Prečo ľudia robia škandál z potetovanej ženy s postihnutím?

Tému tohto blogu si odhlasovali moji Patreoni. O tom, ktorý článok napíšem nabudúce, budú rozhodovať častejšie, preto – ak chcete byť aktívnou súčasťou môjho blogu – poteším sa, ak sa k nim pridáte.

Svoje prvé tetovanie som si vypýtala ako darček na dvadsiatku. Tvorila som si ho sama a dlhé mesiace som intenzívne premýšľala nad jeho významom, aby som mala skalopevnú istotu, že ho chcem mať na tele navždy. A keďže sa toho času moje „navždy“ zdalo byť veľmi krátke, narvala som do toho jedného obrázka maximum významov z môjho života. Odvtedy som si na ruku pridala dve ďalšie tetovania s rovnako silnými významami a týmto počtom rozhodne nekončím.

Našťastie prevládajúca väčšina reakcií na moje tetovania sú komplimenty. Veď pre nezainteresovaných ľudí by nemalo ísť o nič viac ako o pekné obrázky. Som iba ďalšou z nekonečna osôb, ktorým sa celý život páčia tetovania, a tak chce zo jedno (alebo zo sedemdesiat) aj na sebe.

Na to, aby som z niečoho mohla mať normálnu radosť bez poznámok pod čiarou, by sa mi do života ale zasa nesmeli miešať ableisti. V tomto článku teda preberám dôvody, prečo moje tetovania označujú za škandalózne. Áno, vo všetkých prípadoch ide o moje postihnutie.

Ako ti to mama mohla dovoliť?

Zďaleka najčastejšia ableistická reakcia na moje tetovania je pohoršená grimasa, ruka na srdci a zvolanie: „Ako si jej to mohla dovoliť?“

Nedovolenkári sa totiž rozprávajú so mnou len v prípade, že pri mne práve nie je mama, alebo ak mi píšu online. V opačnom prípade zakaždým preferujú adresovať mojich rodičov, pretože sa podľa nich nedokážem vyjadrovať o ničom okrem bolestí a hračiek. Čo je celkom ironické, keďže Nedovolenkári namiesto väčšiny slov iba červenejú a gestikulujú, akoby navigovali rapídne sa blížiace lietadlo na pristátie.

Mama sa na nich zakaždým pozrie, akoby sa s tým lietadlom zrazili, a podotkne, že som dospelá, takže mi nemá právo čokoľvek zakazovať. Ak sa to spýtali mňa, urobím to isté. Vtedy Nedovolenkári začnú habkať a z ich nesúvislých slabík sa dá poskladať jedno či viacero z nasledovného:

Mama by za mňa mala prevziať zodpovednosť, nehľadiac na vek. Postihnutie podľa nich spôsobuje, že psychicky zostanem večným dieťaťom, a teda nikdy nebudem robiť rozumné životné rozhodnutia.

Aj keby som vedela rozmýšľať sama za seba, moja mama je zlá matka, pretože ma nevychovala tak, aby som sa spoliehala na názory rozumnejších (= zdravých). Škandál, že ma necháva rozhodovať sa o vlastnom tele bez toho, aby som to najprv nechala odsúhlasiť celú rodinu a susedstvo. Čo sme? Progresívci?

Alebo sa vyjadria, akože takéto nehoráznosti oni za nás naprávať nebudú. Zrejme očakávali, že sa zázračne postavím, len aby som si pred nimi mohla kľaknúť na kolená a žiadať: „Nie! Prosím, zdravý hrdina! Zachráňte ma od tejto ženštiny, ktorá ma vláči pod tetovacie strojčeky!“

Keďže sa však ani jedna z ich brilantných manipulačných technik nevydarí a ja sa s hanbou okamžite neobjednávam na odstránenie tetovania, Nedovolenkári odídu.

Nemorálna tatérka

Veľmi podobní sú Sudcovia, ktorí obmenia predchádzajúce tvrdenie na: „Čo je to za človeka, ktorý potetuje niekoho, kto si nemôže uvedomovať, čo sa mu ide diať?“

Aby som vám odpovedala: Je to tatérka, ktorá mi sama od seba zohnala dvoch silných mužov, aby mi pomohli vyniesť všetky pomôcky a zdravotné potreby po schodoch do jej tetovacieho štúdia. Je to tatérka, ktorá mi pomohla s pripevnením hadíc dýchacieho prístroja o môj vozík, keď som si doma zabudla šatku. Je to tatérka, ktorá si naštudovala vedu kože človeka s ochorením, aby ma informovala o tom, ako bude môj organizmus z dlhodobého hľadiska reagovať na tetovanie. Je to tatérka, ktorá improvizovane vytvorila také podloženie pre moju ruku, aby som nemala bolesti kvôli mojim deformáciám a aby ma zároveň mohla bez problémov potetovať na žiadaných miestach. Je to tatérka, ktorá sa so mnou počas tetovania z vlastnej iniciatívy rozprávala o ableizme a aktivizme.

Som si celkom istá, že tamtí Sudcovia nespravili pre ľudí s postihnutím za celý život toľko, čo moja tatérka pre mňa počas niekoľkých hodín. Logicky ona vie, či je v poriadku potetovať ma, miliónkrát lepšie než oni.

A samozrejme, že to proti morálke nie je. Som predsa svojprávna dospelá žena. Alebo vaša miera schopnosti rozhodovať sa o svojom tele stúpa a klesá podľa toho, či práve hýbete nohou? Vyskúšajte to – rýchlo hýbte nohami smerom preč odo mňa.

Tetovania z jogurtov a žuvačiek

Možno si myslíte, že tento predpoklad je taký bizarný, až mi ho určite povedalo len ojedinelé indivíduum. Ak je to tak, nežijete náhodou v tej žuvačke, odkiaľ som údajne vzala svoje tetovania? Pretože také myšlienky, žiaľ, patria jedine do obrovskej ružovej bubliny nevedomosti. Hlasnúčko vám ju závidím. Počet ľudí, ktorí seriózne predpokladali, že moje tetovania pochádzajú z jogurtov a žuvačiek pre deti, v skutočnosti narastá do dvojciferných čísiel.

Ale iste! Regály pre deti v potravinách sú plné vodových tetovaní z Príbehu kráľovraha a The Magicians, ktorých sú prvostupniari najväčší fanúšikovia. S traumou treba začať v mladom veku, nech ich v dospelosti už nezaskočí životná úroveň na Slovensku.

Týchto jogurtov a žuvačiek som si nakúpila celoživotnú zásobu. Na čo iné by mi aj bola doma chladnička, keďže nedokážem jesť, však? Moje osobné asistentky preto začínajú každý svoj pracovný deň tým, že mi aplikujú nové totožné tetovania, aby som mohla udržiavať ilúziu, že sú reálne.

Radšej to neriskuj!

„Čo ak ti to v kombinácii s tvojím postihnutím ublíži? Radšej to neriskuj!“

Pozriem sa na zanedbávanie zdravotnej starostlivosti ľudí s postihnutím. Pozriem sa na svoje tetovanie.

Pozriem sa na každodenný ableizmus, ktorý nejedného môjho známeho dohnal k užívaniu psychiatrických liekov. Pozriem sa na svoje tetovanie.

Pozriem sa na bariéry, kvôli ktorým mi často hrozia zlomeniny a iné zranenia. Pozriem sa na svoje tetovanie.

Pozriem sa na vládu, ktorá sa nám každých pár rokov pokúša celoslovensky zrušiť osobnú asistenciu. Pozriem sa na svoje tetovanie.

Pozriem sa na nedostatočný systém pre slobodný život ľudí s postihnutím. Pozriem sa na svoje tetovanie.

Pozriem sa na finančnú závislosť od charít. Pozriem sa na svoje tetovanie.

Pozriem sa na nezvládnuté protipandemické opatrenia, antirúškarov a anti-vaxxerov. Pozriem sa na svoje tetovanie.

Pozriem sa na rozrastajúci sa neonacizmus. Pozriem sa na svoje tetovanie.

Pozriem sa na klimatickú krízu. Pozriem sa na svoje tetovanie.

A takto sa pozerám nahor a nadol, až kým sa mi nezačne točiť hlava.

Týmto nechcem osočovať ľudí, ktorí prejavili starosti o moje bezpečie. Ohradila by som sa, že predsa viem, čo môžem a nemôžem robiť vzhľadom na svoje krehké zdravie, ale keď si zhrniem všetky svoje eskapády, ktoré som vraj vo svojom stave vážne nemala robiť… Uznávam, že nie ste úplne mimo, ak sa o mňa všeobecne bojíte. A vopred vás informujem, že som vám ešte ani zďaleka neprestala spôsobovať podobné šoky. Skôr chystám čím ďalej, tým intenzívnejšie. No ak ma na Slovensku niečo seriózne ohrozuje, tak to nie je pár obrázkov na rukách. O životné nebezpečenstvo sa tu ani nemusím pričiniť – stačí, že som sa narodila s postihnutím.

Takže sa už teraz teším na svoje ďalšie tetovanie. S mojou tatérkou sme začali premýšľať nad tým, čo mi vytetuje na rameno, hneď ako vypla strojček. Ak máte nejaké nápady, rada ich uvidím v komentároch. Nech sa tým ableistom náhodou nespomalí srdcový tep.