Nie je charita ako charita (alebo) Ako ma ľudia naháňajú po ulici

Pre prípad, že by ste tento článok nedočítali do konca, vás upozorňujem na zbierku Belasý motýľ (prispejte a prečítajte si o nej tu).

V živote takmer každého ťažko postihnutého človeka na Slovensku príde chvíľa, kedy musí žiadať o peniaze. Tento fakt má hneď štyri dôvody: Po prvé, na Slovensku je pre nás nemožné zamestnať sa v normálnej práci, pretože diskriminácia. Po druhé, výška invalidného dôchodku je taký zlý vtip, že ani Dano Dangl by sa nesmial. Po tretie, ceny potrebných kompenzačných pomôcok a rehabilitácií sa pohybujú v stovkách, tisícoch až desaťtisícoch eur. A po štvrté, vybaviť si nejaký príspevok od štátu je nadľudský výkon, ktorý je často navyše zbytočný, pretože vec, ktorú potrebujeme, si buď musíme doplatiť vo výške troch mesačných dôchodkov, alebo ju v zozname vôbec nenájdeme. Ak vám práve došlo, že tento systém vôbec nedáva zmysel, gratulujem, našej vláde to nedošlo už desiatky rokov.

Postih a hračka, to je večná naháňačka

No táto problematika je verejne známa. (Nielen) Slováci sú zvyknutí na to, že postihnutie je synonymom pre chudobu. U mňa sa to ukazuje najčastejšie na jarmokoch. Keď jarmok celý prejdem, mám na vozíku často toľko vecí zadarmo, že by som si mohla založiť vlastný stánok. A ak nechcem, aby ma nejaký predavač doslova naháňal cez dve ulice, tak nesmiem povedať na žiadny tovar: „Jéj, to je pekné,“ a následne ísť ďalej. Oni totiž predpokladajú, že by som si to chcela kúpiť, ale tých 5 € navyše nemám. A tak schmatnú tú vec, na ktorú som sa pravdepodobne pozerala (nikdy to nie je ona), a s vidinou, akí budú hrdinovia, za mnou utekajú rýchlosťou, ktorú by im aj Usain Bolt závidel.

Stávajú sa mi však aj nepríjemnejšie situácie. Napríklad pred dvoma rokmi na dovolenke sme išli zo zmrzlinárne a zrazu za nami utekala cudzia pani. Pozerali sme, či ju nepoznáme – nie. Či sme niečo nestratili – nie. A tak sme začali utekať tiež, veď sme ju nechceli pripraviť o jarmokový zážitok. No, pani dobehla moju mamu, spýtala sa jej, či je moja mama, a neodbytne jej strčila do ruky bankovku. Pretože som postihnutá a určite peniaze potrebujem.

Podobne mi raz oznámila známa, že mi urobila zbierku na jej firemnom večierku, vystavila tam moju fotku, diagnózu a nejaký môj príbeh (netuším, odkiaľ ho vzala, pretože sa takmer nepoznáme) – a to všetko bez môjho vedomia. Chcela odo mňa len číslo účtu, aby mi vyzbieranú sumu poslala. Pretože niekto, kto je v takom ťažkom stave ako ja, je určite neustále v núdzi a toto je „skvelé prekvapko“.

Pevne dúfam, že ste pochopili, že títo ľudia na to nešli úplne správne. Je jedna vec, keď ľudia predpokladajú, že som len kvôli môjmu postihnutiu na pomedzí chudoby, pretože vedia, ako to vo svete chodí. Nie je to síce lichotivý predpoklad, ale vo väčšine prípadov je, žiaľ, správny. No je úplne iná vec, ak sa ľuďom zdá v poriadku ma kvôli tomu naháňať na ulici alebo zo mňa urobiť úbožiatko večera.

Takto sa robí charita

Lenže ako sa tento problém dá riešiť dôstojne? To je dosť zložitá otázka, na ktorú postihnutí ľudia vždy hľadajú odpoveď. Osobne som kedysi žila v neustálej obave, že sa mi pokazí počítač alebo Tobii PCEye Plus a ja nebudem mať na účte tie tisíce eur, aby som si zaobstarala druhý. To by znamenalo, že by som bola bez akejkoľvek aktivity, bez blogu a bez kontaktu s priateľmi na neurčitú, možno veľmi dlhú dobu. A počítač zďaleka nie je jediná pomôcka, ktorú takto nutne potrebujem. Presne takéto myšlienkové pochody sú pre postihnutých ľudí úplne bežné.

V minulosti som to viackrát riešila zbierkou cez charitu, v ktorej pracuje moja známa. Tá je dôstojná, pretože si každý človek v núdzi môže ku svojej zbierke napísať vlastný text, čiže sa môže prezentovať presne tak ako chce on sám. Napriek tomu samostatné zbierky nie sú pre každého. Človek sa musí verejne ukázať ako niekto, kto nemá peniaze, ani poriadny príjem a je odkázaný na prosenie cudzích ľudí o dary. A ako sa hovorí, internet je večný – napríklad, ak si vygooglite moje pravé meno, hneď druhý výsledok po tomto blogu je zbierka, ktorú som mala pred niekoľkými rokmi. Nie môj rozhovor pre Denník N, ani moje mnohé spolupráce s OMD v SR, ale ukážka mojej finančnej núdze. Netvrdím, že sa za to hanbím, pretože hanbiť by sa malo Slovensko, že je toto u nás normálne, ale stále je to nepríjemné.

Veľmi pozitívnu skúsenosť som mala len nedávno. Zatiaľ nebudem menovať o koho a z akej firmy išlo, ale tento človek mi zavolal s tým, čo je schopný mi poskytnúť, a spýtal sa ma, či o to mám záujem. Jeho prístup bol teda nenásilný – nerobil zo seba hrdinu a zo mňa obeť za každú cenu – ale zároveň mi poskytol pomoc s tým, čo potrebujem najviac.

Podľa mňa je ideálny typ charity práve Belasý motýľ od OMD v SR (prispejte tu). Ak ste totiž človek s nervovosvalovým ochorením v núdzi, pomoc vám poskytnú ľudia, ktorí majú veľmi podobnú diagnózu, čiže vašej situácii rozumejú a pravdepodobne si ňou sami prešli. Nemusíte teda niekomu cudziemu a neznalému do detailov vysvetľovať, ako váš život dospel do tohto nešťastného bodu. („Ja viem, že mám plnú knižnicu drahých kníh a zároveň nemám peniaze na batériu do dýchacieho prístroja, ale to je vám tak… Ja sa nedokážem ovládať. Doslova aj obrazne.“) Navyše sa nemusíte touto situáciou verejne prezentovať, ak nechcete, pretože darovanie peňazí prebieha v súkromí – nutne sa zverejňuje iba účel, krstné meno a mesto. Samozrejme, že organizátorom by pomohla vaša fotka a článok o vás, ale nie je to povinné. Naozaj si neviem predstaviť charitu, ktorá by finančnú núdzu vyriešila s väčšou dôstojnosťou a zároveň tak efektívne.

Takže ešte raz – prispejte do zbierky Belasý motýľ. A kým sa situácia na Slovensku nezlepší, učte sa z týchto príkladov, ako robiť dôstojnú charitu.

Som 23-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019. Od roku 2020 mi robia korektorov Kristína Zaťková a Ivan Lucien.

2 komentáre k “Nie je charita ako charita (alebo) Ako ma ľudia naháňajú po ulici”

  1. Dodnes jsem nepochopila, proč se člověk musí “svléknout do naha”, aby získal peníze na nejnutnější nezbytnosti, které potřebuje k přežití. Stát nepřispěje a nadace vás vystaví na net, aby celý svět věděl, jestli si dojdete sami na WC nebo jste nuceni používat pleny. Otřesné!

    1. Nadácie očividne ani samé nevedia, ako inak by upútali pozornosť darcov v dnešnom svete plnom ableizmu. Ako hovorím, tá charita, ktorá pomohla mne, ma nechala, nech si napíšem svoj príbeh sama tak, aby to nebolo ponižujúce, takže za to som rada. No len málokto nevyužije citové vydieranie a ľútosť, keď vidia, že to vždy funguje.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *