Ako sa správať k ľuďom s postihnutím

Na tomto blogu som napísala už desiatky článkov o tom, ako sa NEsprávať k postihnutým ľuďom. Tieto články zvyknem zakončiť odkazom typu: „Namiesto toho sa k nám zachovajte ako ku každému inému človeku. Skrátka si predstavte, že na našom mieste stojí zdravý človek.“ Predpokladala som, že tento pokyn je jasný a riešenie je jednoduché, ale vzhľadom na viaceré správy od mojich čitateľov som si uvedomila, že to tak nie je. V poriadku, pýtali ste si návod, ako sa správať k postihnutým ľuďom, tak tu ho máte.


Než s týmto návodom začneme, musíte prijať jeden fakt, ktorý vás pravdepodobne extrémne šokuje. Naozaj neviem, či po tejto informácii zaspíte. Ste pripravení? Takže… Každý jeden postihnutý človek je individuálna osobnosť s rôznymi názormi, postojmi (či posedmi a poľahmi), presvedčeniami a skúsenosťami. Ja viem, asi sa vám teraz prevrátil celý svet naruby, ale skutočne je to tak – my nie sme klony.

Pôvodne som chcela podotknúť, že nie sme ani domáce spotrebiče, ku ktorým by mal byť pribalený návod na použitie. No priznám sa, že ja k sebe taký návod na použitie pribalený mám, pretože moja mama ho napísala pre osobné asistentky. A k tomu mi z krku trčí hadicový systém dýchacieho prístroja, takže by ste si ma mohli pomýliť s vysávačom… No dobre, týmto si očividne v pointe „Som človek ako každý iný.“ nepomáham. Radšej prejdime k veci.

1. Spýtajte sa

Prvý bod tohto návodu vás opäť pravdepodobne veľmi prekvapí: Ak neviete, tak sa daného postihnutého človeka spýtajte. Toto by malo byť očividné pre každého slušne vychovaného človeka, ktorý nie je jasnovidec, ale zrejme to tak nie je.

Ak neviete, kam sa pri konverzácii postaviť, či sa skloniť, či hovoriť hlasnejšie a podobne, tak sa spýtajte. Každý postihnutý človek má totiž iné zorné pole, iný rozsah pohybu hlavy a často iný spôsob komunikácie. Ak neviete, či daný človek vôbec môže komunikovať, najprv to skúste. Tí, ktorí nemôžu komunikovať bežným spôsobom, so sebou iste budú mať človeka, ktorý vám konverzáciu buď pretlmočí, alebo vám vysvetlí situáciu.

Ak neviete, či niekomu nevadí preberať jeho diagnózu alebo činnosti, ktoré nemôže robiť, spýtajte sa ho. Niektorí postihnutí ľudia majú chuť ľudí vzdelávať, iní si naopak neželajú tráviť svoj čas podobnými témami. U väčšiny však záleží na ich aktuálnom rozpoložení a na miere hlúposti vašich otázok. Niekto zase uvíta hlúpe otázky, pretože o vás napíše ďalší blog. V každom prípade sa preto spýtajte.

Ak neviete, či niekto potrebuje pomoc, tak sa ho spýtajte. Nesiahajte predsa na cudzieho človeka alebo jeho veci bez jeho súhlasu, to robia kriminálnici, nie slušní ľudia. Následne sa takisto spýtajte, ako môžete pomôcť. Trebárs vozíky nie sú kuchynské stoličky, ktoré chytíte za akúkoľvek časť a držia tvar. Stačí potiahnuť nesprávnu páku a z vozičkára sa buď stane palacinka v zloženom vozíku, alebo sa vám začne gúľať po ceste až do najbližšej nemocnice.

Princíp je, dúfam, jasný. Ak neviete, spýtajte sa, a ak potrebujete špecifickejšie informácie, tak sa opäť spýtajte. Hlavne, prosím vás, nič nepredpokladajte a už vôbec nejednajte podľa tých predpokladov. Fakt, že vnučka vašej susedy má podobné postihnutie, ešte neznamená, že viete, ako funguje telo a hlava tohto človeka. Takéto veci totiž nemôže predpokladať ani profesionálny opatrovateľ, nie ešte vy, náhodný okoloidúci.

2. Verte nám

Sľubujem, že toto je už posledný šok v tomto článku: Nestačí iba sa spýtať, ale treba takisto počúvať našu odpoveď, uveriť jej a riadiť sa podľa nej.

Ak vám postihnutý človek povie, že to, čo ste povedali, nie je v poriadku, tak to akceptujte. Nezačnite mu vysvetľovať, že vás nepochopil a váš názor v skutočnosti nie je ableistický, pretože vaša neter z dvadsiateho kolena je ochrnutá a tým pádom to máte v rodine. A už vôbec netvrďte, že tamtá blogerka na blogu Život plný SMAgie tvrdí, že slovo postihnutie je korektné a zdravotné znevýhodnenie nemá rada, takže ona má pravdu a daný človek s postihnutím nie. Nazývajte ľudí tak, ako sa chcú nazývať, a akceptujte ich názory na ich vlastnú identitu.

Ak vám postihnutý človek povie, že nepotrebuje pomoc, tak mu nepomáhajte. Nezačnite ho presviedčať, že vyzerá, akoby potreboval pomoc, a určite sa len hanbí za svoju neschopnosť. Nie každá vec nám musí vyjsť na prvý, druhý alebo desiaty pokus. Niekedy ide o tréning samostatnosti a niekedy môžu naše pohyby vyzerať ťažkopádne, ale pre nás ide v skutočnosti o svojský, no efektívny spôsob, ako riešiť prekážky. V každom prípade verte, že postihnutí ľudia dokážu odhadnúť svoje schopnosti a hranice. A ak aj nie, no tak nás aspoň nechajte padnúť na hubu za našich podmienok. Aspoň bude sranda.

Ak vám postihnutý človek povie, že je niečo nad jeho sily, tak ho do toho netlačte s tým, že ste raz na Facebooku videli motivačné video postihnutého človeka, ktorý sa naučil lietať, takže to určite zvládne aj on. To je síce pekné, gratulujem Kripelmanovi, ale keby naše zdravotné problémy mizli podľa sily vôle, tak by ich už nikto na svete nemal. Týmto dávate postihnutému človeku jedine pocit, že si za svoje obmedzenia môže sám kvôli vlastnej lenivosti či neschopnosti. Akceptujte (ne)zdravie postihnutých ľudí a verte im, keď vás o ňom informujú.

Ak vám postihnutý človek povie, že je niečo v poriadku, verte mu, že to tak je a v opačnom prípade dokáže povedať „Nie“. Ak vám povie „Nie“, tak mu verte, že to myslí vážne (čo je pravidlo, ktoré platí u každého človeka na svete, nielen u postihnutých).

A to je celé. Pýtať sa a počúvať nie je vôbec náročné. To takisto znamená, že prestať nás diskriminovať nie je vôbec náročné. Tak sa pýtajte, my pre vás tie odpovede máme.

Som 23-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú jedného dňa začala unavovať diskriminácia postihnutých ľudí oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Od roku 2020 mi robia korektorov Kristína Zaťková a Ivan Lucien.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *