Aký dopad by mala reforma príspevku na osobnú asistenciu?

(Ak by sa vám náhodou nechcelo čítať celý tento článok, podpíšte aspoň túto petíciu, ďakujem.)

Minulý týždeň vyšla správa, ktorá otriasla slovenskou komunitou postihnutých ľudí. Naša vláda chce pripraviť reformu poskytovania príspevkov na opatrovanie a osobnú asistenciu. Konkrétne chce tieto dva veľmi odlišné príspevky zlúčiť a nazvať to jednotnou dávkou v odkázanosti.

Pán minister Krajniak túto správu podal ako skvelú vec pre ľudí s postihnutím. Vraj takto budeme môcť sami rozhodovať o tom, kto sa o nás postará. A peniaze, ktoré sa vezmú z príspevku na osobnú asistenciu, pôjdu na sociálnu inklúziu. Nie som si istá, či cieľom týchto „argumentov“ bolo zavádzať neznalých ľudí, aby im dal pocit, že vláda reformou pomáha zraniteľným, alebo je neznalý sám minister, resp. vláda. V každom prípade to tak pozitívne, ako to podal on, ani približne nebude.

Matematika základnej školy im nejde

Nerada na mojom blogu preberám konkrétne sumy, ale tentokrát sa bez toho nezaobídem. Maximálny príspevok na opatrovanie je 476,74 € mesačne, ktoré idú rodinnému príslušníkovi, pričom sa o človeka s postihnutím musí starať 24/7. Ak človek poberá maximum osobnej asistencie, dostane okolo 2 000 € mesačne, z čoho okolo 500 € môže dať rodinnému príslušníkovi za iba 4 hodiny starostlivosti denne (áno, 4 hodiny denne osobnej asistencie sú viac ako 24/7 opatrovania). Zvyšok potom zaplatí osobným asistentom, ktorých si sám nájde a vyberie. Takže argumentovať, že sa budeme môcť rozhodovať o tom, kto sa o nás postará, je prinajmenšom hlúposť – rozhodovať sa môžeme už dávno a ešte k tomu nie na úkor našich rodičov.

Vláda síce nepovedala, akú výšku by mala jednotná dávka v odkázanosti, ale podľa vyjadrenia ministra Krajniaka by bola rozhodne oveľa nižšia ako osobná asistencia. Takže by sme sa mali pomaly lúčiť s tými 1 500 € mesačne, vďaka ktorým máme samostatnosť, slobodu a niektorí dokonca aj život, pretože nemajú rodinu, ktorá by sa o nich dokázala postarať, a vďaka asistencii nemusia ísť do ústavu.

A prečo? No, minister Krajniak nechce verejne priznať, že vláda chce ušetriť na ľuďoch s postihnutím, a tak si našiel geniálnu výhovorku – peniaze použijú na sociálnu inklúziu, napríklad na zaradenie ľudí s postihnutím na trh práce. Všetko bude teda lepšie, postihnutí ľudia budú konečne môcť pracovať a tým si chýbajúce financie zarobia. To je nádherná predstava, naozaj. Ale každý, kto systému na Slovensku aspoň trochu rozumie, vie, že to nič viac než predstava nie je.

Vzdelanie a slušná práca za 6 mesiacov

Vezmime si to logicky. Konkrétny návrh na túto reformu má prísť do konca roka 2020, schváliť ho teda majú čoskoro po tom. Čiže ak všetko pôjde podľa plánu vlády, máme približne pol roka, kým prídeme o osobnú asistenciu. Vážne chce pán minister Krajniak v priebehu tohto pol roka kompletne zmeniť Slovensko?

Postihnutí ľudia často nemajú vzdelanie potrebné na rôzne zamestnania, pretože naše školstvo je plné fyzických aj sociálnych bariér. Väčšinou je aj tak jedno, či vzdelanie máme, alebo nemáme –  pracovné miesta si musíme vytvoriť sami, pretože ani kvalifikovaných ľudí s postihnutím nikto nezamestná. Jedinou ďalšou možnosťou sú chránené dielne za almužnu alebo ponižujúca práca, ktorú by zvládlo aj dieťa, len aby si firma splnila povinnosť. No najčastejšie sa ľuďom s postihnutím proste nepodarí zamestnať vôbec. Takto to na Slovensku funguje už desiatky rokov a naša vláda chce toto všetko napraviť za šesť mesiacov? Chce nám všetkým dať tituly zadarmo a nájsť nám za pár týždňov slušne platenú prácu, aby sa nič zlé nestalo? To si nemyslím. Ani vláda si to určite nemyslí. Argumenty ministra Krajniaka sú skrátka nezmyselné.

Ako by vyzeral môj život bez asistencie?

Ako mnohí ľudia s postihnutím, ani ja si nechcem predstaviť, ako extrémne by klesla kvalita môjho života, keby sa táto reforma schválila. Osobná asistencia mi totiž dala do života nenahraditeľné pozitíva.

Predstavte si, že každú jednu vetu, ktorú kedy poviete nahlas, a každú jednu vec, ktorú kedy urobíte, počujú a vidia vaši rodičia. Je jedno, aký skvelý vzťah s rodičmi máte, tá predstava sa vám určite nepáči. Osobná asistencia mi dala nielen súkromie, ale zlepšila aj moju schopnosť socializovať sa, komunikovať, či už s priateľmi, alebo s (dovtedy) cudzími osobami. To všetko je, samozrejme, priaznivé aj pre moje psychické zdravie. A takisto som sa vďaka osobnej asistencii stala oveľa produktívnejšou, pretože si môžem vytvoriť vlastný režim, ktorý nie je závislý na nikom inom. Aktivizmus, ktorý robím na tomto blogu, a takisto moje ďalšie projekty sú často možné iba vďaka asistencii. Isteže mám strach, že o toto všetko prídem, a to ani nie som jedným z tých ľudí, ktorí by bez asistencie prišli o možnosť samostatne bývať.

Potom je tu moja mama. Bez osobnej asistencie by nezáležalo na tom, ako veľmi je unavená a aké príšerné bolesti má, nesmela by si oddýchnuť, pretože by sa o mňa nemal kto iný postarať. Nehovoriac o tom, že by prišla o súkromie a o osobný život úplne rovnako ako ja. A práve moja mama je ten posledný človek na svete, ktorý by si niečo z tohto zaslúžil.

A čo moje osobné asistentky? Mnohé z nich mi povedali, ako veľmi im táto práca pomohla, či už finančne, alebo čo sa týka nových skúseností a vedomostí o celkom inom svete, v akom dovtedy žili. Navyše veľa z nich predtým robilo prácu typu čašníčka a snáď vám nemusím hovoriť, čomu všetkému musia čeliť mladé ženy v podnikoch. Osobná asistencia je teda zároveň bezpečná práca. Ak sa reforma schváli, budem týmto ženám musieť povedať, že im, žiaľ, nebudem mať z čoho zaplatiť a budú si musieť nutne hľadať prácu, v ktorej možno budú opäť nešťastné. Ak nejakú vôbec nájdu.


Reforma by teda negatívne neovplyvnila iba poberateľov osobnej asistencie, poškodila by asi päťnásobok ďalších ľudí. Toto sa nesmie stať. Je nutné reformu zastaviť skôr ako sa zrealizuje a vy nám v tom môžete pomôcť. Podpíšte petíciu Silvie Shahzad, zdieľajte ju ako aj články a príspevky, ktoré upozorňujú na túto problematiku (žmurk, žmurk). Nesmieme sa nechať umlčať prázdnymi sľubmi. Naše životy sú viac ako len čísla v rozpočte.

Som 23-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019. Od roku 2020 mi robia korektorov Kristína Zaťková a Ivan Lucien.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *