Prečo sa nehanbím za svoje postihnuté telo?

Väčšina ľudí si pod pojmom „telesné postihnutie“ predstaví jediné – telo, ktoré je nejakým spôsobom zničené, zúbožené, možno aj strašidelné, škaredé a je bolestivé v ňom žiť. Proste každé prídavné meno, ktoré býva spájané s postihnutými telami, je spravidla extrémne negatívne.

A keď už sa o človeku s postihnutím prehovorí v pozitívnom zmysle, jedná sa o iné časti jeho existencie. Hovorí sa o tom, aké máme žiarivé charaktery. Hovorí sa o našom humore, inteligencii, talente, pracovitosti, vynaliezavosti, spoločenskosti… Kladným slovom sa priblížia k našim telám jedine vtedy, keď nám pochvália oblečenie či vlasy.

A hoci ja osobne som rada, keď niekto venuje pozornosť mojej osobnosti, všímam si jeden fakt. Ľudia vyzdvihujú iba to, čo naše postihnuté telá pomyselne alebo doslova zakrýva. Preto som sa rozhodla predstaviť vám postihnuté telá aj v pozitívnom svetle.

Ako fantasticky (ne)fungujú postihnuté telá

Áno, ja, ktorá ledva pohnem zopár prstami na rukách. Ja, ktorá samostatne dokážem urobiť len niekoľko plytkých nádychov denne. Ja, ktorá som už šesť rokov ležiaca. Ja vám idem vyzdvihnúť, prečo si postihnuté telá zaslúžia rešpekt a uznanie. Nejde o iróniu, skutočne to tak je.

Od narodenia síce žijem v tele, ktoré postupne a nenávratne ochabovalo. Lenže moje ochabovanie zakaždým sprevádzalo aj niečo fascinujúce.

Vždy som cítila a aj doteraz cítim každý jeden drobný sval, ktorý mi kedy atrofuje, hoci má „posledné tiky“ aj mesiace vkuse. Tým pádom veľakrát viem, ktoré svaly používam na aký pohyb. Viem o svaloch, o ktorých zdraví ľudia ani nevedia, že ich majú, nieto ešte, že ich používajú. Vďaka tomuto si oveľa lepšie uvedomujem komplexnosť svojho tela.

No zakaždým, keď mi nejaký ten sval definitívne ochabol, moje telo sa prispôsobilo. Daný sval si nahradilo inými. Napríklad, keď som potrebovala presunúť kurzor myši z bodu A do bodu B, ale nebola som schopná rovnej čiary. Moja ruka automaticky začala myšou robiť kruhy, ktoré v tom bode B po (ako pre koho dlhej) chvíli skončili. Navyše bolo vtipné trápiť mojich blízkych tým, že sa na to museli pozerať a čakať, kým tam dokrúžim. Vtedy im ruky a viečka tikali viac ako mne.

Takisto je u ľudí s postihnutím bežné, že sa nám funkcie rúk presunú do iných častí tiel. Trebárs, keď už nemôžeme ukazovať prstami, inštinktívne začneme ukazovať očami či obočím. Výsledkom je, že mám také expresívne oči, akoby mi ich posadol Jim Carrey.

Naučila som sa vnímať svoje pľúca do najmenších detailov – odmalička som vedela rozoznať, v akom rytme potrebujem dýchať, ktoré nádychy potrebujem vynechať (áno, my nervovosvaloví vynechávame nádychy) či v ktorom zákutí pľúc mám nečistoty. A to všetko som aktívne vnímala aj počas spánku. Môj mozog si teda našiel spôsob, ako ma vždy udržať v bezpečí.

Oslabené dýchanie sprevádzal veľmi vysoký srdcový tep. Moje srdce však aj doteraz zostáva v perfektnom zdravotnom stave. Ako to? Pretože nie je nezdravé, iba sa prispôsobilo môjmu tempu dýchania.

S mnohými ochabnutými svalmi prichádzajú aj deformácie. Svaly sú totiž potrebné, okrem iného, aj na to, aby držali telo pokope. Kvôli tomu majú ľudia s postihnutím všemožné a neočakávané tvary tiel. Nenájdete medzi nami snáď nikoho, kto by bol kópiou niekoho ďalšieho. Mnohí z nás sa ani nepodobajú klasickej predstave človeka. A predsa žijeme, predsa sme aktívni. Pretože naše kosti zmenia tvar, aby sa nám ľahšie robili činnosti, ktoré opakujeme. A naše orgány sa prispôsobia umiestneniu a režimu, aký potrebujeme. Vaše 90-60-90 si môžete nechať, my sme ako vlkolaci.

Aj keď už sa naše telá nevládzu prispôsobiť situácii svojpomocne, prispôsobia sa zákrokom, ktoré musíme podstúpiť. Žijeme s extra dierami, bez orgánov, bez končatín, alebo s náhradami orgánov a končatín, napojení na prístroje alebo s prístrojmi v nás… A žijeme takto, akoby to nám to bolo prirodzené. Pretože v určitom zmysle aj je. Takže sme nielen vlkolaci, ale ešte aj kyborgovia, a to už je kombinácia na protagonistu v poriadnom fantasy/sci-fi. (Už vidím, ako mi moja korektorka hovorí: „Peťa, to napíš!“ Veď možno aj napíšem.)

Som hrdá na to, že som úkaz

Predstavte si teraz ľudí, ktorí sú oslavovaní kvôli ich telám. Sú to športovci, ktorých telá zvládajú väčší nápor, ale potrebujú špeciálnu stravu a cvičenie. Alebo sú to tanečníci a akrobati, ktorí sa ohýbajú do neobvyklých tvarov. Uvedomte si, že všetky tieto charakteristiky platia aj pre telá ľudí s postihnutím.

Nehovorím, že by sme kvôli našim telám mali byť rovno obdivovaní či slávni, to vôbec nie. Predsa len by sa celkom nemal porovnávať stav, v akom sa človek narodí alebo do akého sa dostane, s kariérou, ktorú si človek vyberie.

Ale telesné postihnutie by ste mali vnímať aj pozitívne. Iste to nie je až také náročné, keďže vlastnosti, ktoré majú naše telá, už pozitívne vnímate dávno. A máme ich ešte viac. Naše telá sú jedinečné – sú ukážkou toho, čo všetko príroda a veda dokážu.

My, ľudia s postihnutím, by sme sa teda nemali hanbiť za svoje telá. Nemali by sme byť presviedčaní, aby sme sa skrývali. Zdraví by nami nemali byť znechutení, nemali by sa nás štítiť a báť. Zmena vášho pohľadu na telesné postihnutie nám v tom môže pomôcť.

Preto rešpektujte postihnuté telá, čiže ľudí s postihnutím, už na prvý pohľad. Zaslúžime si to, tak ako každý iný.


Sledujte Facebook blogu

alebo môj Instagram

Instagram

Som 23-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019. Od roku 2020 mi robia korektorov Kristína Lucien a Ivan Lucien.

2 komentáre k “Prečo sa nehanbím za svoje postihnuté telo?”

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *