Akú výhodu môže mať ochrnutie

V poslednom čase hrávam stratégiu Sid Meier’s Civilization VI, a keďže táto hra nemá príbeh, vypínam na nej zvuk a radšej si k nej púšťam podcast Unattended Consequences. V ňom sa rozpráva Max Temkin (ktorý vytvoril Karty proti ľudskosti) s mojím najobľúbenejším spisovateľom Patrickom Rothfussom (Príbeh kráľovraha). Ten okrem iného často hovorí aj o tom, čo mu pomáha alebo zabraňuje v písaní a jeho iných projektoch. Keď spomenul, že je jeho mozog možno preťažený, pretože odkedy vstane, pokým nezaspí, stále niečo robí na mobile či počítači, veľakrát aj dve veci naraz, bez irónie som si povedala, aké je niekedy dobré nehýbať sa.

Toto totiž vidím všade okolo seba – je jedno, či ide o teenagera, alebo o štyridsiatnika – každý, kto má smartfón, sa doň neustále pozerá. Aby som upresnila, prečo to ja nerobím, skrátka nemôžem. Moja svalová atrofia pokročila až natoľko, že momentálne dokážem hýbať už iba tvárou a možno pol centimetra palcami a ukazovákmi na rukách. Znie to príšerne, ale v tomto kontexte je to naopak nápomocné.

Známi sa ma z času na čas zvyknú pýtať, ako je možné, že všetky svoje problémy zvládam tak s nadhľadom. Ja sa zasa čudujem, ako sa zdraví môžu položiť kvôli každému bežnému zakopnutiu, ktoré rieši trištvrte ľudí v našich pokročilých krajinách. Väčšinou odpoviem, že proste nemám na výber, no je dosť možné, že v skutočnosti mám priestor všetko spracovať. Veď v situácii, kedy by som chcela radšej odpútať svoju pozornosť, povedzme v čakárni u lekára, prípadne na sedemdesiatke tety z tridsiateho kolena, je jedinou možnosťou úniku z reality moja hlava, takže si tam musím najprv upratať, aby som si túto cestu nezatarasila.

Keď v noci nemôžem zaspať, čo sa stáva veľmi často, rovnako nemôžem siahnuť po mobile a mám k dispozícii len svoju myseľ. Áno, rada by som si zapla počítač a písala v noci v tom tichu, no ako môžem vedieť, či by ma nezlákal YouTube a neprebdela by som celú noc pre hlúposti? Fakt, že sa nehýbem, mi predsa v písaní nebráni. Veď celý tento článok (ako aj veľa ďalšieho) som si v noci „napísala“ v hlave bez rizika nejakého vyrušenia a cez deň som ho iba preniesla do Wordu.

Ale nie je to len o vyrovnávaní sa s problémami a o produktivite, v takomto stave sa dá takisto ponoriť do maličkostí, pri ktorých by sa malo oddychovať. Keď čítam fyzickú knihu, nie som pri počítači, takže ma okrem mamy nemôže nič vytrhnúť z deja – v tých chvíľach som v Podsvete s Auri, na hodine Starostlivosti o zázračné tvory s Lunou, v Serafíninej záhrade… Keď pozerám film, tak zariadenie, ktorým ovládam počítač pomocou očí (Tobii PCEye Plus), mám pozastavené a počúvam scenár, sledujem hercov a efekty. A keď som niekde vonku, naozaj ten čas trávim s ľuďmi, ktorí sú tam so mnou, rozprávam sa s nimi a nie s niekým v messengeri.

Pri ničom z toho ma nemôžu vyrušiť správy alebo upozornenia z rôznych aplikácií, čiže sa stokrát nepozriem do mobilu a nezažívam všetko len na poli, ako to vidím robiť mnohých ľudí. Takisto som vtedy istým spôsobom odrezaná od čohokoľvek, čo by ma mohlo nahnevať alebo mrzieť, je to skutočná pauza od dnešného unáhleného sveta.

A čo vlastne tým chcel básnik povedať? No, asi to, že ak ste vystresovaní a ignorujete všetko naokolo kvôli mobilu, skúste na chvíľu predstierať posledné štádium atrofie, prežiť čas v realite alebo vo vašej hlave a možno sa váš mentálny stav zlepší. Nakoniec zistíte, že mám pravdu a postihnutie naozaj nie je taká tragédia ako sa hovorí. A kto vie? Možno vo vašej hlave nájdete niečo zaujímavé. Ale hlavne pri tom predstieraní atrofie nezačnite slintať, na to nikto nie je zvedavý.