Preskočiť na obsah

Prečo by ste mali prestať ľutovať postihnutých ľudí

Ľútosť. Pôvodne som chcela s touto témou počkať, kým sa mi pri myšlienke na ňu nezdvihne tlak na 1 500, ale došlo mi, že to sa asi nikdy nestane. Ľútosť je podľa mňa totiž práve to, čo postihnutým ľuďom škodí zo všetkého najviac. Vyplynuli z nej zatiaľ dva moje články – o škodlivých slovách a o tom, ako sa nesprávať k postihnutým ľuďom. Ak chcete, môžete k nim počítať aj čumilov usmievavých. No som si istá, že kvôli ľútosti vznikne ešte veľa ďalších článkov. Poďme si prebrať, prečo je taká príšerná.


Vopred vás chcem upozorniť na to, že nič z toho, čo si v tomto článku prečítate, nie je môj výmysel ani predpoklad – všetko sa to stalo či sa to neustále deje, buď mne, alebo ľuďom v mojom okolí.

Začnime teda tým, čo sa tou ľútosťou vlastne myslí. Nejde vôbec o to, že si pomyslíte, aký má niekto hrozný osud, ako si ho nezaslúži a mrzí vás to. To je celkom normálne, každý človek so štipkou empatie má z času na čas takú myšlienku. Ako pri všetkom na svete, dôležité sú činy. Preto keď píšem o ľútosti, mám na mysli to, ako sa zdravý človek správa voči nám, postihnutým. Väčšinou sa prehnane usmieva a nejakým spôsobom sa rozhodne, že práve on bude tým samaritánom, obetuje svoj čas a energiu a zlepší tomuto postihnutému človeku život. V skutočnosti mu však jedine dáva planú nádej, čo je jedna z najhorších vecí na svete.

S týmto postojom ľutovača (áno, dostávate vlastné slovíčko ako čumilovia, iba nie taký vtipný článok, ten si nezaslúžite) je hneď niekoľko vecí v neporiadku. Predovšetkým ľutovač predpokladá, že postihnutý človek musí mať jedine nešťastný život. Ani mu nenapadne, že by to mohlo byť presne naopak. Veď daný postihnutý človek sa v tej chvíli nenaháňa za tým, aby mal lepší pocit zo svojej existencie, ľutovač áno. Ďalej ľutovač verí tomu, že tento postihnutý človek nie je dosť inteligentný na to, aby spoznal, či sa naňho niekto nepretvaruje, pričom opäť je to skôr naopak – ešte som nestretla múdru osobu, ktorá by bola ľutovačom. A v neposlednom rade si ľutovač myslí, že ten postihnutý človek vo svojom živote určite nemá rodinu a priateľov, ktorým na ňom skutočne záleží a čas s ním neberú ako obeť alebo povinnosť, čo je ďalší nezmysel.

Tak, keď už som prebrala princíp ľútosti a urazila niekoľko mojich čitateľov, môžeme prejsť na urazenie ďalších, a to objasnením, prečo je ľutovanie to najhoršie, čo môžete robiť. Základom je fakt, že je týchto ľutovačov skrátka veľa, často dokonca viac ako ľudí, ktorí nás neľutujú. Žiť odmala v takej spoločnosti veľakrát zmení spôsob, akým postihnutí ľudia vnímajú samých seba a svoje možnosti.

Aj keď vidia, že sa na nich niekto pretvaruje a komunikuje s nimi iba z ľútosti, začnú si myslieť, že iný spôsob, ako dosiahnuť aspoň ilúziu priateľstva a ľudskej náklonnosti, neexistuje. V tom horšom prípade úplne rezignujú a vyžadujú ľútosť aj od tých, ktorí sa s nimi chcú kamarátiť ako s rovnocennými, pretože neveria, že by taká možnosť vôbec mohla existovať. Nehovoriac o tom, že keď ľutovača ten človek nezaujíma, nedokážu s ním udržiavať rozhovory navždy, a tak bude daný postihnutý človek zbytočne nešťastný zo straty či ignorancie jeho „kamaráta“.

Podobne je to aj s produktivitou. Ľutovači postihnutému človeku skladajú ódy na čokoľvek, čo urobí. Je im jedno, či má jeho text päť chýb na každú trojslovnú vetu, jeho obrázok vyzerá ako niečo, čo by krajšie nakreslila moja mačka, a jeho ručný výrobok pôsobí, akoby ho minimálne raz prešlo auto. Podľa ľutovačov bude Neil Gaiman po prečítaní si tohto diela chodiť po kanáloch, Leonardo Da Vinci je rád, že je mŕtvy, a nech už je najlepším v ručných prácach ktokoľvek, tak aj tomu kleslo sebavedomie niekam hlboko pod nulu. Ľutovači dokonca s veľkou obľubou prejavujú obdiv aj tým postihnutým ľuďom, o ktorých netušia, či vôbec majú snahu niečo robiť. Obdivujú ich proste iba za to, že prežívajú, čo je celkom mimo ich kontroly.

Toto správanie môže mať dva rôzne katastrofálne výsledky: buď si ten postihnutý človek začne myslieť, že je boh všetkého talentu a schopností, a každého, kto sa pokúsi poradiť mu, aby uspel v reálnom svete, označí za neprajníka a závistlivca; alebo si uvedomí, že naozaj nie je dobrý v tom, čo robí, ale nebude vidieť zmysel v snahe o zlepšenie sa vo svojom koníčku, pretože tak či tak ho vo výsledku budú iba ľutovať.

Pritom títo istí postihnutí ľudia by bez ľútosti z každej strany určite mali niekoľko dobrých priateľov a rovnocenné, ak nie aj lepšie schopnosti ako ostatní ľudia venujúci sa tej istej činnosti.

Ako ste, dúfam, pochopili, ľútosť je taká toxická, práve pretože útočí na psychiku celej komunity postihnutých ľudí. S niečím, čo sa vyskytuje zdanlivo všade okolo nás a ešte k tomu to začnú šíriť aj naši vlastní ľudia, sa dá len ťažko bojovať, nie to ešte to poraziť. Je to ako postihnutá verzia zombie apokalypsy. Snáď už chápete, prečo od samého začiatku tohto blogu vyjadrujem, aké mám ťažké srdce na slovenské médiá, ktoré sa na ľútosti s obľubou priživujú a tým ju šíria.

Týmto by som chcela zagratulovať a hlavne poďakovať všetkým postihnutým ľuďom, ktorí sa ľútosťou nenechali zničiť. Poznám vás veľa, viem, aké je to ťažké, a považujem to za jeden z našich veľmi dôležitých úspechov. A vás ostatných, či už ste zdraví, alebo postihnutí, vyzývam, aby sme túto zombie apokalypsu spoločne skúsili zastaviť. Určite je to možné, iba nie ľahké, no to platí pre všetko dôležité.

Páčia sa vám moje články, fikcia či grafická tvorba? Môžete ma finančne podporiť na Patreone, za čo vám poskytnem bonusový obsah. Taktiež si môžete kúpiť môj merch v obchode HendiKup s tematikou mojich blogov a umenia.

Taktiež sledujte moje sociálne siete

Instagram

Som 26-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019 a 2022.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

sk_SKSlovenčina