Preskočiť na obsah

Ako ľahko spoločnosť umlčala postihnutých ľudí

Pred dvoma týždňami som vynechala blog a pol dňa som premýšľala nad tým, akú výhovorku napíšem do statusu na Facebooku. Potrebovala som výhovorku, pretože ma spoločnosť naučila, že musím skrývať pravdu, ak nechcem, aby ju ableisti použili proti všetkému, o čo sa na tomto blogu snažím. Lenže toto nie je problém v mojej hlave, nie je to paranoja ani stres zo štatistík. Túto lekciu sa musel naučiť každý jeden postihnutý človek, ak nechcel, aby sa v každom rozhovore musel obhajovať slovami: „…, ale to nie kvôli postihnutiu.“

Väčšina zdravých ľudí je presvedčená o jednoduchej rovnici: máš postihnutie = problém nie je v ničom inom. A je o nej presvedčená až tak skalopevne, že po určitej dobe aj sám človek s postihnutím uverí, že je to naozaj tak. Prípadne začne predstierať, že tej rovnici verí. Nejaké diskusie totiž takmer nikdy nemajú zmysel – zdravý človek nás nevypočuje, pretože má svoju pravdu. Podľa neho si iné dôvody len nahovárame, aby nebola chyba v nás a tým sme si situáciu uľahčili. Výsledkom je fakt, že sa postihnutí ľudia buď neustále cenzurujú, alebo čelia následkom.

Mlč, veď máš postihnutie

Postihnutý človek nemôže povedať, že ho mrzí, že niekam nemôže ísť, pretože to znamená, že ho jeho fyzický stav jedine uväzňuje. Nie to, že ho obmedzujú bariéry – jeden z hlavných prejavov diskriminácie.

Nemôže povedať, že mu chýbajú kamaráti, pretože to znamená, že za ním nechodia kvôli jeho postihnutiu. Nie to, že ho nechcú ohroziť svojou chrípkou alebo nemôžu docestovať kvôli práci.

Nemôže sa posťažovať na nikoho, či už ide o rodinu, alebo kamarátov, pretože to znamená, že je nevďačný, že mu vôbec pomáhajú a trávia s ním čas. Nie to, že zažíva normálne medziľudské vzťahy, ktoré nie sú 24/7 perfektné.

Nemôže povedať, že mu niečo nevyšlo, pretože to znamená, že kvôli jeho postihnutiu je príliš neschopný alebo hlúpy. Nie to, že proste nie je dokonalý, čiže nebude vynikať neustále a v každej jednej snahe.

Nemôže povedať, že je smutný, pretože to znamená, že za to môže jeho postihnutie, ktoré je neustálym utrpením. Nie to, že má normálnu ľudskú škálu emócií.

A tak ďalej, a tak ďalej.

Pasívne úchylné dieťa a iné škatuľky

Hovorím si: „Stačilo!“ Nastala doba, v ktorej je bežné šíriť osvetu o psychickom zdraví. A postihnutí ľudia ani nemôžu povedať, že sú smutní, bez toho, aby sa to zamietlo pod stôl s nálepkou „postihnutie“? Veď to je absolútny nonsens.

Došlo to až do stavu, kedy úprimne neodpovedám nikomu okrem mojich najbližších priateľov na otázku „Ako sa máš?“, pretože ak odpoviem čokoľvek iné ako „Dobre.“, tak mi okamžite dajú najavo, že vedia prečo. Nepotrebujú sa pýtať na dôvod, iba chápavo prikývnu – veď som postihnutá. Akoby som nemala právo byť nešťastná z ničoho iného na svete. Alebo akoby nebolo možné, že by sa v mojom živote dialo čokoľvek iné.

Som unavená z neustáleho kontrolovania sa, komu a na čo môžem úprimne odpovedať, aby som nechtiac nepodkopala celú moju komunitu, prípadne samu seba ako normálneho človeka. A viem, že v tomto nie som sama. Veď postihnutí ľudia často nemôžu povedať ani niečo pozitívne, aby sa to neobrátilo proti nim.

Páči sa postihnutému človeku nejaký herec? Takže sa s ním okamžite vidí vo vzťahu, keďže je kvôli svojmu postihnutiu zúfalo osamelý. Rád si zahrá videohru? Takže má kvôli svojmu postihnutiu mentalitu dieťaťa. Zabaví sa na videu na YouTube? Takže si musí vypĺňať život pasívnymi činnosťami, pretože kvôli svojmu postihnutiu ničoho iného nie je schopný. Ak si myslíte, že preháňam, tak ste na omyle – s každou z týchto reakcií sa stretávam bežne a nielen u seba.

Sofiina voľba

Takto by som mohla pokračovať ešte dlho, ale pointa je vám snáď jasná. Postihnutý človek nemôže povedať takmer nič bez obáv, že sa to neotočí proti nemu kvôli jeho diagnóze. Isteže je v takom prostredí ťažké nebyť tou menšinou v úzadí, keď aj prehovoriť o nevinnej zábave znamená čeliť ableizmu, takže to zvládajú len tí najodolnejší. Tento prístup takisto vytvára atmosféru, v ktorej majú postihnutí ľudia obavy vyjadriť, ak ich v danej chvíli naozaj trápi ich postihnutie. Tým predsa len podporia zdanie, že ich postihnutie môže za každý ich problém a nabudúce ich už nikto nevypočuje ako normálneho človeka.

Ak si teda vyberieme tváriť sa, že je všetko v poriadku, budeme sa neustále potláčať. Ak si vyberieme vzdelávať ľudí o náročnosti života s našim konkrétnym postihnutím, budú nás potláčať oni. Je snáď samozrejmé, že by to takto nemalo byť. Nikto by nemal byť nútený vybrať si, ktorú časť samého seba zaprie, aby ho životom sprevádzalo to menšie zlo. Preto vyzývam zdravých, skutočne sa zamyslite nad svojimi predsudkami a slovami, ktoré sa zarývajú hlboko do podvedomia. Stačí mierne pozmeniť svoje správanie a množstvo zaujímavých osobností sa prestane skrývať a namiesto toho obohatia váš život a celý svet.

Páčia sa vám moje články, fikcia či grafická tvorba? Môžete ma finančne podporiť na Patreone, za čo vám poskytnem bonusový obsah. Taktiež si môžete kúpiť môj merch v obchode HendiKup s tematikou mojich blogov a umenia.

Taktiež sledujte moje sociálne siete

Instagram

Som 26-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019 a 2022.

2 komentáre k “Ako ľahko spoločnosť umlčala postihnutých ľudí”

  1. Váš blog je úžasný, mrzí ma, že som ho objavila až dnes, ale doháňam to a čítam článok za článkom a pri každom mám chuť tlieskať a vycapovať to na Facebook aby aj ostatných osvietilo.. S týmto postojom sa stretávam aj ja (ako “relatívne” zdravá, veď je to len SM).. na jednej strane na mna pozerajú ako na chúďatko, ktoré za chvíľku skončí na vozíku, na druhej strane ma utešujú, “veď pozri koľko ľudí žije normálny život !” Akoby keď aj skončím na vozíku, nebudem mat normálny život .. každý zdravotný problém, ktorý mám, je zmietnutý zo stola s vetou “to je ta skleroza”, hoci ten problém trvá už toľko rokov, že skleroza ešte ani nedufala že na mna sadne.. úprimne vás obdivujem, že to zvládate tak dobre, lebo pre mňa je to ešte len pol roka a už mám chuť hádzať ľuďom do hlavy čokoľvek čo mám po ruke …

    1. Som naozaj rada, že sa vám môj blog tak veľmi páči! Verte mi, že aj po celom živote s touto diagnózou (t. j. 20 rokov od diagnostiky) mám stále chuť ľuďom hádzať veci do hlavy 😀 Hoďte si niekedy niečo aj za mňa, ak sa vám dá.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

sk_SKSlovenčina