Poznáte rozdiel medzi dobrými úmyslami a diskrimináciou?

„Ale ja som mal/a dobré úmysly!“ To je veta, ktorú mi ľudia povedia snáď zakaždým, keď sa ohradím proti ich ableizmu. Nezáleží na tom, či im ich chybu vysvetlím slušne (áno, mávam aj také stavy), alebo im iba pošlem link na svoj blog z rubriky Bradu hore, pretože práve nemám lyžičky alebo náladu im niečo vysvetľovať. „Dobré úmysly“ ľudia v každej situácii považujú za univerzálnu výhovorku.

Dobré úmysly hrdinov ako z The Boys

A takisto „dobré úmysly“ považujú za dôvod, prečo ma začať osočovať. „Ako mi toto môžeš povedať? Ja som mal/a dobré úmysly a ty to prekrúcaš na nejaké urážky. Aká si nevďačná!“ Inými slovami – nemám podľa nich právo obhájiť sa, keď ma niekto urazí, a povedať im, aby ma nenazývali určitými slovami alebo aby sa ku mne nesprávali daným spôsobom. Mám mlčať a prehltnúť všetko, čím ma ponížia, pretože oni mali „dobré úmysly“ a to znamená, že sú to hrdinovia. Ešteže neviem prehĺtať.

Alebo takto začnú útočiť na moje články: „Tí, o ktorých píšeš na blogu, predsa mali dobré úmysly. Ako sa opovažuješ písať o nich také drzé veci?“ Tým chcú, samozrejme, povedať, že by som nemala poukazovať na ableizmus, ktorý sa na dennom poriadku deje všetkým ľuďom s postihnutím na Slovensku. Nemala by som ani vzdelávať spoločnosť o problémoch ľudí s postihnutím. A tak celkovo by som sa mala tváriť, že tá životy ničiaca diskriminácia sa vôbec nedeje.

Pretože tí s „dobrými úmyslami“ by sa mohli v mojich blogoch nájsť a uraziť sa. To my, ľudia s postihnutím, by sme sa mali snažiť chápať, prečo nám títo dobromyseľníci berú dôstojnosť. Dobromyseľníci chápaví nemusia byť, veď mali dobré úmysly, tí hrdinovia hrdinskí. Už ich vidím zdvíhať Mjolnir (Thorovo kladivo).

Povedali by ste to isté obťažovanej žene?

Možno ste si všimli, že „dobré úmysly“ píšem v úvodzovkách – to preto, že ak niekto podobné výhovorky použije, v skutočnosti od začiatku dobré úmysly nemal. Povedať: „Ale ja som mal/a dobré úmysly!“ je len spôsob, ako ľudí s postihnutím umlčať, pretože tí dobromyseľníci nás vôbec nechcú počúvať, iba sa chceli bez námahy cítiť ako páni.

Porovnajme si to so sexizmom – so situáciou, ktorá sa, žiaľ, bežne stáva ženám na pracovisku. Predstavte si servírku, ktorú zákazník chytí za zadok. Verím, že každý z vás chápe, že to je nechutné sexuálne obťažovanie (a ak to nechápete, nemali by ste byť na internete, ani chodiť von, ani byť v nijakom inom kontakte so živými bytosťami). Tento zákazník ale tvrdí, že on to myslel dobre, bol to predsa kompliment, že je servírka pekná. Samozrejme, že nemá pravdu – je to stále sexistický úchyl.

Situácia je veľmi podobná, keď mne niekto povie: „Peťka, si inšpiratívna bojovníčka. Ja by som taký príšerný život kripla nezvládol/a, radšej by som sa zabil/a.“ (Ak v tých vetách nájdete 6 chýb, dostanete odo mňa veľké dúhové nič.) To, že mi následne povie, že to bol kompliment, takže sa nemám čo ohrádzať a opravovať ho/ju, absolútne neznamená, že nejde o ableistu. Naopak, ešte sa tým ako ableista podkopáva.

Jediný rozdiel medzi mojou situáciou a situáciou fiktívnej, ale veľmi reálnej servírky, je tá, že o sexizme toho už aspoň trochu viete. Ableizmus je však pre zdravých hlavne na Slovensku nový pojem, takže ľudia často nemajú potuchy, že sa ho dopúšťajú. Je teda nutné o ňom hovoriť a aj počúvať, keď človek s postihnutím povie, že niečo nie je v poriadku.

Mýliť sa je ľudské. Také sú aj skutočné dobré úmysly.

Keby mali dobromyseľníci naozaj dobré úmysly, povedali by napríklad: „To som netušil/a, myslel/a som to dobre, ale ospravedlňujem sa a posnažím sa poučiť sa, aby som také veci neopakoval/a.“ A nielenže by to povedali, ale by to aj urobili. No takúto reakciu som zatiaľ počula od jedinej mojej sledovateľky spomedzi… ani nechcem pomyslieť na to, aké vysoké je to číslo.

Ak sa totiž vaše „dobré úmysly“ zakladajú na vašej hrdosti a nie na ľuďoch, pre ktorých tú dobrú vec robíte, v skutočnosti ide o sebeckosť. Ak vaša údajná pomoc závisí na tom, že nebudete musieť vynaložiť žiadnu snahu alebo pozornosť, tak nám v skutočnosti nechcete pomáhať. V takýchto prípadoch sa chcete cítiť lepšie vy a nás na to iba chcete použiť ako objekty, ktoré sa nemajú ozývať.

Zamyslite sa nad tým, čo je naozaj vaším cieľom, a rozhodnite sa, akým človekom chcete byť. Dúfam a verím, že nechcete byť ableistom či inak diskriminujúcim človekom. Nerobte teda nepriateľov z ľudí, ktorí obhajujú svoju identitu, slobodu a rovnosť. Podporte nás v tom.