Preskočiť na obsah

Následky chýb mojich lekárov

Ak sa vám veľmi nechce čítať blog z minulého týždňa, pripomínam, že sa skončil tým, ako ma po operácii PEGu lekár pustil z nemocnice so začervenaným okolím tejto sondy v žalúdku a s horúčkou, ktorú som podľa neho mala od radosti, že idem domov. V dnešnom blogu opisujem štyri hlavné komplikácie, ktoré po tom nasledovali.


O hodinu sme prišli domov, mama rovno odbehla do obchodu a otec ma začal prezliekať. PEG ma akosi bolel a tlačil, preto mi ho pootočil, ako nás to v nemocnici naučili, a od radosti, že som doma, mi z neho začal vytekať hnis. (Všimli ste si, že sa vždy stane niečo zlé, keď odo mňa odíde mama?)

Otec teda hneď zavolal do nemocnice, že či sa máme vrátiť, a ten lekár vôbec nevidel dôvod, prečo by sme mali. Takže som sa doma liečila antibiotikami v príšerných bolestiach, pretože mi rodičia samozrejme museli hnis vytláčať. Týmto sa ospravedlňujem čitateľom so slabými žalúdkami.

Zápal sa nám podarilo vyliečiť, no kvôli tomu sa mi roztiahol otvor na sondu. O pár týždňov som išla na kontrolu k Dr. Nutridrinkovej (prečo ju tak volám, zistíte tu). Už vtedy som mala PEG očividne povytiahnutý, preto sme sa jej na to spýtali. Ona mi ho veľmi profesionálne potriasla a zhodnotila, že je presne tam, kde má byť.

Ešte v ten týždeň som sa ráno (dobre, skoro na obed) zobudila a môj PEG rozhodne nebol tam, kde má byť – konkrétne bol vedľa mňa na posteli. A ani otvor v mojom bruchu nebol tam, kde má byť, pretože sa za tých ktoviekoľko hodín zatvoril. Tentokrát rodičia zavolali môjmu gastrochirurgovi, otec rýchlo prišiel z práce a už sme leteli do jeho ordinácie. Tam nám stručne vysvetlil, že ak si nechcem zopakovať celú operáciu aj so všetkými rizikami, musí okamžite jednať.

A tak si vzal železný kolík a vrazil mi ho do skoro zarasteného otvoru v bruchu. To zopár krát zopakoval, potom si vzal o pár milimetrov hrubší kolík a znova mi ho tam niekoľkokrát vrazil. Takto to išlo, až kým som nemala otvor dosť veľký na nový PEG. Dodnes som nezažila horšiu bolesť, a to je čo povedať. Dokonca sa pamätám, ako mi od bolesti vystrelila ruka z vozíka oveľa prudšie ako by som ňou vládala pohnúť. K tomu ma tam ešte sestra presviedčala, že to predsa nebolí, akoby mi to mohlo spôsobiť nejaký slovný placebo efekt, na čo sa na ňu aj môj lekár pozrel, nech radšej sklapne. Ale dokázal ma zachrániť od operácie a mohla som ísť domov.

Opäť ani nie o týždeň ma začala bolieť noha. Myslela som si, že mám poriadne natiahnutú šľachu, veď to u mňa bolo časté. Každým dňom sa to však zhoršovalo, a keď už som sa išla skoro rozplakať od bolesti aj pri pohybe nohy o centimeter do ktoréhokoľvek smeru, mama sa rozhodla, že ideme k obvodnej. Obvodná ma rovno poslala k cievnej a po neuveriteľných piatich hodinách v čakárni mi diagnostikovala podozrenie na trombózu. A viete, ako sa to stalo? Oni mi na Kramároch pred operáciou neobviazali nohy.

Rovno si tam po mňa prišla sanitka, aby ma odviezli do Fakultnej nemocnice Nitra, kde poznám prakticky každého a každý pozná mňa. Vtedy bola primárkou lekárka, ktorú poznám ešte z doby jej úplných začiatkov v tej nemocnici. Už ma liečiť aj tak nebude, takže to poviem na rovinu – vždy sme ju volali a volať budeme Barbie, pretože je blond, denne je nepekne namaľovaná výraznými ružovými farbami a celý život má IQ plastovej bábiky. Nechápem, ako sa po predošlej skvelej primárke detského oddelenia mohla na ten post dostať práve ona. Naopak chápem, prečo tam dlho nezostala.

Sanitári jej oznámili, že mám podozrenie na trombózu, a primárka Barbie pred nimi bez hanby povedala, že keď ma operovali v Bratislave, tak nech si ma tam aj riešia a ona mi akurát zavolá prevoz. Sanitári sa pozreli z nej na nás a z nás na ňu štýlom „to nemôže myslieť vážne“ a mama mu rovno povedala, že áno, takú ju poznáme odmalička.

Sanitka, ktorá ma mala previesť do Bratislavy, mala prísť o skoré tri hodiny, preto ma medzitým hospitalizovali na JIS. Zatiaľ mi teda zdravotná sestra prišla pichnúť fragmín. Ak nepoznáte fragmín, je to miniatúrna injekcia, ktorú si bežne ľudia bez zdravotného kurzu pichajú doma, pretože má ísť len tesne pod kožu. Pichá sa preto tak, že si medzi prsty vezmete kožu brucha alebo v prípade vychudnutých ľudí, ako som ja, kožu na ruke či stehne a zarovno nej ju pichnete. Táto sestra s minimálne dvadsaťročnou praxou mi pichla fragmín v pravom uhle k bruchu priamo do čreva. To viem preto, že mi neskôr urobili rozsiahle sono a našli mi presne na tom mieste v čreve dierku od ihly. Začalo ma to neuveriteľne štípať a sestra na mňa ešte nakričala, že čo si vymýšľam, veď fragmín nebolí. No fragmín nie, ale prepichnuté črevo áno.

Ale aby sme tam len tak nečinne nečakali, vzali mi ešte krv, urobili vyššie spomínané sono a poslali ma na kontrolu miestnemu gastrochirurgovi s veľmi hrubým prstom, ktorý ním skontroloval, či nekrvácam do čreva. Vtedy mi to vtipné neprišlo, teraz už áno. On síce povedal, že určite nekrvácam, ale keď ma dali naspäť na posteľ na JIS, vrchná sestra si porovnala výsledky krvi s tými predoperačnými, uvidela menej červených krviniek a zmyslela si, že som ich všetky stratila v ten deň.

Vtedy začala tá pravá komédia. Vrchná rozrazila dvere na JIS a začala jačať, že mám masívne krvácanie a potrebujem okamžite krv. Nikto mi ju, isteže, nedal, čo ma nenormálne vystrašilo. No asi do desiatich minút prišla zase, že nekrvácam a všetko je v poriadku, čakáme na prevoz. O ďalších desať minút znovu rozrazila dvere a začala kričať, že masívne krvácam, ale stále s tým nič neurobila. A o desať minút mi podľa nej opäť nič nebolo. Toto sa opakovalo po celý zvyšok čakania na sanitku, až som sa prestala báť a tento schizofrenický kolobeh mi začal pripadať vtipný. Keby som predsa masívne vnútorne krvácala, za tých spolu deväť hodín u lekárov by som už dávno nežila.

Keď sme s mamou dorazili na Kramáre, bolo už okolo polnoci, čo danú sanitárku neskutočne rozčúlilo. Dala nám jasne najavo, že si nemám dovoľovať byť v ohrození života počas jej nočnej. Proste slovenské zdravotníctvo. Na izbu k nám rovno prišla gastroenterologička a hepatologička v jednom, oprela sa o stenu a prakticky vysmiala lekárov z Nitry, že mi nevedeli pichnúť fragmín a dať transfúziu krvi, pretože nič viac očividne netreba. S mamou sa nám okamžite zapáčila. A predovšetkým mala pravdu, zanedlho som išla domov, len mi mama musela doma päť mesiacov pichať fragmín. Ako všetko, aj toto sa za chvíľu naučila robiť lepšie ako sestričky.

Ani tam sa však moje komplikácie neskončili. Začal sa mi zhoršovať ešte jeden problém, ktorý som mala vlastne od začiatku, ale nikto z lekárov nemal potrebu ho riešiť – bolelo a pálilo ma miesto nad žalúdkom, čo mi spôsobovalo neskutočné nevoľnosti, a z PEGu mi vytekala doslova čierna tekutina. Zachádzalo to až do takých stavov, že som sa celá triasla, ledva som dokázala prehovoriť a celý deň som v sebe neudržala ani vodu. Raz som mala takýto záchvat naozaj vážny, a keďže nám nikto z lekárov nechcel veriť či poradiť, rodičia ma naložili do auta a išli so mnou k môjmu gastrochirurgovi. Počas tej hodinovej cesty som mala pocit, že strácam vedomie, ale kým sme dorazili do ordinácie, záchvat ma prešiel. Lekár nám preto neuveril a poslal nás domov s tým, že preháňame.

Avšak pri ďalšej kontrole u Dr. Nutridrinkovej sa stal zázrak – ona bola užitočná! Opísali sme jej môj problém a ona hneď vedela, čo sa deje. Tým, že som krátko pred PEGom začala byť ležiaca, mi žalúdočné kyseliny tiekli hore do pažeráka a pomaly mi v ňom vypaľovali dieru. A vraj je dobré, že sme s tým prišli, pretože v tomto stave by už netrvalo dlho, kým by sa mi pažerák prederavil a v kritickom stave by ma museli operovať, ak by to vôbec stihli včas. To je radosť počuť. Našťastie mi na vyliečenie stačili lieky.


So slovenským zdravotníctvom sa skrátka nedá inak než sa cítiť v bezpečí, hlavne počas problémov, ktoré stretnú vlastne takmer každého dôchodcu, a to ani nemusí mať vzácnu diagnózu.

Páčia sa vám moje články, fikcia či grafická tvorba? Môžete ma finančne podporiť na Patreone, za čo vám poskytnem bonusový obsah. Taktiež si môžete kúpiť môj merch v obchode HendiKup s tematikou mojich blogov a umenia.

Taktiež sledujte moje sociálne siete

Instagram

Som 26-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019 a 2022.

4 komentáre k “Následky chýb mojich lekárov”

  1. Jeden prosím neviete mi povedať čo ste mali za lieky na tu čiernou, pretože nás ties posielali do prdele
    Alebo ze je to krv a dali nám helicid ,ale ten neucinkuje

    1. Pokiaľ sa pamätáme (a už to bolo tak dávno, že vám to neviem zaručiť na 100 %), nič moc u mňa neliečili, dali mi len liek Nolpaza, pretože problémom bol prepálený pažerák žalúdočnou kyselinou. Čiže áno, u mňa to bola s veľkou pravdepodobnosťou čierna krv.

  2. Petra, vy ste neskutočná s akým pokojom a humorom nás dokážete informovať. Kramáre tiež veľmi dobre poznám… SMA-k sa hlási!

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

sk_SKSlovenčina