Úvod: Prečo o nás Slováci nehovoria?

Prečo Slováci nehovoria o postihnutých ľuďoch? Túto otázku si kladiem stále častejšie a obávam sa, že radšej nechcem poznať odpoveď.

Možno sa vám tá otázka zdá od základu nezmyselná. Veď redaktori najčítanejších plátkov publikujú články o postihnutých ľuďoch každú chvíľu a relácie ako Modré z neba sleduje celé Slovensko, no nie? Je to tak, toto sú hlavné zdroje našej miestnej reprezentácie. To je neskutočne smutný fakt. Z prvej ruky totiž viem, že v drvivej väčšine takých reportáží sú meno a fotka daného človeka jediné pravdivé veci. Zvyšok ich údajných životných príbehov obsahuje asi toľko reality ako Harry Potter. Áno, železničná stanica King’s Cross existuje, ale keď narazíte hlavou do múru, Rokfort vás tam nečaká. = Áno, ten človek s takou diagnózou existuje, ale jeho život tak vôbec nevyzerá. Žiaľ, médiá bežného človeka dokážu presvedčiť o opaku.

V tom omnoho lepšom prípade, kedy nie je cieľom médií čo najviac rozplakať svojich čitateľov a divákov, sa objavujú články a reportáže napríklad o nových liečbach, v ktorých sa však verejnosť dozvie maximálne vymenovanie symptómov, následkov a priemerného veku, ktorého sa pacienti dožívajú. Tento druh článkov je samozrejme potrebný, jeho hodnotu by som sa nikdy nesnažila ponížiť. Ani tam sa však nepíše o postihnutých ľuďoch, ale o diagnózach, čo je výrazný rozdiel. Žiadny človek predsa nie je iba súhrn latinských slov, čísel v lekárskej správe a štatistík.

Moja otázka sa teda nemení: Prečo Slováci nehovoria o postihnutých ľuďoch? Veď sa stačí pozrieť do zahraničia, kde každý pozná úspešné osobnosti s postihnutím, akými sú napr. vedec Stephen Hawking alebo herec Peter Dinklage, tí informovanejší vedia aj o YouTuberke a aktivistke Claire Wineland (The Clairity Project). Toto sú len tri známe mená z desiatok, možno aj stoviek osobností, ktoré v zahraničí ukázali, že postihnutí ľudia nie sú iba diagnózy a príbehy pre plač. Prečo nás Slováci nevidia takisto? Prečo vlastne my žiadnu takú osobnosť nemáme?

A prosím, nehovorte mi, že takou osobnosťou je Bekim. Jeho úspech uznávam a podľa mňa je naozaj vtipný, ale touto reklamou dokazuje, že medzi postihnutých nepatrí alebo prinajmenšom nepremýšľa o váhe jeho vplyvných slov, čo je veľká škoda. On bol predsa prvý populárny Slovák na vozíku, ktorý odhováral médiá od toho, aby nad ním plakali. Verím, že by ho ľudia počúvali, keby si vybral opak podpory bariér. Som si vedomá toho, že on tú reklamu takmer určite nevymyslel ani k nej nenapísal scenár, ale tak či tak sa v nej rozhodol účinkovať.

Ako podľa mojich slov vidíte, naozaj mi veľmi prekáža, že aj v tomto je Slovensko až tak pozadu. Preto som sa rozhodla namiesto nečinného frflania doma (aj keď s tým, samozrejme, neprestanem, veď by môj život stratil zmysel) založiť tento blog. Ak aspoň jednému človeku čo i len pootvorím oči, budem to považovať za úspech.

Netvrdím, že môj život neobsahuje hrôzostrašné situácie plné bezmocnosti a beznádeje, pretože áno, aj o takých budem písať. Lenže ako by som vedela, že práve tie chvíle sú príšerné, keby som ich nemala s čím porovnať? Verte mi či nie – nádherné chvíle, pre ktoré viem, že môj život nie je iba plný SMA, ale predovšetkým plný mágie, sú vo veľkej prevahe. Nepochybujem, že to má rovnako aj väčšina ľudí v podobnej situácii ako je tá moja.