(Bez)bariérové Slovensko

Leto je v plnom prúde. Pre mňa je to čas škodoradosti voči zdravým ľuďom, ktorí doma nemajú klimatizáciu nastavenú na 24°C, a tiež čas, kedy konečne môžem ísť von bez starosti, že by som zmokla, prechladla a zdochla. (Moc čierne? To rozdýchate, narozdiel odo mňa.)


Lenže kam? Túto otázku rieši každý vozičkár oveľa intenzívnejšie ako chodiaci. Ide, samozrejme, o bezbariérovosť. Kedykoľvek chceme ísť na nové miesto, musíme si vyhľadávať, či nám budú robiť problém schody alebo úzke priestory. Málokedy však zistíme jednoznačné informácie – ak tam chceme ísť, musíme tú cestu a možnosť zrušenia celého plánu risknúť.

Jednoduchým riešením sú obchodné centrá. No ak viete o tom, aký vysoký (resp. nízky) dôchodok dostávame, je vám jasné, že bežný smrteľník z neho nedokáže vyžiť bez toho, aby ho živili rodičia, nie to ešte každý víkend chodiť na nákupy len tak pre zábavu. Nie každý človek po dvadsiatke si chce bez hanby neustále pýtať peniaze od rodičov, hoci dnešná doba naznačuje opak.

A tak si treba nájsť iný plán. Podľa mojich skúseností sú celkom isté ZOO, prešla som už snáď všetky na západnom Slovensku a len zriedka som sa nedostala do niektorého pavilónu. Ale každá ZOO je prakticky taká istá (teda okrem Malkia Parku, tam určite choďte) a my chceme cestovať, objavovať nové miesta a odniesť si z nich úplne nové zážitky.

Hľadáme ďalej a nájdeme „jedinú úplne bezbariérovú jaskyňu na Slovensku“. Bystrianska jaskyňa má však jeden háčik – s pomocou sprievodcu musíte prekonať niekoľko úsekov so schodmi. Pozor, nie niekoľko schodov, ale úsekov so schodmi. Netuším, ako taký sprievodca chce preniesť napríklad neskutočne ťažký elektrický vozík cez schodisko, pripadne môj, ktorý je síce mechanický, ale je obrovský a má na sebe naložený dýchací prístroj a odsávačku. Zrejme ani ten sprievodca to netuší. Myslia si Slováci, že vozičkári sedia na jednom a tom istom type vozíku, ktorý sa používa v nemocniciach? Ako si tu vlastne predstavujeme bezbariérovosť?

Potom nájdete osem bezbariérových turistických trás v Tatrách a prirodzene máte ťažkosti veriť tomu, že sa cez ne naozaj dostanete. Ďalej je Slovensko plné hradov, zámkov a kostolíkov, na ktoré môžete ako vozičkár rovno zabudnúť. Prípadne sa občas objavia také skvosty, ako napríklad nemenovaný festival, ktorého motto je integrovať postihnuté deti medzi zdravé, a kde medzi hlavné body programu patrí skákací hrad a pohybové hry. Úplne vážne.

V tejto chvíli ste vylúčili toľko možností, až vám dochádzajú nápady. Preto zo zúfalstva napíšete do Google „bezbariérové výlety“ a viete, čo uvidíte? Stránku plnú odkazov na výlety do Česka a Rakúska. Krajiny, ktoré sú len tu za rohom, nemajú problém prispôsobiť nám množstvo miest a atrakcií a navyše nás o tom informovať, aby sme nemuseli cestovať v neistote. Prečo je to u nás momentálne nemožné? Áno, píšem momentálne, pretože chcem veriť, že sa časom aj my posunieme dopredu a Slovensko bude prístupnejšie pre všetkých. Zdá sa mi totiž, že to máme podobne ako s dabingom filmov a seriálov – na čo by sme sa snažili? Veď Česi to urobia za nás. Lenže čo sa týka bezbariérovosti, tento prístup naozaj nestačí.

Som 22-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú jedného dňa začala unavovať diskriminácia postihnutých ľudí oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *