Preskočiť na obsah

Mníšky nás naháňajú po ulici. Ako veriaci obťažujú ľudí s postihnutím

Tému tohto blogu si odhlasovali moji Patreoni. O tom, ktorý článok napíšem nabudúce, budú rozhodovať často, preto – ak chcete byť aktívnou súčasťou môjho blogu – poteším sa, ak sa k nim pridáte.

Klikli ste na tento článok preto, že si hľadáte miesto, kde vybúriť svoju zlosť na veriacich? Alebo ste otvorili tento článok preto, že už titulok napáda vašu dôležitú súčasť a cítite potrebu brániť sa? V poriadku. V tomto článku budem súcítiť s oboma týmito emóciami, hoci sa vám môžu zdať protichodné. A budem dúfať, že (nielen) tieto znepriatelené skupiny začnú na oplátku súcítiť so mnou.

Napriek tomu, že som celoživotná a neoblomná ateistka, necítim nenávisť voči členom žiadneho náboženstva. V skutočnosti mám okolo seba podstatné číslo nábožensky založených rodinných príslušníkov a priateľov, ktorí sú pre mňa nenahraditeľne dôležití, a takisto uznávam niekoľko profesionálov s vierovyznaním. Môj názor je taký, že ak svojím vierovyznaním nikomu neubližujete, pokojne si ho praktikujte.

Konflikt medzi nami nastane vtedy, ak svoje náboženstvo použijete ako dôvod, prečo zarmútiť, desiť, ponižovať a obťažovať ľudí. Okrem iného škodlivého, samozrejme. Presne tieto rozrušujúce emócie vyvolávajú veriaci v ľuďoch s postihnutím už od ich ranného veku. Ukážem vám to na zopár z mnohých mojich osobných skúseností s veriacimi a na konci – sľubujem – uvidíte, že nech už ste začali čítať tento článok z akéhokoľvek dôvodu, všetci máme rovnaký cieľ.

Schody do neba, rampa do pekla

Ako každý žiak základnej školy, aj ja som mala na výber medzi predmetmi náboženstvo a etika. Zrejme ste si podľa úvodu a faktu, že som ľahostajne prezývala našu školu Peklom, už domysleli, že som si bez váhania vybrala etiku. Mníšky, ktoré v Pekle učili náboženstvo, si však odmietali domyslieť, že keďže nenavštevujem ich hodiny, zrejme nie som veriacou, prípadne nie kresťankou.

Preto mi aspoň raz týždenne po celých deväť rokov spôsobovali nasledovnú situáciu:

Keď som sa v Pekle musela presunúť na iné poschodie, potrebovala som použiť plošinu pre vozíky. Tá škrípala a posúvala sa extrémne pomaly, čím sa podobala na zmýšľanie politikov, snažiacich sa obhájiť, prečo je podľa ich vlastnej verzie náboženstva nutné brať každému okrem privilegovaných mužov ľudské práva.

Často, keď som sa trmácala na tejto plošine, mníška využila situáciu, že jej nemôžem ujsť. Začala kráčať vedľa mňa, chytať ma za ruky, hlavu a koleno a modliť sa nado mnou, aby som sa vyliečila. Vôbec nereagovala na moje odmietanie ani slušné žiadosti mojej mamy, aby prestala. S neklesajúcim úsmevom mi rozprávala, že sa musím modliť, nech sa vyliečim, a ona sa preto bude modliť tiež.

Keď už mi chcela nútiť svoju vieru, ani jej nenapadlo, že by sa ma spýtala, čo ma trápi, aby sme sa preto pomodlili. Ona videla problém – ja celá, môj spôsob života a môj vzhľad pre ňu predstavovali jediný možný problém.

Postih a mníška – to je dobrá naháňačka

Nepreháňam, keď hovorím, že som jej nemohla ujsť. Na chodbe sme totiž pred ňou s mamou naozaj bežne utekali, skrývali sa za rohom alebo v triedach, inak sme museli zniesť takéto nedobrovoľné omše.

To isté sa mi mnohokrát stalo na ulici alebo v obchodoch. Kedykoľvek ma len z diaľky zbadala cudzia mníška, zaiskrili jej oči a rozbehla sa ku mne. Rozbehla, akože jej vial habit a len tak-tak neplieskal okoloidúcich do tvárí.

Zakaždým sa nám pokojná rodinná prechádzka zmenila na stealth misiu. Utiekli sme mníške zo zorného poľa a schovali sa za regál. Keď prešla okolo nás a obzerala sa, či ma niekde neuvidí, vybehli sme druhou stranou. Svižne sme pokračovali po chodníku a obzerali sa za svoje plecia, či nás neprenasleduje. Ak áno, opäť sme vbehli do najbližších dverí a takto dookola, kým sme ju nestriasli.

A ak sme misiu prehrali a dostala nás? Taktiež sa za mňa začala modliť a dotýkať sa ma jej svätými rukami, aby som sa len vyliečila, pretože môj život takto podľa nej nemá zmysel.

Zopakujeme si ešte raz, čo sa tu stalo: Úplne cudzia osoba na ulici prišla k dieťaťu, ktoré si šťastne medzi rodičmi objímalo plyšáka. Začala sa toho dieťaťa dotýkať a nedbala na odmietanie. Dieťaťu povedala, že celá jeho existencia je tragická a jeho jediná možnosť na záchranu je dúfať, že ho nejaký pán na nebi prečaruje na úplne iného človeka.

Táto situácia proste nie je v poriadku a fakt, že tá osoba nosí habit, a to dieťa sedí na vozíku, na veci nič nemení. Je absolútne neprijateľné, aby niekto dieťaťu (alebo človeku akéhokoľvek veku) rozprával, že jeho život v aktuálnej podobe nemá hodnotu.

Viete si predstaviť, ako príšerne ovplyvní dieťa, ak neustále počúva takéto reči? Kam zmizlo „Boh nerobí chyby“, ak si myslíte, že ja som chyba?

Si rehoľník, Harry. Akože nechceš?

Keď sme boli na dovolenke v Chorvátsku, sedeli sme (a ja som ležala) v malej vonkajšej zmrzlinárni pri ceste. Okoloidúci ma teda museli celkom tesne obchádzať po chodníku, kým ja som si spokojne ležala na vozíku a vychutnávala som si nejakú kyslú osviežujúcu príchuť. Opäť som bola stelesnením šťastia – nič, čo by bolo treba naprávať.

Zrazu ku mne bez slova prišiel muž, ktorý by vďaka jeho veľkosti mohol hrať Hagrida bez akýchkoľvek efektov. Svätý Hagrid si kľakol k mojím nohám a chytil ma svojimi labami za členky, až mi ich úplne obkolesil.

V hlavách sa nám spomalil čas. Veď Svätý Hagrid prevyšoval môjho otca o dve hlavy a mal dve jeho šírky, ja a mama by sme proti nemu už vonkoncom nemali šancu.

Chce mi ukradnúť tašku, ktorú mám zavesenú pod nohami, pomyslela som si. Netuší, že tam nemám peniaze, ale zdravotné pomôcky k tracheostómiiPEGu. Ak mi ich vezme, náhrady niektorých vecí nemám ani len doma, nieto ešte tu. A na to, aby mi tú tašku dosť rýchlo ukradol, mi chce odhodiť nohy, lenže pri krehkosti mojich členkov mi ich určite zlomí.

Svätý Hagrid sa začal modliť. Vôbec to nebol zlodej, „iba“ veriaci, ktorému pripadalo v poriadku bez pozdravu a opýtania sa chytiť cudziu ženu za nahé členky a začať sa k nej modliť.

Obaja moji rodičia vstali, otec naňho začal hulákať a gestikulovať, aby odišiel. Každý sme rozprávali iným jazykom, ale Svätý Hagrid okamžite pochopil, aký máme naňho názor.

A ostal prekvapený! Seriózne zostal hľadieť s ústami dokorán, že jeho činy neschvaľujeme. Vzápätí, našťastie, odišiel, ale my traja sme sa triasli po zvyšok dňa. Veriaci človek takto spôsobil jednu z najdesivejších situácií môjho života.

Podotýkam, že sa zďaleka neprekvapil ako prvý. To málo fanatikov (takto sa totiž bežní veriaci nesprávajú), ktorí si nechali prepustiť cez uši, že nie som veriaca, zakaždým ostali v šoku. Pre nich dovtedy neexistovala možnosť, že by človek s postihnutím nebol veriaci. Veď čo iné nám má v živote ostávať okrem modlenia sa za spasenie?

Prinajhoršom mi dali najavo, že by som sa urýchlene mala stať veriacou a modliť sa, kým mi boh za tie roky kacírstva neodpustí, pretože moja diagnóza je určite trest. Tento názor, isteže, padá v momente, keď im poviem, že svoje postihnutie nevnímam negatívne a som naň dokonca hrdá.

Veď čo očakávali, že im poviem? Áno, veľmi ma láka náboženstvo, ktoré ma od detstva núti neakceptovať sa. A ešte viac sa túžim pridať do komunity, ktorej najintenzívnejší členovia nerešpektujú „Nie“ v desiatich podobách za minútu a ani im nenapadne opýtať sa na súhlas, či sa ma môžu dotknúť. Pre ochrnutú ženu to znie ako úplne komfortná a bezpečná situácia.

Hon na postihnuté čarodejnice

Nedávaj sa potetovať, nedostaneš sa do neba!“ „Ako sa opovažuješ mať vo vlastnej izbe knižnicu s pentagramom (bielej mágie) a ešte ju zverejňovať?“ „Ty čítaš fantasy? Mala by si si prečítať Bibliu, nie také vymývanie mozgov!“

Moje zážitky s veriacimi by som mohla rozoberať ešte mnoho strán, ale tento článok zakončím tým najnovším, ktorý sa mi stal iba pred mesiacom.

Prišli sme s osobnou asistentkou Moňou do parku, kde sa konalo stretnutie z nášho literárneho krúžku. Hľadali sme ostatných, keď sa mi zaseklo koliesko vozíka v puknutom chodníku. Síce sa v našej blízkosti nachádzalo množstvo ľudí, ako jediná nám pribehla na pomoc vymódená pani. Prezvem ju pani Milovaná. Potešili sme sa, že sa našiel slušný nezištný človek, a spoločnými silami ma hneď vyslobodili.

Pani Milovaná sa nás vzápätí opýtala, či nás môže pozvať na koncert, a podala nám leták. Pomysleli sme si, že asi benefičný koncert – možno pracuje s ľuďmi s postihnutím. Ešte sme si leták ani nestihli pozrieť, keď sa pani Milovanej rozšírili oči. Moňa jej posadnutý pohľad prirovnala k teenagerskej fanúšičke speváka.

„Poznáte Ježiša?“ spýtala sa pani Milovaná. „On vás miluje. Zomrel za vaše hriechy. Ježiš vás miluje!“

Nepočúvala akékoľvek naše námietky, že nemáme záujem – dookola len opakovala vety o Ježišovej láske a obetavosti. K tomu ma nemotorne potľapkala po rukách, pleci, hrudi, akoby chcela začať náboženský koncert hneď tu a teraz a ja som mala slúžiť ako bubon.

Vzápätí sme zistili, že nás nechce pustiť ďalej, akoby seriózne čakala, kým jej povieme, že okamžite konvertujeme. V tom nám s dokonalým načasovaním zavolal organizátor krúžku, na čo pani zdrhla. Takto reagujú ľudia s čistým svedomím na telefón pri uchu, že?

Po zvyšok dňa sme sa nevedeli dosmiať na tejto bizarnej situácii. Napadali nám napríklad situácie, ako pani Milovaná v noci krompáčom rozbíja chodníky a pripravuje tak pasce na vozičkárov. Veď som sa ňou naozaj cítila lapená.

Zároveň ma tá situácia ale aj trocha zarmútila. Kam sme sa to ako ľudstvo dostali, že jediný človek z desiatok, ktorý mi ponúkol pomoc, to urobil iba kvôli vlastnej agende? A kam sa v prípade pani Milovanej podela tá kresťanská nezištnosť, o ktorej tak často počúvam?

Skrížme cestu križiackym výpravám

Ani po týchto a ďalších nepríjemných skúsenostiach s veriacimi si stále nemyslím, že každý z nich je zlý. Naopak – ako som napísala v úvode, myslím si, že aj s veriacimi čitateľmi tohto článku máme rovnaký cieľ.

Vyššie spomínaní ľudia totiž nerobia nič, čo by nerobili obyčajní ableisti. Veď ľutovanie, ponižovanie hodnoty našich životov, narúšanie našej komfortnej zóny a nerešpektovanie našich želaní – o tom všetkom som už veľakrát písala mimo kontextu vierovyznania.

Vyššie spomínaní svoj ableizmus iba skrývajú za náboženstvo, pretože z mne nepochopiteľných dôvodov stále žijeme v spoločnosti, v ktorej sú veriaci nedotknuteľní. Takýmito činmi teda ableistickí veriaci zneužívajú aj vaše vlastné náboženstvo a kazia jeho povesť. Škodia všetkým veriacim rovnako ako škodia ľuďom s postihnutím.

Ak teda vo svojich komunitách zbadáte ableizmus, skúste daných ľudí zastaviť a poučiť. A ak nie ste veriaci, rovnako sa zastaňte ľudí s postihnutím nehľadiac na to, či sa ableisti vyhovárajú na náboženstvo, alebo nie. Kým bude diskriminácia nedotknuteľná z akéhokoľvek dôvodu, tak jej budeme dávať priestor, aby sa diala a rozrastala, a diskriminovaným ľuďom budeme naopak priestor uberať.

Páčia sa vám moje články, fikcia či grafická tvorba? Môžete ma finančne podporiť na Patreone, za čo vám poskytnem bonusový obsah. Taktiež si môžete kúpiť môj merch v obchode HendiKup s tematikou mojich blogov a umenia.

Taktiež sledujte moje sociálne siete

Instagram

Som 25-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019.

21 komentáre k “Mníšky nás naháňajú po ulici. Ako veriaci obťažujú ľudí s postihnutím”

  1. Som postihnutý, mám ZŤP a som na úplnom invalidnom dôchodku. Som veriaci, a viera mi dáva veľa sily na zvládanie môjho postihnutia. Cítim veľkú podporu zo strany Dobrého Pána Boha. Aj cez iných ľudí. Ableizmus by som rozhodne s vierou nespájal. Veriaci majú úprimnú snahu pomôcť. Ak ich konanie niekto považuje za ableizmus, môže to byť z jeho strany znakom ,,kristofóbie”. Alebo znakom úplného nepochopenia veriacich. Človek je tvor omylný. Môže sa mýliť veriaci aj ateista. Problém je, keď z dôvodu nepochopenia druhých ich hneď odsudzujeme. To môže robiť aj ableista aj postihnutý. Potom nesprávne koná aj ableista aj postihnutý. A ľudské práva má aj zdravý aj postihnutý. Je veľa postihnutých, ktorí sú veriaci, a na ableizmus sa nesťažujú.
    Prajem Vám všetko dobré.

      1. Chápem. A čo by ste teda chceli konkrétne? Ak teda snahu o pomoc veriaceho postihnutému vnímate ako ableizmus?
        Veriaci sa snaží preukázať Vám lásku. Ako by to teda podľa Vás mal robiť, ak Vás nechce uraziť?

        1. Prečítal som si viac z Vášho blogu. Problém, ktorý zachycujú Vaše články, je všeobecné ochladnutie lásky medzi ľuďmi. To pociťujú hlavne postihnutí. Zvlášť silno to pociťujú ťažko postihnutí.
          Myslím, že keby veriaci, ktorých ste stretla, by preukazovali viac pochopenia a citlivosti, tak by ste aj Vy boli spokojnejšia. To nie je chyba viery, ale chyba ľudí.

          1. Odsudzovať paušálne všetkých veriacich kvôli niekoľkým nepríjemným skúsenostiam tiež nie je správne. Ani keď to robí postihnutý. S tým isto súhlasíte aj Vy.

      2. Odsudzovať paušálne všetkých veriacich kvôli niekoľkým nepríjemným skúsenostiam tiež nie je správne. S tým isto súhlasíte aj Vy.

        1. Chcela by som, aby sa ma slušne opýtali, či sa nado mnou môžu pomodliť, namiesto toho, aby sa ma – cudziej osoby – bez dovolenia a varovania začali dotýkať. A keď ja alebo moji opatrovatelia odpovieme: “Nie, ďakujem.”, tak aby chápavo odišli. Určite by som naháňanie kohokoľvek po ulici a dotyky bez dovolenia nenazvala prejavom lásky, pretože takto sa správajú násilníci a rôzni kriminálnici. To, že sa niekto označuje ako veriaci, túto skutočnosť nezmaže.

          Ako píšem v článku, ktorý ste stále očividne nečítali, neodsudzujem veriacich. Odsudzujem ableistov, ktorí svoje diskriminačné činy skrývajú za vieru, a ďalších ľudí, ktorí im to nechutné správanie z tohto dôvodu schvaľujú. V tomto článku neopisujem veriacich celoplošne (nemyslím si, že by to vôbec bolo možné), ale ableistov, ktorí ma obťažovali a negatívne ovplyvnili za zásierkou viery.

          1. Chápem. Ďakujem za Vašu odpoveď. Dotýkanie bez dovolenia nie je prijateľné ani pre mňa. Chápem, že prejavenie úcty spočíva aj v slušnej, zdvorilej a nenásilnej komunikácii, ktorá sa prejavuje v správnom prístupe ku blížnym. V tom s Vami súhlasím. Ableizmus veriacich zrejme pociťujete v ich nerešpektovaní osobnosti postihnutého, jeho slobodnej vôle. Zo strany veriacich to bude nutné spojiť so zdvorilosťou a možno elementárnou slušnosťou. Chápem, že sa Vás to dotýka. Máte v tom pravdu. Potrebujeme viac lásky aj ku blížnym. Nie len ,,robiť dobré skutky” ,,hlava-nehlava”. Prajem Vám veľa ozajstnej lásky v živote od Dobrého Pána Boha a od ľudí, ktorých denne stretáte. Aj chápajúcich neableistyckých veriacich.

            1. Ďakujem, som rada, že sme sa pochopili. Tiež vám prajem dobrých ľudí v živote. Ja mám to šťastie, že mám veľa neableistyckých blízkych – aj veriacich, aj neveriacich, pričom obe skupiny si vážim.

  2. Mrzí mě, že máte tolik nepříjemných zážitků. Na druhou stranu se mi líbí, jak jste je uchopila jako téma s nadhledem 🙂
    Líbí se mi, jak rozkrýváte tento typ chování jako specifickou formu ableismu, která bezostyšně využívá nástroje převzaté z náboženského diskursu. A máte pravdu, je pozoruhodné, že zaobalení ableismu do náboženské rétoriky se považuje (tedy jak popisujete na Slovensku asi více; v ČR je v tomhle situace přece jen odlišná, je výrazně víc sekularizovaná) za nedotknutelné.
    Ona ale vlastně i tahle nedotknutelnost má další aspekt. Který tvoří určitou paralelu k přístupu k postižení. Myslím si totiž, že specifickým projevem ableismu je vytváření “nedotknutelnosti”, kdy např. člověk s postižením může být agresivnější, vulgárnější, bezohlednější (opět samozřejmě s výjimkou toho, kdy je třeba vulgarita samotnou podstatou postižení, třeba u Tourettova syndromu:) )… než lidé kolem něho, protože přece “on chudák, tak ho nechte, má to v životě tak těžký, že na něj budeme teď laskaví a dovolíme mu, co bychom jiným nedovolili”. A v tom cítím nerovnost a pohrdání.
    A když se kruhem zpět vrátím k té popisované nedotknutelnosti “agresivních projevů v náboženském obalu” – považuju za možné, že i tenhle typ nedotknutelnosti je vlastně ve skutečnosti projevem nerovnosti a pohrdání, skrytého antikatolicismu/antisemitismu či jiného nenávistně protináboženského nastavení. A že by bylo dobré se snažit tuhle nedotknutelnost odstraňovat jak z důvodu jejího zneužívání k agresi ableistické (či jakékoli jiné, teď zrovna v ČR je vzhledem k určitým událostem aktuální homofobní…), tak i kvůli tomu, že stočena po spirále je vlastně agresí i vůči lidem věřícím 🙂

    P.S.: Nejsem si úplně jista, jestli Hagrid do tohohle kontextu patří – tedy tím rozhodně nezpochybňuji závažnost Vašeho traumatizujícího zážitku, mrzí mě, že jste se setkala s pocitem ohrožení něčím takovým, jen si nejsem jista jeho interpretací. Jestli to skutečně bylo nějakým směrem ableistické chování schované za náboženský projev, nebo třeba setkání s duševně nemocným člověkem, nebo třeba také minutí se v rámci kulturního kontextu. Pokud by to byl třeba muslim, mám dojem (ale nijak moc se v tom neorientuju:) ), že některé proudy islámu považují postižení za velký dar a prakticky ho až uctívají, tak pokud by šlo o něco takového, bylo by to divné, specifické, pro Středoevropana nepříjemné… ale ne nutně z podstaty ableistické 🙂

    1. Rozhodne súhlasím, že by ľudia s postihnutím nemali byť nedotknuteľní a nemali by sme ich tak vychovávať. Mala by som k tejto téme toho dosť čo povedať, ale nerada by som to riešila práve pod touto témou. Ak totiž ktokoľvek vyjadrí, že sa niekomu deje nejaká nespravodlivosť, nemyslím si, že je správne otočiť to na obete v zmysle, že v úplne iných situáciách aj oni robia chyby. Ak by daný človek s postihnutím zavinil tú situáciu, keď ho niekto uráža, tak by to bolo relevantné. V opačnom prípade len odvádzame pozornosť od danej diskriminácie.

      Týmto ale nechcem pôsobiť, akoby som danú nedotknuteľnosť zametala pod koberec. Iba si proste myslím, že existuje vhodnejšie miesto, kde takúto komplexnú problematiku preberať. Možno o tom raz napíšem, pretože o tom v osobnom živote rozprávam často. Potom budem v daných komentároch ochotne diskutovať.

      Priznám sa, že som sa trochu stratila vo vašom štvrtom odseku. Ak si ale myslíte, že som sa odvážila napísať tento článok z dôvodu, že sa cítim nedotknuteľná, mýlite sa. Ja dostávam nenávistné a odsudzujúce správy doslova na všetko – na komentár čumilov na dve vety, na každý článok (aj tie vtipné články zo života), na každú recenziu filmu, na inzerát na asistentku, dokonca aj na fotku mojej stravy. Tie správy väčšinou nevidíte, pretože ich dostávam súkromne, ale verte, že sa necítim ani trochu nedotknuteľná. A ako som napísala v článku – necítim nenávisť voči veriacim.

      Aj v prípade, že by ma Svätý Hagrid uznával, by sa jednalo o ableizmus. V komentári v minulom článku ste so mnou súhlasili, že slová ako bojovník sú ableistické. Taktiež som v minulosti písala o ableistických pojmoch „učiteľ života“, „inspiration porn“ atď. V prípade náboženského uznania by sa jednalo o rovnaký typ ableizmu, v ktorom človeka s postihnutím nepovažujú za rovnocenného, ale za objekt, ktorý slúži na zlepšenie ich životov.

      Úprimne, akosi mi nezáleží na dôvode, prečo to urobil. Ak náboženstvo Svätého Hagrida uznáva ľudí s postihnutím alebo sa nás snaží vyliečiť či k nám má akýkoľvek silnejší vzťah, stále mu to nedáva právo sa bez súhlasu dotýkať cudzej ženy na ulici, riskovať jej zranenie a vydesiť ju tým.

      1. Teď mám pocit, že se nějak míjíme, to mě mrzí. Možná to bude trochu jazykem, sice nevnímám rozdíl mezi slovenštinou a češtinou vysloveně jako jazykovou bariéru, ale nějaký nižší jazykový plot tam možná je.

        Moderovat typy komentářů pod články je zcela ve Vaší režii, tohle je Váš virtuální prostor, beze všeho můj předchozí komentář smažte, pokud Vám na tomhle místě nevyhovuje 🙂 Možná máte jiná místa k tomu vhodnější, to nevím, Váš blog mi doporučila kamarádka, tak jsem vcelku náhodně přečetla několik článků, které mě zaujaly, strukturu blogu jsem nezkoumala.

        Každopádně nepokoušela jsem se o sekundární viktimizaci Vás osobně, ani nikoho jiného, a mrzí mě, pokud to tak vyznělo.

        takže nějak znovu a snad lépe 🙂

        Popisovala jste situace, kdy jste se stala objektem minimálně nevhodných, většinou spíše zlých a agresivních napadení, která byla motivovaná snahou ublížit Vám kvůli postižení, tedy šlo o jasné projevy ableismu a je to naprosto nesprávné a máte plné právo se bránit v plném rozsahu svých možností.

        Popisovala jste, že když jsou takovéto útoky vedeny pod rouškou náboženského vyjadřování, tak, a teď jsem to tedy pochopila takto – je pak na Slovensku standardem situace, že okolí/společnost/společenská atmosféra je nastavená tak, že ačkoli bez náboženského povlaku by takový útok byl okolím společensky odsouzen jako nepřijatelný, ve chvíli, kdy se zaštítí náboženstvím, se stává společensky akceptovaným. Jestli jsem tohle pochopila špatně, vyplývá asi zbytek nedorozumění z tohoto.

        Takže tedy z toho pro mě plyne, že existují lidé, kteří jednají asociálně, ale pokud je jejich asociální chování kombinováno s demonstrací toho, že jsou věřící, stávají se tímto společensky nedotknutelnými a na jejich asociální jednání se přestávají vztahovat jinak akceptovaná pravidla rovného soužití.

        Společenská nedotknutelnost (kvůli jakékoli skupinové či individuální charakteristice) je za mě projev diskriminace, i když takové té diskriminace naruby, a je to analogií právě inspiration porn, benevolentního ableismu…a podobných jevů, což jsem se tím snažila říct, a když čtu Váš komentář, tak to asi vyznělonějak jinak a dotkla jsem se Vás tím, za což se Vám omlouvám. A v tomhle směru máte pravdu i s tím Hagridem, pokud bylo jeho chování motivované pokusem o Vaše uctívání, tak ableistické bylo.

        1. Komentáre nezvyknem mazať, ak priamo nie sú nejaké odporné a nikoho účelne nenapádajú – za taký ten váš nepovažujem, nebojte sa. Ja som iba vysvetľovala určité veci v prípade, že by sa tu konverzácia mala (nie nutne z vašej strany) zvrhnúť na niečo nežiadané a pomýlené. Je dosť možné, že ten „jazykový plot“ v tom zohral rolu tiež 🙂

          V každom prípade som podľa vášho druhého komentára presvedčená, že ste pointu môjho článku pochopili presne. Len by som sa vyvarovala slova „asociál“, pretože podľa môjho pochopenia vyplýva z ableizmu, podľa ktorého sú ľudia s určitými diagnózami, ktoré im spôsobujú ťažkosti v spoločenských situáciách, nežiadúci. Čo (minimálne z môjho pohľadu) tak nie je. Neprirovnávala by som ich k ableistom.

          1. Tak s tímhle výrazem vlastně nevím. Tedy – přímo “asociál” bych nepoužila, to je de facto nadávka, ale výraz “asociální chování” ano, protože to je z původní definice chování odporující morálním normám, proti (některým) členům společnosti, a-sociální. Takže zastřešuje různé druhy ubližujícího a diskriminujícícho chování, od ableismu přes rasismus, anti-LGBT.. a cokoli podobného.
            Ale máte pravdu v tom, že to je výraz, který má i jiné významy (diagnostický – Asociální chování je jedna z poruch osobnosti), a i další, třeba konotace zúžené na nějaké formy vandalismu … takže asi ideální v tomhle kontextu není.

            Nevím, co by mohlo být vhodným výrazem pro tuhle skupinu lidského jednání, z níž ableismus tvoří pouze jednu podmnožinu. Co jstev tomhle kontextu zvyklá používat Vy?

            1. Diskriminujúci ľudia? Teda výraz, ktorý som zvyknutá používať ja v osobnom živote, nie je ani trochu korektný… 😅 V článkoch ale nemám potrebu nachádzať iný výraz. Ableista je ableista. Taký človek, žiaľ, nie je nijako odsudzovaný spoločnosťou, preto by som ho asociálom ani nazvať nemohla. Zároveň si myslím, že je dobré takto upozorňovať na jednu konkrétnu problematiku. Áno, ľudia s postihnutím nie sú zďaleka jedinou skupinou, ktorá prežíva diskrimináciu alebo všeobecnú drzosť, ale nie každý ableista je napríklad homofób a naopak. Ak by som používala jedno zastrešujúce slovo na takéto správanie, nikdy by som sa nemohla sústrediť na konkrétnu problematiku, pretože by to bolo nepresné.

              1. Jo, tak v tomhle máte pravdu – teda bohužel pravdu – s tím, že ableismus je společensky odsuzovaný řádově méně než třeba rasismus 🙁 Tedy, ne, že by se rasismus jako takový nevyskytoval všude kolem, ale je na něj alespoň pohlíženo jako na něco nevkusného (což je taky málo, ale je to aspoň o fous víc), a lidé se za něj obvykle stydí. A, to máte pravdu, to se o ableismu fakt asi moc říci nedá 🙁

                Nevěděla jsem, nakolik vymezeně se věnujete pouze ableismu, přečetla jsem sice asi 15 Vašich článků, všechny ale ne, tak nevím, co v nich je či naopak není, a jestli se věnujete i dalším tématům 🙂
                Každopádně… je to vlastně divné, že neexistuje zastřešující pojem (když má název i drobnost jako uchošťour:) ) pro diskriminující chování, které vyplývá z předsudků vůči nějaké charakteristice člověka. Už proto, že, ačkoliv, jak píšete, ne každý ableista je zároveň třeba homofob, tak přesto mívají různé formy diskriminujícího jednání vůči různým skupinám lidí často společného jmenovatele, často v kořenech takového chování leží různé formy frustrace, pocitu vlastního vyřazení společností, které pak dotyčný člověk kompenzuje právě “pomstou” někomu jinému, koho vnímá jako vyřazovaného, aby sám sobě dodal pocit nadřazenosti.. vlastně podobné, jako princip šikany, kdy se největším šikanujícím často stává ten, kterého kdysi bili jiní.
                A aby z toho nevzniklo nějaké nedorozumění – tak to, že jsem napsala, že diskriminující jednání často vyplývá z toho, že dotyčnému bylo kdysi ublíženo, nijak!! nevyviňuje toho dotyčného, a nijak a ničím to neomlouvá takové chování, ableismus ani žádné jiné ubližující činy. Ty jsou prostě špatné samy o sobě a na nic se nemá kdo co vymluvit, člověk je odpovědný za to, jak jedná s druhými, bez ohledu na to, jestli sám něco obtížného prožil. Smysl hledat kořeny takového ubližujícího jednání, včetně ableismu, leží jen v tom, aby se mu dalo částečně předcházet. Věřím, že je šance, aby ho ubývalo. A myslím, že v tom má velký smysl také to, co děláte Vy, protože pojmenováváte věci, které lidem – a to včetně mě – ne vždycky dojdou.

                1. S celým týmto Vaším komentárom úplne súhlasím. Mám veľa blízkych priateľov, ktorí sú LGBT, a často mi rozumejú práve preto, že sa im dejú rovnaké alebo veľmi podobné hnusy. A zhodou náhod sme sa dnes s kamarátkou sťažovali nad tým, že sa určitá veľmi slávna osobnosť stala hrôzostrašne diskriminujúcim človekom voči snáď každej menšine, pretože očividne zažila/zažíva minimálne dva typy diskriminácie na vlastnej koži a takto sa s tým (veľmi nešťastne a bez žiadaného výsledku) pokúša vyrovnať. Samozrejme, že je to z obrovskej časti chyba tej osobnosti, pretože má milión možností denne poučiť sa, financie na terapeutov a skrátka nekonečno zdrojov, ale keby jej diskriminácia nevyvolala také intenzívne negatívne pocity v spojení s témami menšín a keby neboli umlčované hlasy, ktoré by jej včas vysvetlili, ako je to naozaj, verím, že by sa z nej nestal človek šíriaci nenávisť. Ako som vtedy podotkla, diskriminácia niekedy tvorí skutočné monštrá, rovnako ako sa to deje s každým typom násilia.

                  Áno, ja píšem konkrétne o ableizme, pretože s tým mám skúsenosť, ale rada v článkoch aspoň občas spomínam intersekcionalitu: Fakt, že ak niekto diskriminuje celoplošne LGBT, rasové menšiny a ženy, tak automaticky diskriminuje aj ľudí s postihnutím, pretože my medzi sebou tiež máme LGBT, rasové menšiny a ženy.

                  1. Tak to máte naprostou pravdu. S tou známou osobností jste mi připomněla, že vlastně – jedna z tváří soudobého českého neonacismu s výraznými vystoupeními proti nejrůznějším menšinám má také za sebou významnou diskriminaci v dětství (a uvádí to o sobě veřejně sám), ale namísto toho, aby to zpracoval nějakým ze způsobů, které zmiňujete, to taky převrací v nenávistnou kompenzaci. Přesně, jak to říkáte – diskriminace může přispět k rozvoji naprosto monstrózního chování k jiným. Čím víc je lidem ubližováno, tím víc je pak dalším lidem ubližováno 🙁

                    Máte ráda Viktora Frankla? Moc se mi líbí, když zdůrazňuje, že žádné, ani sebevětší (je to z “A přesto říci životu ano”, tj. vztahuje to k přeživším z koncentračních táborů) prožité utrpení neopravňuje žádného člověka k tomu, aby následně on sám způsoboval utrpení jiným.

                    Chápu, že se zaměřujete především na jedno téma – a je to fajn, protože Váš blog je tím pádem takový ucelený informační zdroj.
                    No, já mám strašně zabíhavé myšlení, takže udržet se u jednoho tématu je pro mě obtížné, odbočky jsou pro mě vždycky strašně lákavé 😀 Tak mě klidně usměrňujte k tématům, která tu chcete mít, nebo nasměrujte pod článek, kam to patří 🙂

                    1. Priznám sa, že Viktora Frankla nepoznám – všeobecne nezvyknem čítať ten žáner kníh a už vôbec nie o vojnovej tematike. S daným výrokom ale rozhodne súhlasím.

  3. Veronika Kohutiarová

    Moja sestra je ŤZP, a vsetci z rodiny, jej casto hovoria, ze nech svoje utrpenie obetuje Bohu atd…ze Bez Pána sa zit nedá atd…absolutna hroza…

    1. Ja vnímam ako utrpenie takýchto ableistov, takže neviem, či by chceli, aby sa vaša sestra riadila ich radami a obetovala ich 🤔

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

sk_SKSlovenčina