Preskočiť na obsah

Ako som prestala dýchať

Dnes je to presne rok, odkedy som prestala dýchať. Myslím si, že vhodnejší deň na vyrozprávanie toho, ako sa to celé stalo, už nenájdem, a preto rubriku Spoiler alert: Prežila som začnem od konca.


V januári 2018 sa po Slovensku šírila chrípková epidémia. Ak sa na ňu opýtate Googlu, prezradí vám, že v nitrianskom kraji  (čiže v mojom kraji) bola chorobnosť najvyššia. Kvôli mojej nízkej imunite sa samozrejme nechávam rok čo rok očkovať, avšak, ako sme sa neskôr dozvedeli od mojej obvodnej sestričky, veľká časť vakcín tentokrát nezabrala a tá moja bola medzi nimi. Bol to prvý raz v živote, kedy ma očkovanie sklamalo, preto nebolo prekvapením, že v posledný januárový deň ma rodičia odviezli do nemocnice.

Aby ste rozumeli mojej vtedajšej situácii, treba si povedať základy. Aj tie najobyčajnejšie choroby sú pre mňa veľmi nebezpečné. Odkedy sa pamätám, nemala som dosť silné pľúca na vykašliavanie hlienov, preto sa môj stav počas chorôb zhoršuje aj každú hodinu. Kým sme dorazili do nemocnice, vládala som dýchať už len vtedy, keď som ležala na ľavom boku, čo je, mimochodom, na vozíku, ktorý je prispôsobený iba na moju polohu na chrbte, dosť nepohodlné.

Keď sme prišli na príjem na pľúcne oddelenie do Špecializovanej nemocnice sv. Svorada, rýchlo som pochopila, aký tam budem mať problém – nikto ma tam nepoznal. Toto bol totiž môj prvý raz v nemocnici, odkedy som plnoletá. V detskej nemocnici ma pozná skoro každý lekár a sestra, veď som tam toho prežila nemálo, takže aspoň približne vedeli, čo so mnou robiť, predovšetkým, keď im jeden z dvoch lekárov, ktorí mi zachránili život už toľko krát, expresívne vysvetlil, že inú možnosť než vyliečiť ma nemajú. Milovala som tie zblednuté tváre mladých lekárov, keď po takom rozhovore prišli do mojej izby.

Ale prejdime o röntgen kompletne zahlienených pľúc a dohadovanie sa so sestrami o tom, že mama naozaj musí byť hospitalizovaná spolu so mnou, neskôr, pretože ešte len vtedy som si úplne uvedomila, aký veľký mám ten problém. Hovorím o chvíli, keď mi sestra prišla napichnúť kanylu na infúziu a po niekoľkých pokusoch to vzdala. Potom to vyskúšala lekárka a rovnako to vzdala. Toto pre mňa zatiaľ nebolo nič nové, veď aj obyčajný odber krvi sa u mňa nezaobíde minimálne bez piatich pokusov. Ak nedokážete napnúť svaly a už vôbec nie vyrovnať ruku kvôli stuhnutým šľachám, to je bežná realita. Ale keď zavolali anestéziológa a ten, hoci sa skutočne snažil, to po čase takisto vzdal, už som si nebola taká istá, že je celý problém vo mne. Dovtedy nám nikto nikdy ani nenaznačil, že by skrátka napichnutie kanyly nebolo možné. A už vôbec nie anestéziológ, ktorého základ práce je napichnúť kohokoľvek aj v kritickom stave.

Lekári nám teda navrhli napichnutie krčnej tepny, čo sme prijali, pretože nám bolo jasné, že bez liekov do žily to nezvládnem. A tak sme čakali. A čakali. A čakali. A nikto neprišiel. Až po čase mi sestra priniesla lieky do žalúdka – tie isté, ktoré som brala doma. Na otázku, či mi teda napichnú krčnú tepnu, odpovedala, že nie a máme počkať na primárku. Zdanlivo nekonečné čakanie v nemocniciach poznáme až príliš dobre, preto sme sa ďalej nevypytovali. Lenže to, čoho sme sa dočkali, bolo možno horšie ako žiadna odpoveď.

Pani primárka za nami prišla na druhý deň ráno, aby nám oznámila, že so mnou nebudú robiť nič, pretože načo? Áno, čítate správne. Ona nevidela jediný dobrý dôvod, prečo by sa mali snažiť zachrániť mi život. Zrejme nepovažovala za dôležitú ani Hippokratovu prísahu. Každú ďalšiu otázku a každý mamin návrh na moju liečbu, z ktorých všetky v minulosti fungovali, zväčša ignorovala s arogantným úškrnom. Ten úsmev jej z tváre nezmizol, ani keď jej mama hovorila, že takto predsa zomriem. Po niekoľkých ďalších vetách sme zistili, že sa primárka snažila tváriť, akoby sme nemali vedieť o možnosti tracheostómie a dýchacieho prístroja. Zakaždým, keď tie slová mama povedala, primárka sa tvárila, že ich nepočula a okamžite zmenila tému. Do dnes celkom nechápem prečo. Nechcela to preberať predo mnou, pretože ako väčšina ľudí predpokladala, že mám myseľ dieťaťa a začnem byť hysterická? Alebo nechcela, aby sme si vyžiadali jediný spôsob, ktorým by mi potom museli pomôcť? Tú druhú možnosť by som si dovtedy o nikom nikdy nepomyslela, ale u nej by som po tom rozhovore nebola prekvapená. Veď na poslednú otázku, čo so mnou teda bude, posmešne vyslovila, že mi dajú tracheostómiu (v zmysle „majte, čo chcete“) a vzápätí sa nám bez akýchkoľvek zábran vysmiala do tvárí.

Vždy som samozrejme vedela, že existuje veľa ľudí, ktorí sú presvedčení o zbytočnosti postihnutých životov a o tom, že sme iba príťažou pre naše rodiny a celú spoločnosť. Ale mať niekoho takého priamo pred sebou s vedomím, že činy tohto človeka rozhodnú o tom, či budem ďalej žiť, alebo nie, bolo mrazivé. Nechápem, ako niekto, kto sa dokáže vysmiať človeku doslova ležiacemu na smrteľnej posteli, môže byť lekárom a navyše primárom. Vždy, keď si myslím, že ma v slovenskom zdravotníctve už nič nedokáže prekvapiť, niečo podobné ma vyvedie z omylu.

Ďalší taký naivný omyl bolo predpokladať, že na najväčšom pľúcnom oddelení v meste majú viac ako jeden oximeter (čo je taký štipec na prst, ktorý meria saturáciu – percento okysličenia krvi), alebo že by mi dali viac ako desať kvapiek inhalačného roztoku, aby inhalácia trvala dlhšie ako päť sekúnd. Nič z tohto vážne nezveličujem, takto to tam funguje s každým pacientom. Aspoň tam mali dostupný kyslík v každej izbe, to totiž niekde nie je norma ani v nadštandardnej izbe, však, Fakultná nemocnica Nitra?

A tak som bola v nemocnici viac ako 24 hodín na tých istých liekoch, v tých istých polohách a pod tým istým dohľadom mojej mamy ako doma, iba na oveľa tvrdšej posteli a prakticky bez inhalátora, ktorý som doma používala okolo troch až piatich hodín denne namiesto dokopy pätnástich sekúnd za deň, čakajúc na zázrak alebo na udusenie sa. Jediné, čo sa počas toho čakania zmenilo, bolo to, že mi v to ráno výrazne zvýšili dávku lieku na rozpúšťanie hlienov.

Naše čakanie sa skončilo ešte v to poobedie, keď nás otec prišiel navštíviť hneď po práci. Zostal so mnou, aby si mama mohla po celom dni a celej noci bez spánku dovoliť pauzu aspoň na pár minút. Začal ma teda namiesto nej polohovať, čo znamená otočiť ma na chvíľku na pravý bok, počkať, kým sa mi preleje či odtrhne trocha hlienov, a otočiť ma naspäť do polohy, v ktorej som ešte vládala dýchať a snáď aj niečo vykašľať. Toto sme robili vždy, keď som bola chorá, približne každú hodinu-dve alebo aj menej, podľa toho, aký bol môj stav vážny, takže nebol dôvod, prečo by mama nemala odísť kúpiť si niečo do bufetu, veď sme tú rutinu všetci traja dobre poznali. No len čo vyšla z dverí, tá vysoká dávka lieku na rozpúšťanie hlienov zaúčinkovala až príliš dobre. Pri obrátení sa mi uvoľnilo priveľa hlienov, a keď ma otec otočil naspäť na pravý bok, zaliali mi celú priedušnicu. S posledným výdychom som mu zvládla povedať, že nemôžem dýchať (no shit, Sherlock), a vzápätí som ho videla vybehnúť na chodbu hľadať lekára.

Potom to začalo byť naozaj zaujímavé. Ja som totiž zostala pri vedomí, aj keď sa mi neokysličoval mozog. Dusiť sa vôbec nie je ako vo filmoch, kde človek takmer okamžite omdlie. Práve naopak, je to extrémne pomalé a plné halucinácií.

Celú dobu, kým som nedýchala, som verila, že to je sen, pretože som tú situáciu síce pozorovala z prvej osoby, ale nemala som pocit, že sa deje mne. Pamätám sa, ako som o všetkom premýšľala a v mysli si to komentovala, ako keď pozerám film. Iba s tým rozdielom, že som na tú dobu stratila sluch a nedochádzali mi základné veci. Napríklad som videla mojich rodičov plakať vzadu v miestnosti a chápala som, čo plač znamená, a zároveň som videla nabehnúť ku mne asi päť sestier a lekárku a takisto som chápala, že mi zachraňujú život, ale vôbec som si tieto dva fakty nedokázala spojiť, preto som stále premýšľala, prečo vlastne sú moji rodičia takí smutní. Mimochodom, zatiaľ čo ma zachraňovali, mi tá lekárka rýchlo zobrala krv zo zápästia a to na prvý krát (to som si potvrdila u mamy, aby som si bola istá, že to nebola halucinácia). Čo ale bola seriózna halucinácia, bolo to, čo som videla v odraze oximetra. Predpokladám, že v realite som tam videla svoj polomŕtvy výraz, ale môj neokysličený mozog ten obraz zmenil na moju odťatú hlavu v štýle Game of Thrones. A potom sa pamätám už len na to, ako som videla tú lekárku strčiť mi hadičku z odsávačky až neviem kam a konečne som sa nadýchla.

Keď moje najdôležitejšie orgány začali dostávať kyslík, tá hmla na mojej mysli sa vytratila a vtedy som si uvedomila, že to nebola nočná mora, pretože sa neskončila. Aj tak som sa pre istotu uistila opýtaním sa rodičov a oni mi to potvrdili – skutočne sa to stalo, nedýchala som. Stále som však nemala svoje vedomie úplne pod kontrolou. Veľmi nejasne si spomínam, že som možno ďalšie dve hodiny vykrikovala nesúvislé vety o tom, že zomriem, a to aj počas toho, ako tá lekárka, ktorá ma vzkriesila (volajme ju Dr. Bronchová, pretože je to dôležitá osoba, takže si zaslúži meno, ale nechcem použiť jej reálne meno bez dovolenia) vysvetľovala nám trom, aké máme možnosti.

Dr. Bronchová bola prvým a dodnes tuším jediným človekom, ktorý mi na tom oddelení skutočne chcel pomôcť. Môže sa to zdať ako málo, ale už sa mi veľmi veľa krát potvrdilo, že ten jediný človek na záchranu stačí, preto ma práve jej existencia po tom záchvate mierne upokojila. Ako aj možnosť, ktorú nám ponúkla ešte pred tracheostómiou – hĺbkové poodsávanie pľúc bronchoskopiou, ktoré by urobili hneď ráno. To sme ochotne prijali.

Odvtedy ma už rodičia radšej nepolohovali, chcela som prečkať noc bez ďalšieho rizika. Aj tak sa mi nepodarilo zaspať, hoci som bola neskutočne vyčerpaná a snažila som sa spať aspoň trochu, aby som nabrala sily. Moje telo mi to skrátka nedovolilo, zrejme by som prestala dýchať akonáhle by som prestala dávať pozor.

Počas tej noci sa mi išla zapchať priedušnica ešte dvakrát, preto mama zavolala sestru. A jej odpoveď? „Ja za to doktorku budiť nebudem.“ Až na druhé či tretie zavolanie ju mama presvedčila, že to vážne treba riešiť, takže konečne priniesla oximeter (radšej ani nechcem vedieť, komu ho zobrala z prsta), ktorý jej potvrdil, že mi saturácia pomaly klesá pod 70 %, čo je nebezpečne málo. Nahlas som sa nad tým zhrozila, za čo ma sestra následne zahriakla, že tomu nerozumiem, a tak to nemám komentovať. Jasné, pretože človek, ktorý celý život behá po nemocniciach kvôli pľúcam a zmaturoval na obchodnej akadémii, nevie, ako funguje saturácia a percentá. Ale veď nevadí, na prístup, že každý postihnutý človek je automaticky mentálne mimo, som zvyknutá. Čo ale extrémne vadilo, bolo jej riešenie. Nie, ani dôkaz o dusení sa pacientky nebol dosť dobrým dôvodom na zobudenie lekárky. Radšej mi pustila kyslík do kyslíkových okuliarov na maximum a pokúsila sa mi veľmi „profesionálne“ odsať priedušnicu po vzore Dr. Bronchovej. Výsledkom boli kompletne dokrvavené ústa a krk a žiadne odsanie.

Napriek tomu som to na maxime kyslíku nejako prežila do rána. Keď za mnou však prišla Dr. Bronchová, obom nám bolo jasné, že na bronchoskopiu je neskoro, iba ja som mala vtedy chvíľu problém si to priznať. Najviac zo všetkého mi pomohol fakt, že Dr. Bronchová hovorila so mnou. Zdravému človeku asi len ťažko vysvetlím, aké je to vzácne a povzbudzujúce. Väčšina ľudí hovorí automaticky s mojou mamou, prípadne hovoria na mňa, očakávajúc mamine odpovede, a nie so mnou. Ona nielenže hovorila so mnou, ale aj očakávala rozumné odpovede. Diskutovala o možnosti tracheostómie a dýchacieho prístroja priamo so mnou a odpovedala mi na otázky bez okolkov. Pravdupovediac ma zaujímalo iba to, či budem môcť hovoriť, pretože som si tracheostómiu už dávno predtým googlila a to bolo jediné, v čom sa zdroje nezhodovali. Takisto je reč pre úplne nehybného človeka prakticky jediný efektívny spôsob komunikácie. Jej odpoveď znela nie (čo nakoniec pravda nebola, ale tam tí lekári nemali poňatia, ako reálne vypadá život na pľúcnej ventilácii po opustení nemocnice).

Myšlienka na stratu reči a všeobecne na vtedy ešte nepredstaviteľný život na pľúcnej ventilácii bola jedna z najpríšernejších vecí, na aké som v tom období môjho života vedela pomyslieť. A tak som urobila to, čo by urobil každý bez inej možnosti – dala som Dr. Bronchovej verbálny súhlas.

Netuším, prečo, ale po tých slovách som sa celkom prestala báť. Po zvyšok času som proste iba existovala. Alebo som možno začínala šalieť a bola som vo fáze sociopatie. Každopádne do desiatich minút prišiel otec (Ako? Netuším.) a do dvadsiatich minút sanitka, ktorá ma priviezla do druhej nemocnice, kde ma mali zoperovať.

Priala by som si, aby toto bol koniec, ale nie je, pretože sanitka sa po našich skvelých slovenských cestách natriasala a pri vytiahnutí nosidiel zo sanitky ma opäť čakal výrazný skok. To malo za následok, že sa mi znova uvoľnili hlieny a zase mi zapchali priedušnicu, tentokrát na príjme cieľovej nemocnice. Keď som z posledných síl upozornila na to, že nedýcham, sanitárka mi na tvár narazila kyslíkovú masku a začala ma hladkať po líci. Netuším, kade si myslela, že sa do mňa ten kyslík dostane, keď som mala nepriechodnú cestu do pľúc. Našťastie tam boli dvaja rozumní ľudia: moja mama, ktorá vykríkla na lekárku, že naozaj nedýcham, a daná lekárka, ktorá ju poslúchla a začala jednať.

Tentokrát mi sluch ostal, ale vypol sa mi zrak, takže z toho, čo sa dialo potom, viem iba neisté útržky. Niekto ma otočil na chrbát, zhodil zo mňa kyslíkovú masku a pokúsil sa ma zaintubovať. Zrejme to bola tá lekárka, pretože som ju počula hovoriť pokyny pravdepodobne sestrám. Lenže intubácia sa jej nielen nepodarila, ale zároveň mi pri tej snahe vylomila dva horné predné zuby za úplného vedomia. Nič z toho vlastne nebola jej chyba, u mňa intubácia nebola nikdy možná kvôli stuhnutým sánkam a to v tej rýchlosti nemohla vedieť. Horšie bolo, že hoci som zreteľne cítila to lupnutie vylomenia zubov, vôbec ma to nebolelo. Bolesť totiž slúži na upozornenie na možné nebezpečenstvo, je to signál, že na tom mieste možno treba niečo opraviť. Keď nervy prestanú vysielať bolesť do mozgu, je pravdepodobné, že telo už nejakú nádej na záchranu vzdalo. Čiže v skratke som seriózne zomierala. Na poslednú chvíľu však prišiel asi ten najkrajší pocit, aký som kedy zažila – lekárka do mňa fúkla ambuvakom a ja som sa po troch dňoch poriadne nadýchla.

Po tej chvíli som zrejme stratila vedomie, pretože si nič ďalej nepamätám, ale logicky ma zaviezli na operačku a úspešne ma napojili na pľúcnu ventiláciu. Vtedy som si myslela, že to bude koniec tejto epizódy plnej nezmyselného jednania s pacientmi, no bol to iba začiatok. Preto budem o týždeň pokračovať rozprávaním o mojom pobyte na ARO.

Páčia sa vám moje články, fikcia či grafická tvorba? Môžete ma finančne podporiť na Patreone, za čo vám poskytnem bonusový obsah. Taktiež si môžete kúpiť môj merch v obchode HendiKup s tematikou mojich blogov a umenia.

Taktiež sledujte moje sociálne siete

Instagram

Som 26-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2020, 2022 a 2023.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

sk_SKSlovenčina