3 vtipné príhody o ľudskej hlúposti

Že ľudia veľmi často nevedia, ako sa zachovať k postihnutému človeku, to je nám všetkým jasné, veď inak by som nemala potrebu napísať blogy o tom, ako sa k nám nesprávať, a aké slová nepoužívať v súvislosti s postihnutými. Ak ste ale jedným z nás, z času na čas sa stretnete so špeciálne vynaliezavými či ignorantskými osobami, ktoré vám a všetkým zúčastneným utkvejú v pamäti. Na týchto troch príhodách sa s rodičmi a kamarátmi smejeme ešte dnes a asi sa na nich smiať nikdy neprestaneme.


To s peknými topánkami

Pred šiestimi rokmi ku mne prvý krát pricestovala na návštevu moja najlepšia kamarátka až z opačného konca Česka. Dovtedy mala predstavy o živote na vozíku iba z môjho rozprávania, keďže sme si písali už roky predtým. Avšak zákony schválnosti fungujú vždy a všade – ani táto situácia nebola výnimkou, preto kamarátka rýchlo zistila, ako moje zážitky vyzerajú z prvej ruky.

Prechádzali sme sa asi po treťom alebo štvrtom obchodnom centre za tie dva dni, keď sme stretli moju babku s jej kamarátkou. Moja babka o mne bežne všetko hovorí každej pokladníčke a anketárke, preto nebolo prekvapením, že o mojom životopise bola oboznámená aj táto babkina kamarátka. Tá ku mne vykročila, chytila ma za koleno a rozpačito povedala: „Tak takéto to máte? A aké to má pekné topánky.“ Viete, keď už niekoho označíte stredným rodom ako nejakú vec, aspoň mu pochváľte oblečenie, treba mať úroveň.

Zrejme netreba dodať, že hneď ako sme sa vyslobodili z toho rozhovoru plného formalít, obe sme vybuchli smiechom a kamarátka ma dodnes volá „To s peknými topánkami“ alebo skrátene iba „To“.

Tá postihnutá

Ak ste si mysleli, že úradníčka, ktorá posudzovala moju potrebu príspevku na osobnú asistenciu, bola výnimkou, čo sa týka absencie slušnosti a inteligencie, tak ste na veľkom omyle. V pätnástich rokoch ma totiž rodičia vzali vybaviť mi občiansky preukaz. Ide o normálnu záležitosť, kvôli ktorej som tam istotne nebola ako prvá ani posledná vozičkárka, keďže som vtedy chodila na základnú školu, odkiaľ som poznala plno ďalších postihnutých detí v mojom veku.

Plná čakáreň znamenala veľa rôznorodých pohľadov, hoci som vtedy ešte sedela, a to na bežnom mechanickom vozíku bez akýchkoľvek prístrojov, no na to som bola dávno zvyknutá. Po nejakom čase to zízanie ľudí prešlo – možno pochopili, že som tam neprišla zinscenovať Sen noci svätojánskej. V tom však úradníčka z opačnej strany chodby otvorila okienko a tak hlasno, ako len mohla, vykríkla v nitrianskom nárečí: „Poďte s tú postihnutú!“ V tom sa doslova každá hlava synchronizovane otočila mojím smerom, akoby robili mexickú vlnu. Úradníčka sa, isteže, ani nezahanbila, ale my sa jej za to vysmievame aj roky po tom.

Ako na pohrebe

No tieto nevhodné reakcie nie sú parketou len tých ľudí, ktorí sa s postihnutými nestretávajú, a teda sú málo informovaní. To som zistila hneď pri prvom stretnutí s jednou detskou neurologičkou. Jej pacientkou som sa stala až v sedemnástich rokoch, kedy sa môj predošlý neurológ rozhodol prestať ordinovať a namiesto týrania pacientov a ich rodičov išiel týrať žiakov na strednú školu.

Prišli sme do jej ordinácie, otec ma položil na vyšetrovací stôl a lekárka sa rovno pozrela do mojej správy, kde určite jasne videla diagnózu spinálna svalová atrofia, čiže mohla vedieť alebo prinajmenšom tušiť, že mám mozog v poriadku. Napriek tomu ku mne prišla, drgla mi do bezvládnych nôh a bez okolkov povedala: „Dobre si sa dožila.“ Áno, čítate správne, povedala prakticky tú vetu, ktorá sa hovorí na pohreboch ľudí po osemdesiatke. Uvedomujem si, že deti s prvým typom SMA sa často dožívajú iba predškolského veku, ale práve takto sa prvý dojem na pacientku a jej rodičov nerobí.

Táto lekárka mi však neskôr pomohla s dlhoročným zdravotným problémom (pocit neuveriteľného pálenia pod prstami na nohách, čo je vraj pre SMA typické), takže to určite neberte tak, že by nebola v medicíne dobrá, iba jej chýba trochu taktu. Našťastie mám veľmi rada čierny humor, preto som sa na tom zasmiala.


Podobných príhod som zažila oveľa viac, ale tieto sú pravdepodobne tie najviac ikonické z nich. Máte aj vy podobné situácie, na ktoré často spomínate a zasmejete sa na nich? Budem rada, ak sa o ne podelíte v komentároch pod článkom.

Som 23-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019. Od roku 2020 mi robia korektorov Kristína Zaťková a Ivan Lucien.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *