Mníšky nás naháňajú po ulici. Ako veriaci obťažujú ľudí s postihnutím

Tému tohto blogu si odhlasovali moji Patreoni. O tom, ktorý článok napíšem nabudúce, budú rozhodovať často, preto – ak chcete byť aktívnou súčasťou môjho blogu – poteším sa, ak sa k nim pridáte.

Klikli ste na tento článok preto, že si hľadáte miesto, kde vybúriť svoju zlosť na veriacich? Alebo ste otvorili tento článok preto, že už titulok napáda vašu dôležitú súčasť a cítite potrebu brániť sa? V poriadku. V tomto článku budem súcítiť s oboma týmito emóciami, hoci sa vám môžu zdať protichodné. A budem dúfať, že (nielen) tieto znepriatelené skupiny začnú na oplátku súcítiť so mnou.

Napriek tomu, že som celoživotná a neoblomná ateistka, necítim nenávisť voči členom žiadneho náboženstva. V skutočnosti mám okolo seba podstatné číslo nábožensky založených rodinných príslušníkov a priateľov, ktorí sú pre mňa nenahraditeľne dôležití, a takisto uznávam niekoľko profesionálov s vierovyznaním. Môj názor je taký, že ak svojím vierovyznaním nikomu neubližujete, pokojne si ho praktikujte.

Konflikt medzi nami nastane vtedy, ak svoje náboženstvo použijete ako dôvod, prečo zarmútiť, desiť, ponižovať a obťažovať ľudí. Okrem iného škodlivého, samozrejme. Presne tieto rozrušujúce emócie vyvolávajú veriaci v ľuďoch s postihnutím už od ich ranného veku. Ukážem vám to na zopár z mnohých mojich osobných skúseností s veriacimi a na konci – sľubujem – uvidíte, že nech už ste začali čítať tento článok z akéhokoľvek dôvodu, všetci máme rovnaký cieľ.

Schody do neba, rampa do pekla

Ako každý žiak základnej školy, aj ja som mala na výber medzi predmetmi náboženstvo a etika. Zrejme ste si podľa úvodu a faktu, že som ľahostajne prezývala našu školu Peklom, už domysleli, že som si bez váhania vybrala etiku. Mníšky, ktoré v Pekle učili náboženstvo, si však odmietali domyslieť, že keďže nenavštevujem ich hodiny, zrejme nie som veriacou, prípadne nie kresťankou.

Preto mi aspoň raz týždenne po celých deväť rokov spôsobovali nasledovnú situáciu:

Keď som sa v Pekle musela presunúť na iné poschodie, potrebovala som použiť plošinu pre vozíky. Tá škrípala a posúvala sa extrémne pomaly, čím sa podobala na zmýšľanie politikov, snažiacich sa obhájiť, prečo je podľa ich vlastnej verzie náboženstva nutné brať každému okrem privilegovaných mužov ľudské práva.

Často, keď som sa trmácala na tejto plošine, mníška využila situáciu, že jej nemôžem ujsť. Začala kráčať vedľa mňa, chytať ma za ruky, hlavu a koleno a modliť sa nado mnou, aby som sa vyliečila. Vôbec nereagovala na moje odmietanie ani slušné žiadosti mojej mamy, aby prestala. S neklesajúcim úsmevom mi rozprávala, že sa musím modliť, nech sa vyliečim, a ona sa preto bude modliť tiež.

Keď už mi chcela nútiť svoju vieru, ani jej nenapadlo, že by sa ma spýtala, čo ma trápi, aby sme sa preto pomodlili. Ona videla problém – ja celá, môj spôsob života a môj vzhľad pre ňu predstavovali jediný možný problém.

Postih a mníška – to je dobrá naháňačka

Nepreháňam, keď hovorím, že som jej nemohla ujsť. Na chodbe sme totiž pred ňou s mamou naozaj bežne utekali, skrývali sa za rohom alebo v triedach, inak sme museli zniesť takéto nedobrovoľné omše.

To isté sa mi mnohokrát stalo na ulici alebo v obchodoch. Kedykoľvek ma len z diaľky zbadala cudzia mníška, zaiskrili jej oči a rozbehla sa ku mne. Rozbehla, akože jej vial habit a len tak-tak neplieskal okoloidúcich do tvárí.

Zakaždým sa nám pokojná rodinná prechádzka zmenila na stealth misiu. Utiekli sme mníške zo zorného poľa a schovali sa za regál. Keď prešla okolo nás a obzerala sa, či ma niekde neuvidí, vybehli sme druhou stranou. Svižne sme pokračovali po chodníku a obzerali sa za svoje plecia, či nás neprenasleduje. Ak áno, opäť sme vbehli do najbližších dverí a takto dookola, kým sme ju nestriasli.

A ak sme misiu prehrali a dostala nás? Taktiež sa za mňa začala modliť a dotýkať sa ma jej svätými rukami, aby som sa len vyliečila, pretože môj život takto podľa nej nemá zmysel.

Zopakujeme si ešte raz, čo sa tu stalo: Úplne cudzia osoba na ulici prišla k dieťaťu, ktoré si šťastne medzi rodičmi objímalo plyšáka. Začala sa toho dieťaťa dotýkať a nedbala na odmietanie. Dieťaťu povedala, že celá jeho existencia je tragická a jeho jediná možnosť na záchranu je dúfať, že ho nejaký pán na nebi prečaruje na úplne iného človeka.

Táto situácia proste nie je v poriadku a fakt, že tá osoba nosí habit, a to dieťa sedí na vozíku, na veci nič nemení. Je absolútne neprijateľné, aby niekto dieťaťu (alebo človeku akéhokoľvek veku) rozprával, že jeho život v aktuálnej podobe nemá hodnotu.

Viete si predstaviť, ako príšerne ovplyvní dieťa, ak neustále počúva takéto reči? Kam zmizlo „Boh nerobí chyby“, ak si myslíte, že ja som chyba?

Si rehoľník, Harry. Akože nechceš?

Keď sme boli na dovolenke v Chorvátsku, sedeli sme (a ja som ležala) v malej vonkajšej zmrzlinárni pri ceste. Okoloidúci ma teda museli celkom tesne obchádzať po chodníku, kým ja som si spokojne ležala na vozíku a vychutnávala som si nejakú kyslú osviežujúcu príchuť. Opäť som bola stelesnením šťastia – nič, čo by bolo treba naprávať.

Zrazu ku mne bez slova prišiel muž, ktorý by vďaka jeho veľkosti mohol hrať Hagrida bez akýchkoľvek efektov. Svätý Hagrid si kľakol k mojím nohám a chytil ma svojimi labami za členky, až mi ich úplne obkolesil.

V hlavách sa nám spomalil čas. Veď Svätý Hagrid prevyšoval môjho otca o dve hlavy a mal dve jeho šírky, ja a mama by sme proti nemu už vonkoncom nemali šancu.

Chce mi ukradnúť tašku, ktorú mám zavesenú pod nohami, pomyslela som si. Netuší, že tam nemám peniaze, ale zdravotné pomôcky k tracheostómii a PEGu. Ak mi ich vezme, náhrady niektorých vecí nemám ani len doma, nieto ešte tu. A na to, aby mi tú tašku dosť rýchlo ukradol, mi chce odhodiť nohy, lenže pri krehkosti mojich členkov mi ich určite zlomí.

Svätý Hagrid sa začal modliť. Vôbec to nebol zlodej, „iba“ veriaci, ktorému pripadalo v poriadku bez pozdravu a opýtania sa chytiť cudziu ženu za nahé členky a začať sa k nej modliť.

Obaja moji rodičia vstali, otec naňho začal hulákať a gestikulovať, aby odišiel. Každý sme rozprávali iným jazykom, ale Svätý Hagrid okamžite pochopil, aký máme naňho názor.

A ostal prekvapený! Seriózne zostal hľadieť s ústami dokorán, že jeho činy neschvaľujeme. Vzápätí, našťastie, odišiel, ale my traja sme sa triasli po zvyšok dňa. Veriaci človek takto spôsobil jednu z najdesivejších situácií môjho života.

Podotýkam, že sa zďaleka neprekvapil ako prvý. To málo fanatikov (takto sa totiž bežní veriaci nesprávajú), ktorí si nechali prepustiť cez uši, že nie som veriaca, zakaždým ostali v šoku. Pre nich dovtedy neexistovala možnosť, že by človek s postihnutím nebol veriaci. Veď čo iné nám má v živote ostávať okrem modlenia sa za spasenie?

Prinajhoršom mi dali najavo, že by som sa urýchlene mala stať veriacou a modliť sa, kým mi boh za tie roky kacírstva neodpustí, pretože moja diagnóza je určite trest. Tento názor, isteže, padá v momente, keď im poviem, že svoje postihnutie nevnímam negatívne a som naň dokonca hrdá.

Veď čo očakávali, že im poviem? Áno, veľmi ma láka náboženstvo, ktoré ma od detstva núti neakceptovať sa. A ešte viac sa túžim pridať do komunity, ktorej najintenzívnejší členovia nerešpektujú „Nie“ v desiatich podobách za minútu a ani im nenapadne opýtať sa na súhlas, či sa ma môžu dotknúť. Pre ochrnutú ženu to znie ako úplne komfortná a bezpečná situácia.

Hon na postihnuté čarodejnice

„Nedávaj sa potetovať, nedostaneš sa do neba!“ „Ako sa opovažuješ mať vo vlastnej izbe knižnicu s pentagramom (bielej mágie) a ešte ju zverejňovať?“ „Ty čítaš fantasy? Mala by si si prečítať Bibliu, nie také vymývanie mozgov!“

Moje zážitky s veriacimi by som mohla rozoberať ešte mnoho strán, ale tento článok zakončím tým najnovším, ktorý sa mi stal iba pred mesiacom.

Prišli sme s osobnou asistentkou Moňou do parku, kde sa konalo stretnutie z nášho literárneho krúžku. Hľadali sme ostatných, keď sa mi zaseklo koliesko vozíka v puknutom chodníku. Síce sa v našej blízkosti nachádzalo množstvo ľudí, ako jediná nám pribehla na pomoc vymódená pani. Prezvem ju pani Milovaná. Potešili sme sa, že sa našiel slušný nezištný človek, a spoločnými silami ma hneď vyslobodili.

Pani Milovaná sa nás vzápätí opýtala, či nás môže pozvať na koncert, a podala nám leták. Pomysleli sme si, že asi benefičný koncert – možno pracuje s ľuďmi s postihnutím. Ešte sme si leták ani nestihli pozrieť, keď sa pani Milovanej rozšírili oči. Moňa jej posadnutý pohľad prirovnala k teenagerskej fanúšičke speváka.

„Poznáte Ježiša?“ spýtala sa pani Milovaná. „On vás miluje. Zomrel za vaše hriechy. Ježiš vás miluje!“

Nepočúvala akékoľvek naše námietky, že nemáme záujem – dookola len opakovala vety o Ježišovej láske a obetavosti. K tomu ma nemotorne potľapkala po rukách, pleci, hrudi, akoby chcela začať náboženský koncert hneď tu a teraz a ja som mala slúžiť ako bubon.

Vzápätí sme zistili, že nás nechce pustiť ďalej, akoby seriózne čakala, kým jej povieme, že okamžite konvertujeme. V tom nám s dokonalým načasovaním zavolal organizátor krúžku, na čo pani zdrhla. Takto reagujú ľudia s čistým svedomím na telefón pri uchu, že?

Po zvyšok dňa sme sa nevedeli dosmiať na tejto bizarnej situácii. Napadali nám napríklad situácie, ako pani Milovaná v noci krompáčom rozbíja chodníky a pripravuje tak pasce na vozičkárov. Veď som sa ňou naozaj cítila lapená.

Zároveň ma tá situácia ale aj trocha zarmútila. Kam sme sa to ako ľudstvo dostali, že jediný človek z desiatok, ktorý mi ponúkol pomoc, to urobil iba kvôli vlastnej agende? A kam sa v prípade pani Milovanej podela tá kresťanská nezištnosť, o ktorej tak často počúvam?

Skrížme cestu križiackym výpravám

Ani po týchto a ďalších nepríjemných skúsenostiach s veriacimi si stále nemyslím, že každý z nich je zlý. Naopak – ako som napísala v úvode, myslím si, že aj s veriacimi čitateľmi tohto článku máme rovnaký cieľ.

Vyššie spomínaní ľudia totiž nerobia nič, čo by nerobili obyčajní ableisti. Veď ľutovanie, ponižovanie hodnoty našich životov, narúšanie našej komfortnej zóny a nerešpektovanie našich želaní – o tom všetkom som už veľakrát písala mimo kontextu vierovyznania.

Vyššie spomínaní svoj ableizmus iba skrývajú za náboženstvo, pretože z mne nepochopiteľných dôvodov stále žijeme v spoločnosti, v ktorej sú veriaci nedotknuteľní. Takýmito činmi teda ableistickí veriaci zneužívajú aj vaše vlastné náboženstvo a kazia jeho povesť. Škodia všetkým veriacim rovnako ako škodia ľuďom s postihnutím.

Ak teda vo svojich komunitách zbadáte ableizmus, skúste daných ľudí zastaviť a poučiť. A ak nie ste veriaci, rovnako sa zastaňte ľudí s postihnutím nehľadiac na to, či sa ableisti vyhovárajú na náboženstvo, alebo nie. Kým bude diskriminácia nedotknuteľná z akéhokoľvek dôvodu, tak jej budeme dávať priestor, aby sa diala a rozrastala, a diskriminovaným ľuďom budeme naopak priestor uberať.