Na tejto stránke nájdete všetky netradičné pomôcky, ktoré používam alebo som používala pomerne nedávno. Netradičnými ich nazývam preto, že ich moji rodičia buď po domácky vyrobili, alebo sa síce dajú kúpiť, ale neboli priamo určené pre ľudí s postihnutím, aj keď mi veľmi pomáhajú. Prípadne sú to programy. Výnimkami sú pomôcky, ktoré boli vytvorené pre ľudí s postihnutím, ale podľa môjho názoru sa o nich vie zúfalo málo.
Nebudem tu teda písať o zdravotných pomôckach, ako napríklad o pľúcnej ventilácii a odsávačke – môj článok o nich a ich financovaní nájdete na blogu Belasý motýľ. Týmto článkom vám naopak chcem vnuknúť nápady, ako si môžete uľahčiť alebo obohatiť život sami či za pomoci vašich zručných blízkych.
Upozorňujem, že moji rodičia, žiaľ, nemajú možnosť vyrobiť vám spomínané pomôcky, ale radi vám poradíme, ak to bude v našich silách.
Túto stránku taktiež plánujem aktualizovať, kedykoľvek začnem používať novú pomôcku alebo si spomeniem na minulú. Odteraz ju preto nájdete v hornom menu na blogu. O aktualizáciách sa zakaždým dozviete na Facebooku tohto blogu, na mojom Instagrame a Patreone.
Ak tiež používate nejaké zaujímavé pomôcky, poteším sa, ak o nich napíšete do komentárov. Môžeme tak spoločne zlepšiť životy ľuďom, ktorí trpia nedostatočnou medziľudskou, ekonomickou a systematickou podporou.
Tobii PCEye 5 – technológia na ovládanie počítača očami
Popis pre ľudí so zrakovým postihnutím: Video obrazovky, v ktorom Petra vytvorí nový Word pomocou jej očí a napíše doň prvú vetu tohto článku.
Popis pre ľudí so zrakovým postihnutím: Detail hardwaru Tobii PCEye 5 pod monitorom.
Začnem technológiou Tobii PCEye 5, pretože bez neho by bolo všetko moje ostatné počítačové príslušenstvo zbytočné. Tobii je v našej domácnosti prezývaný aj Tobko, pretože k nemu naozaj pociťujem blízky vzťah, akoby išlo o môjho najlepšieho priateľa. Veď mi pri počítači kompletne nahrádza ruky. A na rozdiel od reálnych ľudí s ním znesiem tráviť čas aj 15 hodín každý deň.
Tobii PCEye 5 je podlhovastá kamera, ktorá musí byť pripevnená pod monitorom stabilným magnetom. Je nutné, aby bola umiestnená zarovno očami človeka s postihnutím.
K Tobiimu sú zdarma pridané softwary TD Control a Eye Tracking Settings. Osobne vôbec nepotrebujem žiadny ďalší program, aj keď ich je na výber množstvo. Vďaka TD Control a Eye Tracking Settings totiž dokážem bez asistencie kompletne ovládať počítač. Po kalibrácii na moje oči stačí, aby som sa pozrela na ktorýkoľvek bod monitoru a prejde mi tam kurzor. Keď ho zastavím, dostanem možnosti: ľavé a pravé kliknutie myši, dvojklik, rolovanie, potiahnutie, spresnenie kurzora alebo otvorenie klávesnice.
Klávesnica potom obsahuje všetky možné jazyky, bilingválne nastavenie, tvorbu vlastných slov pre predikciu (čo je obzvlášť užitočné pre fantasy spisovateľov a blogerov s prezývkami pre lekárov) a emoji.
To všetko sa dá nastaviť pre rôznorodé typy očí a postihnutí. Pre predstavu, aká je táto technológia prirodzená a efektívna si pustite video vyššie – schválne si v ňom nedopomáham rukami a vidíte ho v reálnej rýchlosti. Nemusíte však pracovať rýchlo ako Flash, pretože intervaly všetkých funkcií sú taktiež nastaviteľné a dokážu sa dokonca automaticky prispôsobovať podľa vášho tempa.
Myš Trackball a páka na klikanie
Popis pre ľudí so zrakovým postihnutím: Myš Trackball, ktorá je vypodložená pamäťovými penami, je položená na Petrinej hrudi a vedie z nej páka na klikanie.
Klikať očami raz za štvrtinu sekundy je očividne (haha) pomalé, ak neustále pracujete aspoň na štyroch projektoch, preto si dopomáham myšou.
Klasickú počítačovú myš treba posúvať po podložke, čo je, isteže, nemožné pre človeka, ktorý si nedokáže vystrieť ani prázdnu ruku. Preto je Trackball jediný typ myši, ktorý som kedy dokázala ovládať. Kurzor sa totiž ovláda otáčaním guličky navrchu. Keď nedokážem pohnúť ani tou, osobné asistentky mi ju vyčistia klasickým Prontom (hnedé „classic – expert care wood polish“). Každý iný prostriedok, hoci aj Pronto s arómou, mi prácu naopak sťažil. A to je to najbližšie k žienke domácej, čo si odo mňa kedy prečítate.
Pre ľudí ako ja, ktorí majú natoľko mikroskopické pohyby, až sa odohrávajú skôr v predstavách, odporúčam software SetPoint od Logitechu – výrobcov Trackballu. V tomto programe sa dá nastaviť citlivosť pohybu kurzoru a ďalšie jeho vlastnosti pre čo najjednoduchšie ovládanie.
Keď mi ruky oslabili natoľko, že už som sa neudržala na tlačidle, tak otec (po mnohých neúspešných vynálezoch) vylepšil mamin prvotný dizajn a vyrobil mi páku či ručný pedál. Nazývame ju klikátko – ja s ochabnutými svalmi úst „chlichátko“. Vyvŕtal dierku do tlačidla myši, kam vložil drôt obmotaný fáčom. Vzniknutú mäkkú podložku zatláčam nadol a takto s minimálne vynaloženou silou klikám.
Stojan na monitor
Popis pre ľudí so zrakovým postihnutím: Petra leží na posteli a pozerá sa do monitora, ktorý nad ňou visí – je pripevnený na polohovateľnom stojane.
Ako som napísala na začiatku, Tobii PCEye 5 musí byť pripevnený zarovno mojimi očami. Keby ma ale v tomto momente môjho života posadili k počítaču, tak by som sa rozpadla do kôpky nepospájaných kostí. Preto po vzore Fridy Kahlo potrebujem, aby monitor visel nado mnou.
Toto takisto vyriešil môj otec výrobou stojana na monitor z hliníkového a železného profilu. Tento výrobok nemá štátne skúšky, ale otec mi sľubuje, že ho vyvážil a nespadne mi na hlavu. Ak sa to však raz stane, aspoň zomriem s mojou najväčšou láskou – písaním – v posteli. No iným z toho dôvodu môžem ponúknuť len alternatívy na kúpenie. Kamarátka z blogu Ostrov stratených príbehov odporučila napríklad stojany značky Edbak – konkrétne model SV53.
Stojan na knihu
Popis pre ľudí so zrakovým postihnutím: Kniha na plexiskle stojana a detail miesta, kam sa do stojanu na monitor zasúva stojan na knihu. V rohu fotky vykúka záložka – merch tohto blogu.
Môj stojan na monitor je obojstranný. Napriek tomu, že sa považujem za dieťa internetu a technológie sú doslova súčasťou môjho tela, celoživotne sa nedokážem stotožniť s elektronickými knihami. Vďaka protiľahlému nadstavcu stojanu však môžem čítať papierové knihy, vypočuť si ich nefalšovaný šuchot a obdivovať ich obálky pri každom pretočení stránky.
Ide totiž o vysúvacie plexisklo s hliníkovým rámom, ktoré je nastavené na môj ideálny uhol a diaľku pre môj zrak. Stačí teda už len zavolať osobnú asistentku zakaždým, keď potrebujem pretočiť stranu.
Pípač pre nehovoriacich
Popis pre ľudí so zrakovým a sluchovým postihnutím: Detail na Petrin abstraktne namaľovaný palec, ktorý má obmotaný hliníkovou páskou. Petra trikrát o kúsok pohne palcom, čím spojí pásku s druhou rovnakou páskou a zakaždým zapípa.
Dvakrát v živote som prestala rozprávať na takmer pol roka – prvýkrát, keď mi voperovali tracheostómiu, a druhýkrát po pokazenej operácii priedušnice. Oba razy sa stala jednou z našich najväčších obáv tá, ako si zavolám pomoc, ak nebudem pri počítači.
Poviem vám, je veľmi praktické mať otca elektrikára, keď máte postihnutie. Opäť mi vynašiel riešenie, a to pípač zo spínacieho elektrického obvodu a batérií. Obvod uzatváram spájaním dvoch lepiacich hliníkových pások: Jedna z nich je vytvarovaná do prsteňa okolo môjho palca, čo je môj najpohyblivejší prst (večné nešťastie, že to nie je prostredník). Druhý kus pásky je pripevnený na fialovom drôte, ktorého farba je dôležitá, pretože keď už mám odporný pocit, že nemôžem volať o pomoc, nechcem mať odporný aj pípač.
Dobre, nebudem zavádzať – málokedy som pípač použila v krízovej situácii. Väčšinou moje pípnutie znamenalo „pretočiť stranu knihy“, pretože keby som nečítala šesť mesiacov, tú krízovú situáciu by som spôsobila všetkým naokolo.
Aplikácia AirDroid na ovládanie mobilu cez počítač
Popis pre ľudí so zrakovým postihnutím: Screenshot aplikácie AirDroid počas ovládania mobilu.
Keďže vďaka Tobiimu dokážem samostatne ovládať iba počítač a dnešný svet sa čím ďalej, tým viac mení na dobu mobilnú, používam aplikáciu AirDroid. Tú treba nainštalovať do počítača aj mobilu a spárovať ich. Následne mám možnosť prijímať a posielať SMS, prijímať a vytáčať hovory, čítať si upozornenia, spravovať si galériu fotiek a predovšetkým si premietať mobilnú obrazovku do monitora a ovládať celý mobil prostredníctvom myši, klávesnice a Tobiiho. Môžem teda simulovať, že som normálny človek, a neustále kontrolovať svoje sociálne siete. V skutočnosti som dvojnásobne nenormálna, pretože napriek tomu, že nedokážem hýbať rukami, sa vďaka aplikácii Posunkuj HRAvo snažím naučiť posunkovú reč.
AirDroid je navyše zdarma, ak mesačne nepresiahnem 200 MB prenesených dát. Aj po tomto limite stojí len 2,50 € mesačne, čo je na adaptívnu technológiu úžasná cena.
Kôstkové slúchadlá
Popis pre ľudí so zrakovým postihnutím: Škatuľka od slúchadiel Sony MDR-E9LP vedľa rozbalených párov bielych kôstkových slúchadiel.
Kvôli spinálnej svalovej atrofii mi ochabli prehĺtacie svaly a kvôli dominovému efektu som začala mať časté a ťažko napraviteľné ušné problémy, pretože nemám prirodzený ušný tlak a… medicína. Ušné problémy sa mi rapídne zhoršujú, ak mám hoci aj hodinu vložené slúchadlá do uší. No tie veľké hráčske slúchadlá taktiež nemôžem nosiť, pretože ležím naklonená doprava. A po 25 rokoch s rodičmi alebo opatrovateľmi bez prestávky absolútne nepripadá v úvahu, že by som nemala k dispozícii niečo, čím vytesním okolité hlasy.
Môj problém vyriešili slúchadlá oficiálne nazývané kôstky, čo je výstižný pojem, pretože väčšinu takýchto modelov moje uši vypľúvali. Sony MDR-E9LP mi v nich zatiaľ sedia najlepšie – nevypadávajú mi ani ma neotláčajú –, preto ich odporúčam.
Vankúš
Popis pre ľudí so zrakovým postihnutím: Nepravidelný ovál, ktorý je vyrezaný z hustejšieho molitanu a sú na ňom prilepené kúsky pamäťovej peny.
Napriek tomu, že som už osem rokov ležiaca, moje telo v skutočnosti ležať nechce. Skôr sa chce zošuchovať, guľať do každej svetovej strany, balansovať na kostiach a vykrúcať sa ako tanečník v hviezdnej rote SuperStar. Preto je základom môjho pohodlia vankúš pod hlavou, ktorý ma drží stabilne na mieste a predsa ma netlačí.
Zakaždým, keď sa mi zmení tvar tela (čo sa zvyčajne stane aj každého pol roka), mi preto rodičia na mieru vyrežú vankúš z hustejšieho molitanu a pod citlivé miesta, ako napríklad ucho a hranu čeľuste, mi pridajú kúsky pamäťovej peny, aby sa mi tam nevytvorili nebezpečné preležaniny.
Nafukovacie umývadlo na vlasy
Popis pre ľudí so zrakovým postihnutím: Petra s červeno-fialovými vlasmi má položenú hlavu v nafukovacom umývadle na vlasy a usmieva sa na kameru.
Toto je asi jediná praktická rada, ktorú mi kedy dali v nemocnici. Nie, nenaučili nás, ako správne narábať s PEGom a tracheostómiou alebo ako môžem bezpečne ležať von. Jediné, čo ma naučili, je, ako si umývať vlasy. Veď keď už mám hniť doma, hladovať a dusiť sa, nech aspoň zdravých neobťažujem smradom.
Toto nafukovacie umývadlo má odtokovú hadicu, ktorú treba položiť do vedra. Podľa toho si kamkoľvek – napríklad na posteľ – umývadlo umiestnime a vznikne nám tak provizórna kúpeľňa. Odporúčam prehodiť cez výrez na krk uterák, pretože tá časť z nepochopiteľného dôvodu reže, čo mnohí ležiaci nedokážu vyjadriť.
Sem vám prikladám link, odkiaľ objednávame toto umývadlo my. Daný obchod ma síce nesponzoruje, ale kedykoľvek sme ho objednali odinakiaľ kvôli lacnejšej cene, prišlo mi príliš malé, nestabilné či inak nekvalitné umývadlo.
Vozík pre ležiacich
Popis pre ľudí so zrakovým postihnutím: Vozík pre ležiacu s čiernym poťahom s dúhovým abstraktným vzorom stojí v izbe.
„Ty si ležiaca na pľúcnej ventilácii a cestuješ?“ zvyknú sa ma pýtať cudzí ľudia neveriacky aj raz týždenne. „Akože na balkón?“ Nie. „Vo virtuálnej realite?“ Nie. „Vo svojej fantázii?“ Áno, ale to teraz nemyslím. Naozaj fyzicky cestujem, či už po Slovensku, alebo po zahraničných destináciách.
Keď som sa stala ležiacou a o roky neskôr ma zapojili na pľúcnu ventiláciu, na Slovensku sa nepredávali vozíky, ktoré by spĺňali moje potreby. Ich opierky sa nedali vyrovnať vodorovne, kvôli čomu sa môj chrbát zmenil na harmoniku, len som namiesto melódie vydala zvresknutie od bolesti. A nemala som si kam zavesiť odsávačku a neskôr aj pľúcnu ventiláciu, pretože ľudia v takomto stave vonku na Slovensku sú nevídaní. Aká záhada v štáte plnom bariér a bez drvivej väčšiny pomôcok v tomto zozname, že?
Otec mi teda ručne vyrobil vozík na mieru. Kolesá a podvozok vzal z môjho starého vozíka na sedenie a zvyšok vyrobil podľa rozmerov a uhlov môjho tela a veľkosti výťahov v obchodných centrách. Lebo priority.
Môj vozík takisto nemá štátne skúšky, ale je možné, že už sa podobné dajú zohnať aj oficiálnou cestou. V každom prípade neverte nikomu z mnohých, skutočne mnohých ľudí, ktorí vám povedia, že ležiaci nemôžu opustiť svoje štyri steny.
Topánky ZIPky
Popis pre ľudí so zrakovým postihnutím: ZIPky sú topánky, ktoré majú zips okolo obvodu. Na videu sú strieborné holografické ZIPky – tie Petrina mama odzipsuje, vyberie jej z topánky nohu, vloží ju naspäť a zazipsuje ju.
Keď už ležím von, samozrejme, že si potrebujem aj niečo obuť. V tom prípade volím výhradne ZIPky, čo sú topánky, ktoré mi ako jediné nikdy nespôsobili bolesti, navodili mi pocit, že akceptujú moje špecifické tvary nôh, a nadchli ma ich extravagantným štýlom. Detailnú recenziu o mojom nadšení z týchto jedinečných topánok si prečítajte v článku, ktorý som im venovala.
Páčia sa vám moje články, fikcia či grafická tvorba? Môžete ma finančne podporiť na 
atreone, za čo vám poskytnem bonusový obsah. Taktiež si môžete kúpiť môj merch v obchode HendiK
p s tematikou mojich blogov a umenia.
Taktiež sledujte moje sociálne siete
Petra Eller
Som 26-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019 a 2022.
Slovenčina
Ďakujem za vynikajúci článok. Veľmi užitočný. Mamka sa potýka s ALS a teší ma čítať, čo všetko je možné. A ako rýchlo ovládaš PC cez Tobii, wau! Ja som sa s tým učila, aby som to vysvetlila mame, ale za ten istý čas by som sa maximálne mooožno dostala k premenovaniu súboru. Úprimne ma v dobrom rozosmial stojan na knihy, že aký jednoduchý princíp, a to by inak mohli používať aj bežní knihomoli, veď ako bolia ruky, keď chcem poležiačky ja sama tak čítať. 🙂 Úžasné, akí ste doma vynaliezaví, prajem vám všetkým veľa zdravia a životných radostí.
Som veľmi rada, že som článkom mohla pomôcť 😊 Práca s Tobiim vyžaduje dosť tréningu, ale časom začne byť taká prirodzená ako práca rukami. Ďakujem za prianie a veľa šťastia aj vám 😊
Zdravím Ťa a obdivujem milá Petra. Zaujali ma tie topánky na zips, také by boli pre mňa veľmi potrebné. Kde ste ich zohnali? Som síce staršia, ale veľkosť mám č. 36. Bola by som vďačná za informáciu.
Dobrý deň, link na obchod je https://www.zipky.cz/ Číslo 36 je v tom obchode úplne bežné a nájdete tam aj neextravagantné štýly, takže verím, že si tam nájdete svoje. Dúfam, že vám topánky pomôžu, tak ako mne.
P.S.: Nie je dôvod ma obdivovať, som iba človek 😉
Ďakujem za bleskovú odpoveď, dúfam, že mi prinesie osoh. 👋👟😉
Díky za skvělý přehled a tipy! Ten držák na knihu je dobrý, to jsem neznala.
Vozíky sklopné až do horizontály sice existují, ale skoro nejsou k sehnání. Ten Váš je vychytaný, zvlášť s detailem šířky výtahů.. (a bylo by to vtipné, kdyby to nebylo smutné – před 20 lety u nás na jedné poliklinice udělali nový výtah – a teprve poté zjistili, že většina běžných vozíků neprojde dveřmi a třeba neurologické ambulance byly samozřejmě v horních patrech…). Váš tatínek je opravdu šikovný, že dokázal takhle uzpůsobený vozík vyrobit.
Ak ste zachytili moju minuloročnú sériu z hrudníkovej chirurgie, presne tam bol taký miniatúrny výťah, že sa tam na šírku ledva narval aj klasický vozík a na dĺžku ledva ten môj. Zakaždým som sa bála, že si tam vykrútim členok alebo mi to privrie a strhne vlasy. Za polohy, ktoré v tom výťahu robili moji rodičia, aby so mnou aspoň jeden mohol ísť, by ich vzali do Cirque du Soleil. A to je popredná nemocnica s mnohými špecializovanými oddeleniami v hlavnom meste.
Tak že nemají odpovídající velikost výtahů dokonce ani ve veliké městské nemocnici, to je tak neuvěřitelné, že člověk ani neví, jestli se mu to jen nezdá a nepropadl se do nějaké paralelní reality…
Vaše články o zdravotních těžkostech jsem jen nakoukla a nečetla. Teď doufám, že to nevyzní nějak divně, ale – vlastně se vyhýbám čtení osobních blogů a dávám přednost méně osobním formátům – ten Váš čtu kvůli tomu, že dobře zpracovává téma, které mě zajímá, ale i tak to pro mě je trochu nepohodlné, právě proto, že – je osobní.
A připadám si divně, když “nakukuju” do osobního života člověku, kterého neznám:) (a samozřejmě vím, že je to iracionální a že zveřejňujete jen to, co chcete, a nedrží Vám u toho Al Capone doutník a pistoli u hlavy :)). Jen je to pro mě prostě zvláštní, mám pak cukání nějak osobně reagovat, jako bych to udělala u svých blízkých, kdyby mi něco podobného vyprávěli, a přitom si uvědomuju, že je to takový ten disproporční efekt veřejných osobností, které “kdekdo zná”, ale ony toho “kdekoho” samozřejmě neznají 🙂
No, a jste pro mě cizí, a zároveň teď už nejste tak docela cizí – tedy, neznáme se, samozřejmě, ale zároveň určitým způsobem vnímám i virtuální kontakt jako legitimní formu kontaktu, a hlavně tak nějak osobnost člověka prosvítá i z jeho textů. Takže z toho mám takový rozštěpený pocit – a prostě nevím, asi si je časem přečtu, zatím se na to – no, vlastně – příliš stydím 😀
Váš názor je pre mňa práveže osviežujúci 🙂 5. novembra mi presne o tomto vyjde článok, pretože mám dojem, že sa v rámci môjho blogu parasociálne vzťahy rozmohli do niečoho, čo mi nie je príjemné a hlavne to nie je pravdivé. Budem to teda adresovať. No zatiaľ poviem len toľko, že po početných žiadostiach typu: “Opisuj nám každú minútu tvojho každého dňa od tvojej rannej hygieny až po opisy, nad čím premýšľaš pred spaním.” a po desiatkach komentárov: “Prečítal/a som si niekoľko tvojich článkov, takže viem všetko o tvojej povahe a o tvojom živote.” je príjemné konečne čítať váš úplne iný pohľad na vec. Inak, už som na toto narazila v článku https://www.zivotplnysmagie.sk/sukromie-ludi-s-postihnutim-poznate-hranice/ V každom prípade sa nemusíte báť – počas písania blogov mám vo svojej hlave jasne dané hranice o tom, čo si nechávam pre seba. Aj pri článkoch, ktoré sa navonok zdajú veľmi osobné, sa toho čitateľ množstvo nikdy nedozvie, pretože trvám na tom, že je potrebné, aby som mala súkromie. Takže určite čítaním týchto článkov neprekračujete hranice. Tým vás ale nenútim ich otvoriť, určite tento blog čítajte podľa svojho komfortu 🙂
Děkuju, to je od Vás milé 🙂 A tedy na článek jsem zvědavá, je to téma, které jsem asi nikdy uceleně pojaté nečetla. Na ten odkazovaný se podívám 🙂
Každopádně parasociální vztahy jsou asi v určité míře normální – jenže klíčové je v tom to “v určité míře”. Dokud zůstanou de facto v abstraktní rovině a nezačnou přerůstat v pocit, který popisujete “Přečetla jsem pár Tvých článků, vím o Tobě všecko a proto si na Tebe můžu dělat nárok”, tak to hádám spíš asi není problém, i když nevím. Jak to vnímáte Vy? (nebo to bude v článku? Pak si počkám 🙂 ).
Nepochybuju o tom, že máte sama vhodně nastavené hranice a umíte si chránit své soukromí. V tomhle případě je opravdu trochu problém na mé straně, moje plachost směrem k soukromí jiných lidí je možná zas trochu přemrštěná na opačnou stranu 😀
Každopádně tenhle Váš článek jsem si přečetla s velkým zájmem a ačkoli vlastně odhaluje víc osobního než jiné tím, že v něm jsou detailní fotky, tak zároveň tomu právě skutečnost, že jste se vyfotila, pro mě přidala značně na hodnotě – jednotlivé pomůcky jsou takhle mnohem představitelnější (na druhou stranu přiznávám, že jsem si samozřejmě všimla i toho, co jsem primárně nehledala, a Vaši dříve zmíněnou zálibu v barevnosti jsem, jak koukám, silně podcenila :D) .
Trefit správnou mez toho, co je přiměřené, není pro mě osobně nic jednoduchého 😀
Áno, zodpoviem to všetko v spomínanom článku. Samozrejme, že celú tú tému ako vždy otočím na ableizmus, ale takto v komentári by som to sformulovala jedine horšie, takže vás musím poprosiť o trpezlivosť, kým článok vydám 🙂
Toto je jediný článok, v ktorom sa mi moje fotky zdali relevantné, resp. nevyhnutné, pretože si nemyslím, že by si ktokoľvek dokázal tie naše podivné vynálezy predstaviť. Moju farebnosť naopak nie je možné preceniť. Momentálne je náročné vôbec nájsť v mojom šatníku kúsok oblečenia, ktorý neobsahuje aspoň tri farby 😅
Budu se těšit na článek 🙂
Ano, bez fotek zahrnujících i Vás v roli prezentujícho bych si třeba tu pípací věc na prsty opravdu představit nedokázala 🙂 A jo, právě proto jsem se na fotky dívala s velkým zájmem, protože by něco z toho mohlo být dobré technické řešení i pro některé lidi kolem mě. Což mi pak pro mě samotnou přijde jako adekvátní motivace a nemám ze sebe pocit očumování 🙂
No, tak to tedy vskutku! 🙂 Jako, nepatřím sice zrovna k lidem, kteří by jiný odstín černé na své obvyklé černé považovali za výstřelek, ale… tohle je i pro mě FAKT barevnost nad běžné spektrum 😀
Veď to bol môj hlavný cieľ – dúfam, že týmto článkom niekomu pomôžem 🙂
Ja som celkovo bytosť nad bežné spektrum v každom ohľade 😂
To zní ovšem skoro jako záliba ve výstřednictví 😅
Ja by som to nazvala záľubou v názore: “Je mi u p*****, čo si o mne kto myslí” 😅
Skvelý článok, veľká vďaka za každý tip a aj ilustračné fotky/videá. Najprv som kukala ako puk na zmeny v päťke Tobiiho a potom som si ako zvedavá knihomoľka išla oči vyočiť, že čo je to tam za otvorenú knihu. Tak čo si to čítala, prosím? 😀
Veľmi sa teším, že si v tomto svojom článku uviedla aj tip na stojan Edbak, je to výborný pomocník a záchranca pre ležiacich používateľov Tobiiho. Normálne som sa na ten stojan vedľa mňa teraz musela usmiať. 😀
Ale čo sa budem tváriť a kecať ako stelesnená skromnosť – osobne ma celkovo veľmi potešila celá tá zmienka. 😀 Ďakujem! 😊
A ešte o pár svojich tipov sa tu podelím aj ja. Pri vymýšľaní a hľadaní spôsobov, ako dosiahnuť čo potrebujem (chcem 😀), si často pripadám ako v epizóde Pat a Mat, pretože väčšinou to na prvý pokus aj dopadne rovnakým fiaskom.
Ku Tobiimu existuje aj zariadenie EyeR, ktorým sa po zapojení do počítača (je to taký krátky káblik s USB konektorom) dá očami ovládať napríklad aj televízor alebo akékoľvek iné zariadenie s infračerveným signálom. V počítači má vlastný softvér s názvom Virtual Remote, ktorý reaguje na pohľad rovnako, ako ten pri Tobii PCEye.
Je užitočné mať v mobile nainštalované nejaké úložisko nastavené na online zálohovanie nasnímaných fotografií a videí (používam OneDrive alebo Fotky Google). Keď niekto niečo odfotí mojím mobilom, takýmto spôsobom sa mi tie fotky do pár sekúnd v plnej kvalite automaticky objavia u mňa v počítači a nemusím sa starať o ich manuálne prenášanie/posielanie z jedného zariadenia do druhého.
O AirDroid som vôbec nevedela – určite to preskúmam. Doteraz som používala tri ďalšie „mobilné“ programy – na vzdialené ovládanie mobilu z počítača (TeamViewer), samostatné telefonáty a SMS správy (Prepojenie s telefónom – toto má ešte aj pár iných prídavných funkcií) či simuláciu operačného systému Android v počítači (BlueStacks), ktoré už všetky poznáš. 🙂
Alternatívou Trackballu je pre mňa externý touchpad Rapoo T300P, ktorý som však pred cca dvoma rokmi zohnala už len na bazári a neviem, či sa v súčasnosti dá kúpiť na nejakom e-shope. Tento touchpad sa môže nabiť a používať bezdrôtovo, pretože s počítačom je spojený cez Bluetooth snímač alebo je k nemu aj káblik, ktorý zároveň slúži na nabíjanie. Tým, že je táto dotyková plošinka bezdrôtová, môže byť položená kdekoľvek podľa potreby (na hrudi, na bruchu, na čele atď. 😀). Na začiatku som tento touchpad využívala viac, teraz ho už mám len ako rezervu pre istotu – pripravený pre prípad, že by sa mi niečo stalo s Tobiim a potrebovala by som niečím dočasne aspoň základne ovládať počítač.
So sluchom mám taktiež problém v zmysle, že jedno ucho mám nonstop priľahnuté a to druhé je zas zaľahnuté. Ľahšie by mi bolo nájsť Atlantídu než vhodné slúchadlá (a to by mi dokonca stačilo nájsť iba jedno z páru, pretože používam len jedno slúchadlo na tom uchu, na ktorom neležím), ale minulý rok sa mi to konečne podarilo a bola som happy jak dva ušaté grepy. Štupľové, kôstkové a náhlavné u mňa neprichádzali ani do úvahy, ale potom som objavila ešte ďalšiu kategóriu – za uši a používam konkrétne Panasonic RP-HS46E-W. Od seba sú oddelené rovnako ako štupľové/kôstkové a predsa sú úplne iné – k ušiam sa iba priložia a k nim ich drží klip vzadu. Sú veľmi príjemné – ani necítim, že slúchadlo práve nosím (ale keďže ho nosím bez prestávky niekoľko hodín denne, tak som si pod ten klip za uchom trošku podložila mäkkú gázu). Jedinou nevýhodou týchto slúchadiel je, že pri vyššej hlasitosti zvuk mierne prepúšťajú aj vonku. Takže na plné pecky si napríklad Happier Than Ever pustím len do polovice. 😀
Cez program Realtek HD Audio Manager si viem na počítači sama prepínať, či chcem zvuk pustiť cez slúchadlá alebo cez reproduktory. Slúchadlá mám teda stále zapojené v notebooku a nemusím ich kvôli tomu zakaždým odpájať/pripájať. Na tomto programe som si nastavila aj to, že zvuk mi ide iba do toho jedného slúchadla a v druhom je ticho. Už ho nemusím tlmiť pod matracom. 😀
Vzhľadom na to zaľahnutie často počujem výrazne slabšie, preto mám v počítači nainštalovaný zosilňovač hlasitosti FxSound Enhancer, ale momentálne uvažujem o zariadení Audioquest DragonFly, čo je také USB, do ktorého sa zapoja slúchadlá a malo by vo všetkých smeroch poriadne zlepšiť kvalitu počúvania najmä čo sa týka hudby. Nemám s tým však ešte žiadne skúsenosti.
Keďže na počítači fungujem hlavne v noci a to taktiež hodiny vkuse, musela som si v celom systéme Windows, vo všetkých programoch a webových stránkach, na ktorých to šlo, nastaviť tmavý režim, ktorý mi značne šetrí oči. Celý môj počítač je temný. 😀 Dokonca na čiernom pozadí aj píšem a čítam elektronické knihy.
Keď už som pri tých knihách, tak predtým, než som úplne prešla na čítanie výhradne len na počítači, som čítala takýmto spôsobom: používala som čítačku e-kníh upevnenú v držiaku na tablet (držiak s ohýbateľným ramenom so štipcom na jednom konci, ktorým sa pripevní k nejakému povrchu) a v ruke, ktorú som si niečím podložila (konkrétne som si kúpila madlo k posteli, ktoré malo uprostred takú prepážku a tam som si ruku „zakliesnila“ – vyzerala som ako väzeň, ktorý cez mreže naťahuje ruku 😀), som držala pero na dotykové obrazovky (stylus). Problém však bol v tom, že ešte ako-tak funkčnú ruku mám iba ľavú a pre pretočenie ďalšej stránky e-knihy treba ťuknúť na pravý okraj displeja čítačky, čo je síce logické, ale moje telo má vlastnú logiku, ktorej niekedy nerozumiem ani ja sama a tento systém sa mu vôbec nepáčil. Bolo pre mňa veľmi namáhavé dosiahnuť ľavou rukou na pravú stranu a často som ťukla už mimo tejto zóny, takže som sa vrátila o stranu späť, čo bolo pri napínavej knihe úplne na nervy. Tak som začala pátrať na internete a zistila som, že existuje možnosť, ako si tieto strany pretáčania prehodiť, pretože napríklad v Japonsku sa knihy čítajú v opačnom smere. Stačilo teda v každej e-knihe upraviť jeden riadok v jej zdrojovom kóde cez program Calibre a hneď som mohla ľavou rukou ťukať na ľavú stranu displeja čítačky. Toto môže byť užitočné celkovo pre všetkých ľavákov, ktorý čítačku držia ľavačkou.
Môj posledný tip je na vankúš, ktorý som takisto hľadala dlho ako tie slúchadlá. No keď sa s mojou hlavou našli, tak sa už nerozdelili. Najväčším problémom pre mňa bolo, že ja na tom jednom uchu ležím stále a preto bolo životne dôležité, aby bolo celý čas odľahčené. Nakoniec som už od zúfalstva začala hľadať vankúše aj v detských oddeleniach a tam som našla Cuddle Co. Bambus, čo je vlastne cestovný vankúš/nákrčník pre malé deti. Akože chcela by som povedať, že mi sedí ako *niečo* na *niečo* (lebo má ešte aj taký tvar písmena U), ale budem slušná. 😀 Tento vankúš používam už dva roky a nemám s ním žiadny problém, pretože je z pamäťovej peny a podopiera mi hlavu tak, že ucho je komplet vo vzduchu. A tá panda je už len bonus navyše. 😀
Ahoj, predovšetkým ti ďakujem za množstvo skvelých tipov na ďalšie pomôcky a programy. Som si istá, že mnohým pomôžu 😊
EyeR ešte niekde mám schovaný, aj by som naň zabudla, pretože z nejakého dôvodu nie je prispôsobený na Tobii PCEye 5, takže sa ním ťažko ovláda. Ale som rada, že sme ho vďaka tebe úplne nevynechali.
Emulátory, ako napríklad BlueStacks, som používala tiež, ale podľa mojich skúseností je s nimi množstvo problémov. Večne mi preťažovali RAM alebo na nich nefungovali základné funkcie v aplikáciách. Napríklad sa mi 50/50 otáčali dolu hlavou videá a stories na Instagrame.
Slúchadlá za uši vyzerajú zaujímavo a asi by som ich vyskúšala tiež, ale nosím okuliare. Myslíš, že by ma netlačili spolu s ušnicami?
Čím môžem krásne premostiť k mojej ďalšej rade – mám dioptrické okuliare so žltými sklami proti modrému svetlu z monitora a odvtedy netrpím bielou obrazovkou v noci, kedy zďaleka najviac píšem.
A konečne sa dostávam k tej najdôležitejšej otázke 😁 Na fotke aj v skutočnosti aktuálne čítam Tess of the Road. Zatiaľ som na +- 150-ej strane a je to úžasná, emotívna kniha, ktorá preberá rôzne dôležité sociálne problémy.
No presne, aj mne sa IG stories cez BlueStacks zvykli zverejňovať prevrátené. Potom som ich šprintom utekala rýchlo vymazať, aby si ich nikto nestihol pozrieť. 😀 Už sa teším na ten AirDroid.
Okuliare nenosím, takže ti v tomto smere neviem presne poradiť. Ale – tie slúchadlá sa „oficiálne“ za uši zakladajú zvrchu. No už som ich používala aj takým spôsobom, že na to svoje pravé ucho som si dala ľavé slúchadlo (som akási posadnutá vymieňaním strán 😀 ako vtedy pri tých e-knihách). V takom prípade som si teda to ľavé slúchadlo za ucho založila zospodu. Neviem, či som to opísala zrozumiteľne. 🙈 A bolo to rovnako dobré – aspoň čo sa týka tohto konkrétneho modelu slúchadiel. Iný som neskúšala, pretože s týmto som úplne spokojná.
Skúsim sa pozrieť aj na okuliare len čisto so sklami na šetrenie očí pri práci na počítači. Doteraz mi také niečo vôbec nenapadlo.
No super, zároveň si mi pripomenula, že si mám ísť konečne prečítať tú Serafínu. 😀 Prajem ti teda i naďalej príjemné čítanie. 😊
Áno, toho stresu, aby som tú story stihla vymazať predtým, ako si ju niekto zobrazí, mi bohato stačilo 😅
Opísala si to úplne zrozumiteľne, vďaka 😊
Príjemné čítanie aj tebe 😊