Zbytočné problémy s príspevkom na asistenciu

Keď som pár mesiacov po tom, ako ma napojili na dýchací prístroj, povedala mame, že by sme si od seba mali konečne oddýchnuť a chcela by som vyskúšať osobnú asistenciu, nebola dvakrát nadšená. Hneď pri mojej prvej asistentke, s ktorou som sa mala okamžite výborne, zmenila názor, no vtedy sme ešte netušili, aké problémy nám kvôli tomu budú robiť úrady.

---

V polovici júla minulého roka sme podali na úrad žiadosť o príspevok na osobnú asistenciu. Ani tú by som poriadne nebola schopná vyplniť, nebyť OMD v SR a ich webu Osobná asistencia, pretože náš slovenský systém to chce postihnutým ľuďom komplikovať od začiatku.

Nanešťastie práve 1. júla sa nejako menili zákony o asistencii a na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Nitre ich neovládali ešte dlho potom, takže tam zmätkovali s tým, čo všetko k žiadosti treba priložiť. Raz im chýbala taká lekárska správa, potom im zrazu nechýbala, ale nemali nejaký výpis a takto otec behal tam a späť do konca mesiaca. No že vraj by moju žiadosť tak či tak podali až v posledný deň mesiaca, čiže čas nám to nepredĺžilo.

O mesiac nás zavolali na osobný posudok, ktorý dali presne na deň, kedy som mala byť pri mori. Posunuli sme to teda na skorší termín a išli sme. Pani, ktorá ma posudzovala, vedela celý čas opakovať iba jedna vetu: „Ale to [činnosť, o ktorej sme hovorili] máte v opatrovaní.“ Asi jej ušiel taký malý fakt, že detailný zoznam činností asistentov majú zverejnený na stránke úradu a prečítať si ho je otázkou minúty. Navyše mala potrebu tváriť sa, že mi nerozumie ani slovo (aj keď ostatní cudzí ľudia s tým problém nemajú), a neustále sa otáčala na moju mamu, nech jej prekladá.

Keďže si úrady dávajú načas až do posledného dňa, o dva mesiace mi prišlo rozhodnutie. Tam sa písalo, že podľa posudku nie som schopná komunikovať (hoci som s ňou hovorila), mať aktivity vonku (hoci som na úrade bola osobne), začleniť sa do spoločnosti apod., preto mi žiadosť zamietajú.

V tej chvíli mi radili nielen ľudia z agentúry osobnej asistencie OMD, ale aj právnička JUDr. Katarína Fedorová, ktorá má bezplatnú poradňu na webe Hlas rodín. Tá mi kompletne vypracovala skvelé odvolanie. V ňom zhodou náhod spomenula napríklad aj „neschopnosť“ môjho obľúbeného Stephena Hawkinga, čo ma celkom pobavilo, pretože keby spochybňovali, kto to odvolanie písal, nemala by som problém im tam z hlavy prerozprávať jeho životopis. K odvolaniu som takisto musela pridať moje fotky na rôznych miestach, kde všade som bola v aktuálnom stave. Spätne ľutujem, že som sa vtedy neodfotila aj na tom posudkovom, to by na odvolaní vypadalo vtipne.

Ale veď načo by sa s tým u nás v Nitre trápili, keď to môžu ešte natiahnuť a poslať to rovno do Bratislavy? O nejaké dva mesiace teda prišlo rozhodnutie z Bratislavy, kde úradníkom v Nitre veľmi diplomaticky vynadali do imbecilov. Opísali totiž každý jeden krok posudzovania potreby príspevku na osobnú asistenciu a ako v každom tom kroku porušili nejaký zákon alebo predpis. Ich posudok sa dokonca ani nezhodoval s mojou lekárskou správou, takže im rozkázali urobiť úplne všetko znova.

Pri konci februára ma opäť zavolali na posudok. Bola tam tá istá pani, ktorá predtým, ale zrejme medzitým navštívila ušného, pretože keď som jej odpovedala na otázky, akýmsi záhadným spôsobom ma zrazu rozumela. K tomu mi ešte aj radila, bola ochotná, pochválila mi nechty, opýtala sa, či mi môže týkať, a popriala mi pekný deň. Čo ma ale dostalo najviac, bolo to, keď sa táto žena s titulom Mgr. posťažovala, že nevie, ako z hodín na rok vypočítať hodiny na deň. Nastalo trápne ticho, ktoré otec prerušil tým, že jej povedal, aby to vydelila číslom 365, čo pre ňu bola čisto nová informácia. Takýto ľudia rozhodujú o samostatnosti postihnutých ľudí a ich rodičov, áno?

O pár týždňov nám zavolala s tým, že vedúca jej moju žiadosť vrátila, pretože na osobnom posudku opäť vôbec nezistila to, čo mala. Z toho telefonátu sme však vôbec nepochopili, čo že jej to mám dať vedieť (a možno to ani ona sama nechápala), preto tam otec išiel osobne. Vysvetlila mu teda, že mám dopodrobna spísať svoj denný režim doma a vonkajšie aktivity a poslať jej to na e-mail. Vtedy z úst vypustila ďalšiu geniálnu vetu – že majú e-maily zaregistrované s veľkým začiatočným písmenom, ale prechádza im to aj s malým. Vážne takýto ľudia rozhodujú o samostatnosti postihnutých ľudí a ich rodičov?

Navyše to vraj mám písať ja, aby videli, že naozaj dokážem pracovať na počítači. Je nad moje technické vedomosti pochopiť, ako by zistila, či som to do toho wordu naťukala ja alebo mama, ale dobre. Strávila som teda päť hodín z víkendu detailným opisovaním môjho života, čo bola práca tej úradníčky, nie moja.

No oplatilo sa to. Po ôsmych mesiacoch, plných nervov a behania po úradoch, mi konečne príspevok schválili na takmer plný počet hodín denne. Teraz mi zostáva už len nájsť si asistentky, čo je na Slovensku podobne náročné. Nemáme totiž žiadny web, ktorý by sa tomuto naplno venoval. Existuje iba databáza agentúry OMD, kde je zaregistrovaných iba málo asistentov, a potom jedine inzeráty na Facebooku.

Systém asistencie na Slovensku je teda plný nedostatkov na každom kroku a ja jedine dúfam, že sa to raz zmení.