok. Tento film je skutočne plný takýchto veľmi reálnych situácií, a to aj smutných, ale hlavne veselých. Bez váhania odporúčam, aby ste si ho pozreli a objavili ich sami pre seba.

---

Ak sa chcete dozvedieť, ako to prebiehalo a skončilo s mojím učením sa nanovo komunikovať, určite si predplaťte časopis Ozvena, pretože v budúcom čísle nájdete môj článok na túto tému. Návod, ako na to, nájdete napravo od článku v PC verzii tohto blogu alebo pod článkom v mobilnej verzii.