Postihnutá neznamená neschopná

Snáď všetci sa môžeme zhodnúť na tom, že každý, kto chce byť členom civilizovanej spoločnosti, by mal robiť niečo prínosné. Veď preto sa celý svet (a teda aj životy jednotlivých ľudí) zakladá predovšetkým na práci. Ako sa však táto téma týka ľudí s postihnutím?


Už odkedy sa pamätám, sa stretávam s predsudkom, že postihnutí ľudia nie sú schopní akejkoľvek produktivity. Ako niekto, kto mal vždy zdanlivo milión záujmov, ma toto, prirodzene, uráža. Keď som chodievala na základnú školu, dostávali sa ku mne názory, ako napríklad: „Načo sa učíš? Aj tak budeš celý život iba ležať doma.“ A ani neskôr sa to nezmenilo, či už išlo o strednú školu, alebo o dnešok. Množstvo ľudí proste nevidí dôvod, prečo by si postihnutí ľudia mali rozvíjať myseľ a obzory vzdelávaním sa a všeobecnou snahou, a to len a len preto, že nám to niečo komplikuje. Pritom fyzické nevýhody môžu byť často rovnakou alebo aj menšou prekážkou ako povedzme alkohol či podobné klasiky u zdravých.

Mojou vernou pomôckou sa stal počítač, môj otec ma učil narábať s ním už od troch rokov. Keďže ovládanie počítača je jediná činnosť, ktorú zvládam robiť samostatne, čoskoro som si pomocou internetu našla mnohé záujmy. Písanie, grafiku, hry, tvorbu webov a veľa iných drobností. Proste som vždy niečo robila a mala som snahu, pretože takí postihnutí ľudia skrátka sú. Veď nikto nechce len pasívne prežívať, čiže existovať zbytočne.

Navyše dnešná technológia a tí extrémne inteligentní ľudia, ktorí ju vyvíjajú, nás v tom podporujú. Kedysi som všetko robievala pomocou mojich rúk na špeciálnej myši Trackball, teraz už takmer bez nich, iba očami so zariadením Tobii PCEye Plus. Ale je možné nájsť všemožné zariadenia na ovládanie počítača pomocou prakticky čohokoľvek, čo je daný postihnutý človek stále schopný používať – hlavou, nohami, hlasom, ústami, lícom, jedným prstom… A k tomu všetkému existuje aj samostatné povolanie, aby sme mohli žiť aktívne, a tým, samozrejme, myslím osobnú asistenciu. To všetko vzniklo práve preto, že určitá časť ľudstva náš potenciál vidí a chce, aby sme boli produktívni.

Reakcie môjho okolia sa však nijako nezmenili. Ľudia, občas dokonca moja vlastná rodina, sa smiali zakaždým, keď som im ja alebo moja mama povedala, že robím na počítači niečo, čo je pre mňa dôležité. No nebol to priamo výsmech, to nie. Bol to skôr ten typ smiechu, ktorý počujete u dospelých, keď sledujú svoje malé dieťa hrať sa trebárs na lekárku so svojou bábikou a brať to úplne vážne. Nech som bola v akomkoľvek veku a robila akúkoľvek činnosť, väčšina zdravých okolo mňa to vždy brala ako detinskú vec, ktorú si len predstavujem či v ňu dúfam tak veľmi, až v ňu verím. Každopádne možnosť, že by som bola schopná niečo robiť, pre nich bola a je nereálna.

Moja otázka znie: Prečo? Možno to ako postihnutý človek nemôžem pochopiť, pretože som nikdy nežila v ich bubline blaženej nevedomosti. Od malička som okolo seba videla postihnutých ľudí, ktorí majú vyššie ciele než ležať a spotrebúvať kyslík a mnohé z nich dosiahli alebo sú aspoň na správnej ceste, a internet mi ich ukázal ešte viac. Spisovatelia, básnici, novinári, umelci, herci, speváci, YouTuberi, streameri, cestovatelia, kuchári, živnostníci, aktivisti, právnici, organizátori charít a dobrí ľudia, ktorí majú za cieľ pomáhať ľuďom v ich blízkom okolí svojím kamarátstvom – to je len zlomok dôležitých aktivít, akými postihnutí ľudia, ktorých nejakým spôsobom poznám, obohacujú spoločnosť. A to nehovorím o všetkom, čo chcú robiť a neustále sa k tomu snažia dopracovať.

Keď sa nad tým zoznamom zamyslíte, uvedomíte si, že ide o bežné ciele bežných ľudí dnešnej doby. Zdraví nikdy nemajú garantovaný úspech rovnako ako ho nemáme my postihnutí, tak prečo by naša snaha mala byť automaticky zbytočná alebo smiešna? Odpoveď je jednoduchá: Nemala by a nie je, preto sa nikdy neprestávame snažiť a zlepšovať.


Sledujte Facebook blogu

alebo môj Instagram

Instagram

Som 24-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019. Od roku 2020 mi robia korektorov Kristína Lucien a Ivan Lucien.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *