Sviatočné výmeny tracheostomickej kanyly

Výmenu kanyly musí podstupovať každý pacient s tracheostómiou raz za mesiac. Je to jedna z tých záležitostí, ktoré vyzerajú oveľa horšie než v skutočnosti sú. Keď si predstavíte, že vám niekto vytrhne kus plastu (alebo z čoho to je) z krku, aby vám tam vzápätí strčil ďalší, zrejme vám nenapadne úplne bezbolestný zákrok, pri ktorom vás maximálne trochu napne a pocítite mierny tlak, no je to tak. Teda, ak nestretnete takú profesionálku ako ja zakaždým pred sviatkami.


Keď sa blížia sviatky, na ušno-nosno-krčnej chirurgii mi vždy poradia, aby som na výmenu išla trochu skôr. Predsa len v tom výnimočnom prípade, že by bola nová kanyla chybná, to nikto z nás nechce riešiť napríklad na Vianoce. Inak im však nezáleží na dni, kedy prídem, veď pre všetkých lekárov, ktorí sa v tej ordinácii striedajú, je to rutina. Väčšinou v čakárni nie som s tracheostómiou jediná, čiže to robia naozaj neustále.

Preto som išla týždeň pred Vianocami na moju desiatu výmenu, čiže som na ne bola už zvyknutá. Zavolali ma dovnútra uprednostnene ako vždy – aj preto, že som na baterky, no hlavne preto, že si ma tá sestra obľúbila a v momente, keď ma uvidí, vyženie od dverí úplne kohokoľvek. Vraj sa jej strašne páči môj farebný štýl obliekania. Mne sa zase páčia jej pestré okuliare a praktický prístup k výmene kanyly. Mala som skrátka šťastie na sestru v ordinácii, ktorú navštevujem najčastejšie.

Avšak na mladú lekárku vo vnútri som šťastie absolútne nemala. Treba povedať, že jej vek nebol vôbec ten problém, pretože jedna z úplne najmladších lekárok mi kanylu mení perfektne, skoro ako primár, a naopak prednosta s minimálne dvadsaťročnou praxou predtým tuším ani nevedel, ktorým smerom má kanyla ísť.

Problém bol v tom, že táto lekárka sa ma bála. Myslím si, že všeobecne sa netreba lekárov báť, ale určite sa treba báť tých lekárov, ktorí sa boja vás. Stretla som sa už s mnohými takými typmi a nikdy to nedopadlo dobre. Tento krát nebol výnimkou.

Lekárka uvidela postihnutie, tracheostómiu, dýchací prístroj a začala sa triasť. A tu si ešte hovorím, že to stále nebol ten najväčší kameň úrazu. Nie každý má sebavedomie na prácu s takým ťažkým stavom, predovšetkým, ak za sebou nemá dlhú prax. To je v poriadku, ale treba si to priznať a zavolať skúsenejšieho chirurga. Niekto je tam o takej hodine vždy, keďže sú pripravení na pohotovostné operácie – to viem, pretože aj ja som im tam takto náhle prestala dýchať a museli ma ihneď operovať. Navyše by nebola prvá, kto si radšej zavolal pomoc.

Lenže ona sa napriek tomu pustila do výmeny sama, respektíve s asistenciou sestry. Otec mi odopol golier, ktorý mi tracheostómiu drží na mieste, sestra mi vyfúkla balón vnútri kanyly, čo je ďalšie istenie, a ostatné zostávalo na lekárke. Tá si pripravila novú kanylu, nasadila si na čelo také to svetlo, akoby išla do jaskyne (dovtedy ho žiadny iný lekár nepotreboval), a išla na to.

Otec ma odpojil od prístroja, lekárka chytila starú kanylu, mierne ju povytiahla do bodu, kam tá kanyla bez istenia ide aj sama, a prehlásila, že sa nedá vybrať. Keďže v tej chvíli už nie som schopná hovoriť, pozrela som sa na lekárku v zmysle: „Čo to trepeš? Veď si ju ani nepotiahla.“ Zdravotná sestra, ktorá so mnou bola asi na deviatich z tých desiatich výmen, sa na lekárku pozrela rovnako, keďže som tento problém nikdy predtým nemala. Takto mi lekárka chodila s kanylou tam a späť niekoľkokrát bez toho, aby vynaložila akúkoľvek silu na vytiahnutie, a to hovorí človek so svalovou atrofiou. Pritom stále panicky opakovala, že nejde von.

Neviem, či čakala, že mi tá kanyla sama vyskočí z krku alebo čo. Logicky musí byť v otvore vložená natesno, aby okolo nej neprenikal vzduch, takže nevypadne bez pomoci. Napokon to vyriešila sestra, ktorá sa na to už nemohla pozerať a jedným ťahom mi na prvý pokus kanylu vybrala. Ibaže teraz mi bolo treba novú kanylu do krku vložiť.

Asi nie je prekvapením, že lekárke kanyla tým istým záhadným spôsobom nešla ani dnu. Keby sme to z jej zmätkovania nezistili, dala to nám a možno aj ľuďom v čakárni vedieť jej hysterickými výkrikmi: „Nejde to! Nedám to tam!“, čo opakovala každých pár sekúnd. Nie je nad profesionalitu pred pacientom. Výkriky jej však nepomohli, začínala som sa dusiť. Bežne síce vydržím dýchať bez prístroja okolo desiatich minút, teda podľa toho, ako sa práve cítim, no určite nie, keď mi každú chvíľu niekto zapcháva dýchacie cesty kanylou a tečie mi do pľúc krv.

Už som sa videla naspäť na ARO a pravdepodobne ma tam videla aj tá lekárka, pretože sa začala obzerať po ordinácii, vymýšľajúc plán B. Vypýtala si od sestry rozťahovák, čo vypadalo ako nožnice s tunelom (myslím tú náušnicu) na konci. Vtedy som si spomenula na rozťahovanie PEGu a takmer som sa postavila a ušla. Našťastie toto vôbec nebolelo. Sestra mi teda s hanbou v očiach vložila do krku rozťahovák a konečne sa to podarilo. Asi na dvadsiaty pokus, nepreháňam.

Rýchlo ma napojili na prístroj, dostala som do seba trochu kyslíka a myslela som si, že sa to peklo skončilo. Chyba, veď to je slovenské zdravotníctvo! Sestra zistila, že balónik v kanyle sa nenafukuje, no tá lekárka bola jediná v tej miestnosti, kto si to nevedel vysvetliť. Všetci sme ju totiž videli, ako ten balón predtým zachytila o železnú hranu rozťahováka a pravdepodobne ho oň roztrhla. Samozrejme ma nemohli pustiť domov, keďže bez balóna by mi chýbalo istenie, vysychali by mi pľúca a zatekali by mi do nich sliny, čo by skončilo minimálne zápalom.

Ťažko povedať, kto z nás bol v tom momente viacej zúfalý – či ja, alebo lekárka. Každopádne jej stále nenapadlo zavolať si niekoho schopnejšieho, čo by v tomto prípade bol aj náhodný človek z čakárne. Radšej sa rozhodla pre geniálny krok, dala mi menšiu kanylu len tak od oka. Veď prečo neexperimentovať týždeň pred Vianocami a nezúžiť mi umelú dýchaciu cestu? Tentoraz mi kanylu rovno vytiahla sestra, ani lekárke nedala šancu, ale tej sa aspoň podarilo vložiť mi tam novú do minúty. A tak som išla domov celá krvavá, rozboľavená a hlavne s opuchnutou priedušnicou, kvôli čomu sa mi tri dni zle dýchalo aj na prístroji a takmer sa mi nedali odsať hlieny.


No pred sviatkami asi nikto iný nechce ordinovať, pretože pred pár dňami som bola na ďalšej výmene kanyly a bola tam tá istá profesionálka. Naša smola bola tá, že sme ju s mamou nespoznali, kým výmenu nezačala, predsa len lekárok s rovnými hnedými vlasmi v náhubku tam je kopa. Zvládla to už oveľa lepšie, ale zároveň bola stále tou najhoršou zo všetkých lekárov, ktorí mi kanylu vymieňali. Opäť totiž nevedela kanylu vybrať, a keď sa jej to na piaty raz podarilo, úplne vážne povedala: „No a čo keď to tam teraz nedám?“ Ako môže jeden profesionálny lekár vypustiť toto z úst pred pacientom a jeho rodičmi? Do toho ju začala sestra morálne podporovať ako malé dieťa, že to dá a je šikovná, aby sa tam nado mnou zase neopustila.

Aspoň, že to zvládla, aj keď som opäť trochu opuchnutá. Len ľutujem toho malého chlapca, ktorý išiel na výmenu kanyly hneď za mnou. A vlastne ľutujem aj tú lekárku, chúďa, snáď neomdlela, keď zistila, že ju to celé vzápätí čaká znova.

Som 23-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019. Od roku 2020 mi robia korektorov Kristína Zaťková a Ivan Lucien.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *