Tieto slová škodia postihnutým ľuďom

Hovorí sa, že pero je mocnejšie ako meč. Veď keď vás niečo poreže, rana sa vám zacelí a maximálne vám po nej ostane jazva. No slová, ktoré si prečítate, a ich významy medzi riadkami vám zostanú v podvedomí možno aj navždy. Preto si všímam slová, akými nás, postihnutých ľudí, opakovane oslovujú médiá, verejnosť a občas, žiaľ, aj ľudia z našich komunít. V tomto blogu sa dozviete, prečo tie konkrétne označenia škodia tomu, o čo sa postihnutí ľudia celoživotne snažia, a napríklad akými slovami by ste ich mohli nahradiť.


Bojovník

Máločo z duše nenávidím tak veľmi ako slovo bojovník. O to horšie je, že ho nájdete doslova v každom článku a reportáži o postihnutom alebo vážne chorom človeku. Tento výraz pre novinárov bez základnej slovnej zásoby (inak si neviem vysvetliť, prečo opakujú to isté slovo dookola ako pokazené gramofóny) má hneď dva vážne problémy.

Primárny cieľ postihnutých ľudí je zaradiť sa do spoločnosti a byť vnímaní ako normálne ľudské bytosti – tie totiž sme. Označenie bojovník nás síce chce zdvihnúť z úrovne, kde na nás z pohľadu priemerného zdravého človeka nevidno, ale preženie to a postaví nás na imaginárny piedestál, na ktorom pôsobíme ako nadľudia. To spôsobuje viac škody ako úžitku.

Keď nás ľudia vidia ako niekoho, kto zvláda viac než na čo by sa oni vôbec odvážili pomyslieť, automaticky si nás zaradia do kategórie človeka, ktorý do ich jednoduchého života nemôže patriť. Tá myšlienka je sama o sebe nezmyselná, pretože postihnutie sa prihodí úplne normálnym ľuďom – presne takým, akí si toto myslia – a slovo bojovník práve takýto toxický postoj podporuje.

Druhý problém je ten, čo vlastne bojovník znamená. Keď si predstavíte bojovníka všeobecne, ide o človeka, ktorého život sa točí okolo neustálej námahy, bolesti a snahy poraziť niekoho, len aby mohol prežiť ďalší vyčerpávajúci boj a bolesť. To je v spojení s postihnutým človekom taká hlúposť, že ani poriadne neviem, kde začať.

Námaha a bolesť prakticky nie sú až taká prekážka, keďže ľudské telo sa adaptuje. Namáhavé činnosti sa teda stanú normou rovnako ako, povedzme, práca v bani pre baníka a o bolesť sa postará zvýšený prah bolesti. A aj keby nás tieto dve veci tak strašne zaťažovali, čo tak nie je, potom tvrdenie, že s postihnutím bojujeme, je opäť scestné. S postihnutím sa nedá bojovať. Nie je to niečo, čo sa dá poraziť, čiže vyliečiť. Naopak ho musíme liečbou ovládať a spolupracovať s ním – nie je to nepriateľ, ale partner, s ktorým sa treba naučiť žiť.

Takže čo povedať namiesto oslovenia bojovník? Odpoviem otázkou: Je naozaj potrebné dávať ľudí do škatuliek? Nemyslím si, že nejaká dokáže človeka správne vystihnúť, a vonkoncom nie zatiaľ nepochopený kolektív.

Vozíček

Úprimne nechápem, prečo sa vôbec zaužívalo pomenovanie vozíček. Nielenže je to nesprávne, ale aj zbytočné. V obchodoch sa predávajú invalidné vozíky, nie vozíčky, rovnako tieto predmety nájdete ako invalidné vozíky v dokumentoch z úradov a poisťovní. Veď tak sa to aj nazýva – invalidný vozík. Vozičkár používa vozík, presne ako psičkár a autičkár má rád psy a autá, nie psíčky a autíčka.

Prečo majú potom médiá potrebu vytvoriť z vozíku zdrobneninu, podobne ako sa zdrobnel koč na kočík, aby bolo jasné, že je to iný predmet, ktorý je určený pre deti, teda pre ľudí bez mentálnej kapacity rozhodovať sa o vlastnom živote?

Vozičkári určite ocenia, keď ich štvorkolesové kreslá nazvete proste vozíkmi, prípadne akokoľvek zábavne (fantázii sa medze nekladú) bez zdrobnenín.

Zdrobneniny mien

A pri zdrobneninách zostaneme, keďže z nás médiá skutočne radi robia deti, ktoré nemajú šancu vyrásť, pretože podľa nich sa postihnutie rovná zastaveniu mentálneho vývoja ešte pred škôlkou. Hovorím tu o tom, že keď aj náhodou píšu článok o nejakom úspechu postihnutého človeka, trebárs o paralympijskom športovcovi, spisovateľovi a podobne, píšu jeho meno v zdrobneninách, aj keď má dávno po dvadsiatke.

Pre porovnanie si len predstavte, ako smiešne by zneli titulky článkov o zdravých osobnostiach: Peťka Vlhová je majsterka sveta! Petrík Sagan získal ďalší zelený dres! Sfilmovali knihu Trhlina od Jožka Kariku! Rozhovor s Jurkom Červenákom o jeho novej knihe!

Také články sa skrátka nedajú brať vážne, tak prečo je toto bežné pre reportáže o úspechoch ľudí s postihnutím? Zaslúžime si predsa úplne rovnaké seriózne uznanie ako ostatní a napísať naše mená bez úprav nevyžaduje žiadny čas navyše.


Ale aby som nehovorila iba o negatívach článkov o postihnutých ľuďoch, tento blog zakončím reklamou, ktorú ste si už mohli všimnúť na boku hlavnej stránky alebo v dnešnom newsletteri.

V budúcom čísle časopisu Ozvena od OMD v SR nájdete okrem iného aj môj článok a rozhovor so mnou. Ak by ste chceli papierovú kópiu tohto časopisu, prihláste sa k členstvu, ktorého súčasťou je predplatné Ozveny, podľa tohto návodu.

(V prípade, že nemáte nervovosvalové ochorenie, môžete do prihlášky zadať, že ste náš priaznivec.)

Som 22-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú jedného dňa začala unavovať diskriminácia postihnutých ľudí oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu.

2 komentáre k “Tieto slová škodia postihnutým ľuďom”

  1. Petra,
    Chcem ti poblahoželať k tvojim prispevkom , rada ich čítam , niekedy plačem a niekedy sa naozaj zo srdca zasmejem ?
    Máš pravdu , prečo stále premieňať slová na slovíčka …?
    Vo francúzsku sa ma stále pýtajú prečo si meníme mená, som Maja a nie Majka ..!? alebo Marika , Mariška … !!! ??
    Nakoniec ani nevieš ako sa vlastne voláš ?
    Petra pokračuj takto , už sa teším na další príspevok ?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *