Ako písať o ľuďoch s postihnutím? Poučí vás český manuál

Keď ma kamarátka pred niekoľkými dňami upozornila na to, že český ombudsman (t. j. verejný ochranca práv) Stanislav Křeček zverejnil manuál s názvom Jak mluvit a psát o lidech a s lidmi s postižením, zľakla som sa. „A je to tu zas,“ povedala som si, „nejaký zdravý človek ide rozprávať o nás bez nás. A určite si ešte aj množstvo vecí povymýšľa, aby toho nebolo málo.“ Takýto prístup predsa zo strany vysoko postavených ľudí vídam najčastejšie.

Úvod o úvode

No po otvorení manuálu ma čakalo príjemné prekvapenie. Ombudsman Křeček nielenže čerpal zo skúseností mnohých aktivistov s postihnutím, ale ich články aj rešpektoval. (Môj blog sa síce v zdrojoch neobjavil, ale túto nedokonalosť mu pre tentokrát odpustím.) Odporúčam, aby ste si manuál prečítali, pretože hoci je určený hlavne pre médiá, takmer každý bod by mal platiť aj pre bežného človeka. Napriek tomu však nesúhlasím úplne so všetkým, čo je v ňom napísané.

Hneď v úvode ombudsman Křeček píše, že jeho cieľom je zmena pohľadu spoločnosti na ľudí s postihnutím a toto môže dosiahnuť predovšetkým správna reprezentácia v médiách. Isteže mi je veľmi sympatické, že ma neúmyselne citoval.

Najlepšia časť úvodu je ale tá, kde vysvetľuje, že každý človek s postihnutím má iné preferencie toho, ako ho máte nazývať a ako sa k nemu správať, preto máte rešpektovať predovšetkým jeho rozhodnutie. Túto skutočnosť následne pripomína pri každej príležitosti. Zrejme si všimol, že ableisti majú mentálny deficit a treba im všetko neustále opakovať. (Áno, práve som vás urazila, ak ste to nepochopili.)

Človek s postihnutím alebo postihnutý človek?

Osobne som veľmi rada, že sa rozhodol zdôrazniť práve túto informáciu. Mne aj mojím známym sa totiž často stáva, že nám ľudia hovoria, ako máme sami seba označovať. Keď túto debatu začne niekto postihnutý, tak je to, samozrejme, v poriadku – je dôležité akosi zjednotiť našu komunitu a dohodnúť sa na tom, aké názvy by pre nás všetkých boli najlepšie. No keď mi zdravý človek začne vysvetľovať, že on čítal nejaký článok, podľa ktorého by som sa mala ako správny postihnutý človek riadiť, tak ho mám chuť udrieť mojím dýchacím prístrojom.

Ako ste si už mohli všimnúť, ja sa napríklad neriadim zásadou „people first“, ktorá je podľa môjho Facebooku najpopulárnejšou časťou tohto manuálu. Táto zásada tvrdí, že slovo „človek“ sa má dať vždy na prvé miesto, čiže je správne „človek s postihnutím“ a nie „postihnutý človek“. Ja v tom osobne nepociťujem žiadny rozdiel. To, či ma kvôli diagnóze niekto diskriminuje, alebo nie, vidím jedine podľa jeho správania.

Chápete, ak ma niekto pohladká po hlave a povie mi: „Peťuška, poslúchaš maminku?“, tak mi bude jedno, že ma označí ako človeka s postihnutím. Aj tak si budem predstavovať, že naňho spadla moja knižnica. Aspoň desaťkrát. Naopak, ak sa ku mne zachová dôstojne, tak fakt, že ma nazve postihnutým človekom, môj dojem nezmení. No predpokladám, že tí, ktorí ma skutočne rešpektujú, nebudú mať vôbec potrebu na moje postihnutie upozorňovať, ak sa to priamo nebude týkať témy. Viete, ja mám aj meno.

Dotyky a iné horory

Ombudsman Křeček v ďalších častiach vysvetľuje, že nie je vhodné používať dramatické výrazy ako „trpí postihnutím“ alebo „pripútaný na vozík“. S týmto určite súhlasím. Ja som toho názoru, že trpím hlúposťou ľudí (inými slovami ableizmom) a spútaná som slušným správaním, pretože ich nepošlem tam, kam som kedysi poslala istú zdravotnú sestru. Manuál je plný takýchto trefných bodov – keby som mala vymenovať všetky, s ktorými súhlasím, tak by som vám sem skopírovala celý obsah. Naozaj by ste si ten manuál mali prečítať.

Teda okrem toho bodu, v ktorom sa píše, že pri pozdrave máte postihnutému človeku vziať ruku a potriasť ňou alebo ho chytiť za plece. Nie, naozaj nie. Nikoho sa nikdy nedotýkajte bez opýtania. To by mal vedieť snáď každý v akejkoľvek situácii bez výnimky. Keď si trebárs idete potriasť rukami so zdravým človekom, najprv ruku natiahnete a počkáte, či vám ju ten druhý podá – to je neverbálna otázka. On vám na ňu odpovie tým, že vám ruku podá tiež alebo sa bude tváriť, že nič, a predstavovanie prebehne bez fyzického kontaktu. U ochrnutých ľudí tento rozhovor musí prebehnúť verbálne – to je celý rozdiel. A ak podanie ruky človek odmietne, neurážajte sa, mnohí z nás majú imunitu na rozpadnutie a boja sa dotýkať vašich rúk.

Prečo je to všetko dôležité?

No môj najväčší problém s týmto manuálom je ten, že každý dôležitý bod je opísaný len veľmi stručne, takže sa človek nedozvie, prečo má alebo nemá danú vec robiť tamtým spôsobom. Nemyslím si, že vysvetlenie typu „Nerobte XY, pretože to je urážlivé.“ je dostačujúce. Postihnutí ľudia sú stále extrémne nepochopení, preto ak chceme, aby nás zdraví ľudia reprezentovali v médiách správne, tak im musíme vysvetliť, prečo sú dané veci urážlivé. Rovnako v kapitole o fotografovaní a natáčaní sa píše, že majú fotografi zvážiť, či ich zábery odpovedajú danej situácii. Nikde však už nie je špecifikované, v akých situáciách je či nie je vhodné použiť zábery, ktoré sa zameriavajú na zdravotný stav. Zdravý človek, ktorý dovtedy žil vo svete, kde je jediná naša reprezentácia maximálne nedôstojná, si takéto veci jednoducho nedomyslí.

Keď ide o dôstojnosť takej obrovskej komunity ľudí, akou sú postihnutí ľudia, nesmiete sa spoliehať na vlastné predpoklady, ku ktorým ste dospeli na základe pár riadkov akéhosi manuálu. Práve naopak, potrebujeme, aby ste mali otvorenú myseľ a nechali sa od nás poučiť do hĺbky.

Ak vás teda tieto vysvetlenia zaujímajú (a priznajme si, mali by vás zaujímať), mám pre vás množstvo odpovedí. Chcete vedieť, prečo sa máte správať k ľuďom s postihnutím tak, ako sa píše v manuáli? Prečítajte si moje články Ako sa správať k ľuďom s postihnutím, Ako sa NEsprávať k postihnutým ľuďom a Prečo sa nesprávať k postihnutým ľuďom ako k deťom. Chcete vedieť, prečo by ste nemali postihnutých ľudí ľutovať alebo z nich robiť hrdinov? Vysvetlia vám to moje články Prečo by ste mali prestať ľutovať postihnutých ľudí a Aj takto môže vyzerať zneužívanie postihnutých ľudí. Chcete vedieť, prečo sú určité označenia postihnutých ľudí urážlivé? Tu sú moje články Tieto slová škodia postihnutým ľuďom a Postihnutie, hendikep či invalidita? Čo je správne?. Chcete vedieť, prečo je dôležité, aby sa zmenil pohľad spoločnosti na ľudí s postihnutím? Pozrite sa na môj článok Diskriminácia postihnutých ľudí. Dokázali by ste takto žiť?. Alebo si proste otvorte moju rubriku Bradu hore a čítajte, čo vás zaujíma.