Ako sa NEsprávať k postihnutým ľuďom

Drvivá väčšina zdravých ľudí netuší, ako sa správať k postihnutým. Avšak nejakým spôsobom sa zrejme všetci zhodli na rovnakom veľmi pomýlenom postupe, ktorý v skutočnosti postihnutých ponižuje a odrádza stretávať nových ľudí. V dnešnom blogu preto rozoberám, čo určite nerobiť pri stretnutí postihnutého človeka.

---

Sklonenie sa a úsmev

Keď si ma niekto okamžite zaradí do kategórie „postihnutá = hlúpa“, je mi to jasné už z jeho prvých dvoch gest, ktorými sú väčšinou sklonenie sa a úsmev. Samozrejme nie je sklonenie ako sklonenie a úsmev ako úsmev. Je úplne v poriadku, keď sa človek skloní napríklad na hlučnom mieste alebo aby sa dostal do zorného poľa niekoho, kto neotočí hlavu. Rovnako je úplne v pohode usmiať sa, keď toho postihnutého človeka rád vidí. My tu ale hovoríme o type sklonenia, kedy sa ten zdravý oprie o svoje kolená a nasadí silený úsmev po vzore čumila usmievavého, takže to vyzerá presne ako pozeranie sa na bábätko v kočíku.

Postihnutá osoba sa vtedy ihneď začne v konverzácii cítiť menejcenná, pretože už od začiatku musí čeliť predsudkom, ktoré jej takto zdravý dal najavo. Navyše rozoznať úprimný úsmev je pre človeka prirodzené, nemusí na to byť génius, preto je jedno, či je, alebo nie je mentálne postihnutý, nič tým nezlepšíte.

Dotyky

Nasleduje to, čo naozaj neviem vystáť (haha), a vždy, keď sa to stane, sa na rodičov pozriem štýlom: „Je mi jedno, že sa neviem hýbať. Ja túto osobu zavraždím.“ Som si istá, že ste si už prečítali podnadpis – ide o dotyky.

Toto najlepšie vystihol môj bratranec, ktorý povedal, že sa pozrú, čo mi trčí z vozíka, a toho sa chytia. Vždy je to teda hlava, ruka alebo koleno. Dobre, rúk sa navzájom dotknú aj zdraví ľudia. Po hlave sa pohladkajú deti (alebo domáce zvieratá) a to ešte pochopím, pretože napríklad ja naozaj vyzerám ako dieťa a nie dvadsiatnička. Ale koleno? Kto pri stretnutí kohokoľvek v akomkoľvek veku toho druhého chytí za koleno? A prečo sa to stáva oveľa častejšie ako hlava? Aby ste pochopili, aké je to nevhodné, stačí si pozrieť ktorýkoľvek film s ženskou hlavnou postavou. Keď ju niekto chytí za koleno, väčšinou je to úchyl a dostane minimálne facku.

K tomu sa títo ľudia ešte delia na tri skupiny. Tí najhorší z nich chytajú alebo držia postihnutého človeka zakaždým, keď naňho prehovoria, napriek tomu, že nemajú dôvod si myslieť, že ich nevníma či nepočuje. Potom sú tu tí, ktorí postihnutého človeka chytia hneď pri pozdrave a pustia ho. A tým najvtipnejším sa počas celého rozhovoru myká ruka, pretože sa toho človeka strašne chcú dotknúť, ale nevedia, aký dôvod by si našli. Nakoniec to nevydržia, tesne pred odchodom ho letmo pohladkajú a ujdú.

Stretla som sa však aj s ďalšou, bonusovou skupinou, a to sú úplne cudzí ľudia, ktorí na verejnosti bez slova prejdú okolo mňa a pohladkajú ma takisto po hlave alebo ruke. Pevne dúfam, že toto je len moja skúsenosť, pretože takýto zážitok je mimoriadne nechutný. Títo ľudia, napríklad uprostred obchodného centra, si totiž po chytaní ktovie akého tovaru určite neumyli ruky, skrátka nemali kde, a netušia, aké poruchy imunitného systému mám. Ja takisto neviem, či nie sú práve chorí, pričom ma každá chrípka môže ohroziť na živote. Len tak si chytiť cudzieho postihnutého človeka teda určite nie je dobrý nápad.

Netuším, prečo sú všetci takí fascinovaní postihnutou pokožkou. Možno má nejaké tajné omladzujúce účinky alebo čo.

Rozprávanie na človeka

A tretia extrémne častá chyba je rozprávanie na postihnutého človeka, nie rozprávanie sa s ním. Toto má dve rôzne podoby: buď sa zdravý človek pozerá na postihnutého a pýta ho otázky v tretej osobe („Ako sa má Peťka?“); alebo sa pozerá na rodiča a pritom sa niečo pýta postihnutej osoby („Ako sa máš?“). V obidvoch prípadoch očakáva, že postihnutý človek nie je schopný odpovedať ani na základné otázky. Keď aj odpovie, zdravý sa pre istotu pozrie naspäť na rodičov, aby si potvrdil, že sa naozaj má tak, ako povedal.

V rozhovore nikdy nechýbajú zdrobneniny, potvrdzujúce otázky („Áno?“, „Naozaj?“) a silený smiech na každú obyčajnú vetu, pretože keď sa dieťa – ktoré mimochodom už dávno nie je dieťaťom – snaží rozprávať ako dospelý, je to predsa také zlaté a smiešne. Z mojej skúsenosti sa takým ľuďom vôbec nijako nedá dokázať, že to mám v hlave v poriadku. Keď poviem čokoľvek, čo nesedí do ich predstavy vyjadrovania sa dieťaťa či mentálne zaostalého, opäť sa zasmejú, vyslovia niečo ako: „No toto.“ a pokračujú vo svojom hovorení cezo mňa.

---

Myslím si, že po takomto detailnejšom rozpísaní je aj úplnému neznalcovi jasné, prečo sú tieto tri spôsoby správania ponižujúce pre všetkých dospelých ľudí. Postihnutí ľudia rozhodne automaticky nie sú deti a ani sa ich mysle v detskom veku nezasekli. No ak vám stále nie je jasné, ako sa vlastne máte k postihnutým správať, odpoveď je jednoduchá – presne tak ako k tým zdravým. Keby ste si aj neboli istí, či postihnutému človeku diagnóza neovplyvňuje myseľ, prípadne či to naozaj nie je dieťa, jeho rodič alebo asistent vás na všetko, čo ho napríklad znepokojuje, iste upozorní a daný človek v akomkoľvek stave váš prístup určite ocení.