Až 40 % Slovákov uvádza zdravotné postihnutie. Policajný zbor im nevie ani vystaviť doklady.

Keď som sa dozvedela, že sa blíži dátum vypršania platnosti môjho občianskeho preukazu, začala som byť mierne nervózna. Veď v pätnástich ma v čakárni Dopravného inšpektorátu zavolali dnu výkrikom: „Poďte s tú postihnutú!“ A to bola tá najmenšia kauza, ktorú som odvtedy zažila s úradmi.

Namiesto toho, aby ma slovenský systém považoval za rovnoprávnu osobu, ma povolaní väčšinou označujú slovami ako: „Zbytočná. Neschopná. Bremeno. Chúďa.“ Predovšetkým sa ku mne podľa toho aj zvyknú správať. Od narodenia som totiž postihnutou Slovenkou a už osem rokov som ležiacou.

Ani po 25 rokoch vám neveríme, že máte postihnutie

Ja a moji rodičia sme sa teda chceli vyhnúť ďalšiemu znepríjemňovaniu našich životov. Vopred sme zavolali Policajnému zboru, aby sme sa opýtali, či môžem proste prísť a dať sa odfotiť, ak si nedokážem sadnúť a vlastnoručne sa podpísať. Podpisové právo má za mňa mama. Vraj určite nie! Nemajú odnímateľný fotoaparát, čiže by ma po ležiaci neodfotili.

Policajtka nám povedala, že si mám podať žiadosť o mesiac vopred (ako každý) a priložiť k nej potvrdenie od lekára, že som imobilná. Nie je mi jasné, prečo od mojich lekárov neustále potrebujú nové potvrdenia o tom, že sa nedokážem hýbať. Veď mám nevyliečiteľnú diagnózu! No dobre, uprostred marca sme spravili všetko podľa ich pokynov. Týmto som mala získať nárok na fotenie doma, ktoré by sa konalo, hneď ako sa im nazbiera päť takýchto žiadostí.

Polícia vyhlásila pátranie po polícii

A tak sme čakali… Medzitým som si na Nitránskom rínku stihla spáliť tvár podľa slnečných okuliarov a ruky podľa vreciek džínsov. Vyzerala som ako superhrdinka, ktorá ochrnula po brutálnej prehre. (Moji Patreoni majú túto fotku k dispozícii, ostatným sa hanbím ju ukázať.) Zhrozila som sa, že práve takto budem zvečnená na ďalších desať rokov, ale to som mala naivnú chvíľu.

Policajti totiž neprichádzali nielen po niekoľko týždňov, ale ani mesiacov. Začali sme si doma robiť žarty, že kým sa im zbierajú žiadosti ležiacich, jeden sa vylieči, druhého porazí a takto stále dookola. Tým pádom im päť žiadajúcich zakaždým o vlas ujde.

No humor ma rýchlo prešiel, keď mi platnosť občianskeho preukazu vypršala. Veď žijem v štáte, kde pri každej vážnejšej zdravotnej komplikácii stretnem aspoň jedného lekára, ktorý otvorene hľadá dôvody, prečo nemá zmysel zachrániť ma alebo mi zvýšiť kvalitu života. A taktiež prinajlepšom raz ročne riešim úrady, ktoré sa pokúšajú vziať mi príspevky, vďaka ktorým ja a moja mama prežívame a máme aspoň čiastočnú slobodu. Necítila som sa bezpečne s myšlienkou, že by mohli vytiahnuť môj občiansky preukaz ako ďalší dôvod, prečo ma legitímne a život ohrozujúco diskriminovať.

Mnohokrát sme preto volali na Dopravný inšpektorát a vypytovali sme sa, kedy konečne prídu. Polícia na nás rozprávala pravou slovenčinou: „Nevieme. Nemáme. Nedá sa.“ Náš návrh, že ma rodičia odfotia presne podľa ich pokynov a fotografiu im pošlú e-mailom, tiež odmietli.

Na chvíľu som sa aj nadchla, že prakticky nie som občianka Slovenska, takže by som tento doklad mohla úplným omylom stratiť a uniknúť do krajiny, kde sa mi nebude diať diskriminácia na 130 blogov. Potrebovala som však dokončiť zo päť kapitol, preto som nemala čas falšovať si novú identitu. (Pre legálne dôvody špecifikujem, že toto je vtip. Čo je aj slovenský systém.)

Raz, ešte raz, tento raz tiež nie, no to ma poraz…

Medzičasom som išla na rutinnú výmenu tracheostomickej kanyly. Dopravný inšpektorát sme mali po ceste domov, preto sme sa tam zastavili, aby sme celú záležitosť mali z krku. Boli by to už dve dráždivé záležitosti, ktoré by som mala z krku za ten deň.

Opäť môjho otca otočili na prahu s tým, že nemajú odnímateľný fotoaparát, takže ma neprídu odfotiť ani teraz do auta. Len nás zaujímalo, odkiaľ ten odnímateľný fotoaparát berú, keď idú na výjazd k imobilným, ak ho nemajú v jedinej budove v Nitre, kde vyhotovujú občianske preukazy.

Počas tohto rozhovoru policajtka ukázala otcovi onú kôpku žiadostí na domáce fotenie, kde vraj mali bezpečne odloženú aj moju. Tento komín od pohľadu vzrastal na počet niekoľkých desiatok papierov. Možnože ich dali sčítať kolegovi, ktorému chýbal prst, a tak zakaždým skončil na štyroch. V každom prípade nám znovu sľúbila, že ma prídu odfotiť domov onedlho.

Fotoaparát nemáme. Len túto škatuľku, ktorá tvorí obrázky.

Pred koncom júna sme na Dopravný inšpektorát volali opäť – tentokrát s hnevom. Policajtka otcovi povedala, že teda prídu zajtra, a to spôsobom, že mi nedajú vopred vedieť hodinu. Skrátka mi zavolajú približne o desať minút predtým, ako mi zazvonia pri dverách. Nezáleží im na tom, či budem práve spať, podstupovať zložitú osobnú hygienu, alebo trebárs pracovať. Mám sa skrátka bleskurýchlo zariadiť, kedykoľvek si oni zmyslia. Nuž, obávali sme sa, že ak takýto prístup odmietneme, môj občiansky preukaz obdržia až roboti, ktorí nahradia ľudstvo. (Pozdravujem rodinu Dynavoxovú!)

Vzápätí však policajtke došlo, že majú zajtra školenie, preto nikto fotiť nebude. Žeby teda prišli o ďalší deň, čiže vo štvrtok? To už sme odmietnuť museli, pretože som vtedy bola objednaná na očné, pričom ten termín sa vybavuje aj štvrťroka vopred a na rozdiel od polície ho naozaj dodržia. Dohodli sme sa preto na hodinu prekvapenia v piatok.

A to teda bolo prekvapenie, keď nám iba o niekoľko desiatok minút neskôr prišiel ďalší telefonát! Vraj máme radšej prísť my osobne. Presne na ten Dopravný inšpektorát, o ktorom nám už tri mesiace hovorili, že tam nemajú odnímateľný fotoaparát. Keď sa na to otec spýtal, daná policajtka nerozumela, prečo by tam taký fotoaparát nemali mať – isteže ho majú. Na to sa už otec seriózne nahneval a oznámil im hodinu, ktorá najlepšie vyhovuje mne. Povedal im, že ja pracujem v noci, prídem teda najskôr o jedenástej a prakticky im nedal možnosť naďalej diskutovať.

Bezbariérovosť na úrovni: Žalúdočný výťah

Keď sme konečne prišli na Dopravný inšpektorát v Nitre, takmer som sa nedostala dovnútra kvôli bariéram. Ku vchodu totiž viedla taká strmá rampa, až by som nedobrovoľne zatancovala break dance na hlave. Nemusela by som sa však hanbiť – na hlavu tu boli viacerí.

Alternatívou bol výťah, ktorý je skvostom bezbariérovosti. Tamojší policajti ho za prvé nevedeli ovládať, takže keby som nemala otca elektrotechnika, asi by som vypĺňala všetky svoje osobné údaje vonku medzi neustále vstupujúcimi a odchádzajúcimi ľuďmi.

Tento výťah sa skladal z plošiny a dvoch zábradlí v tvare L – jedno spredu a jedno zozadu. Tieto zábradlia sa však nachádzali tak úzko pri sebe, že pri ich sklopení mi to predné bolestivo udrelo do členkov a drvilo mi ich a to zadné mi buchlo do hlavy. Lenže zábradlia museli byť úplne sklopené na to, aby sa výťah spustil. Vozíky väčších alebo netypických rozmerov a pozdvihnuté či sklopené vozíky sa sem skrátka nevmestili.

No zlatým klincom tohto výťahu bola nutnosť po celú dobu jazdy držať tlačidlo, ktoré sa nachádzalo na paneli posúvajúcom sa po zábradlí schodiska. Na toto tlačidlo by dočiahol iba vozičkár, ktorému perfektne fungujú obidve ruky – ľavú by musel použiť pri posune nahor a pravú pri posune nadol. Nemusím snáď upozorňovať, že kvantum ľudí používa vozík kvôli poškodeniu väčšiny alebo celého tela. Tento výťah je skrátka určený len pre tých najzdravších vozičkárov alebo ideálne zdravého človeka na kancelárskej stoličke.

Ja som sa na tomto výťahu teda vyviezla tak, že sa cezo mňa otec naklonil a takto prevesený kráčal popri výťahu s napätou rukou na tlačidle. Výťah sa pritom pohyboval rýchlosťou slovenskej progresívnosti.

Policajtky s nezmyslami pre detail

Ešte som ani neprešla cez vchod, policajtky ma hneď začali náramne milo obskakovať. Previedli ma preplnenými chodbami do miestnosti, kde fotili. Len vďaka ich rýchlemu behu zrejme zachránili nejedny oči, ktoré by čoskoro vypadli na podlahu čakárne.

Pred a počas fotenia vypúšťali samé: „Pokojne si porobte! Neponáhľajte sa, nech je vám dobre. Chcete si upraviť vlásky? Jasné! Nebude vám vadiť plachta pod hlavou? Ďakujeme za pomoc!“

Tak uvažujem: Prečo som si zaslúžila ochotu a zdvorilosť až v momente, keď môj otec prejavil hnev a neodbytnosť? Prečo takýto prístup nie je samozrejmosťou pre všetkých? A dokedy by som čakala na nový občiansky preukaz, keby sme tento proces nechali na Dopravnom inšpektoráte tak, ako to má byť?

Napokon sa policajtka s tým nezvestným odnímateľným fotoaparátom vyštverala na stoličku, aby ma zabrala zvrchu. Ledva mi odfotila celú tvár a vlasy, ktoré mi mama učesala tesne vedľa hlavy, sa jej už do záberu nezmestili. Výraz mojej tváre napovedá, že s mojou mačkou šňupem valeriánu a práve som zbadala novú dimenziu, kde neexistuje ableizmus. Tú fotku vám ukážem na propagačnej Instastory tohto blogu v deň jeho vydania, pretože o to vás nemôžem pripraviť.

Dva milióny Slovákov, ktorým berú pocit národnej spolupatričnosti

No fakt, že som o štyri mesiace od podania žiadosti obdržala nový občiansky preukaz, sa nerovná šťastnému koncu. Podľa publikácie Zdravotné postihnutie – vybrané fakty, čísla a výskumné zistenia v medzinárodnom a národnom kontexte, ktorú je možné nájsť na webe Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, bolo ťažko zdravotne postihnutých Slovákov takmer pol milióna (8 % obyvateľstva) už pred dekádou. A to hovoríme len o ťažkom zdravotnom postihnutí.

Príručka ďalej hovorí: „Niekedy sa prevalencia ZP v národných štátoch posudzuje na základe systému EU-SILC, v ktorom osoby staršie ako 16-ročné uvádzajú, či boli v poslednom období čiastočne alebo významne obmedzené pri vykonávaní bežných denných činností z dôvodu zdravotných problémov. Na Slovensku až okolo 40 % opýtaných osôb starších ako 16-ročných uviedlo v posledných rokoch takéto obmedzenia.“

Ak si to prepočítame na počet obyvateľov Slovenska z roku 2020, tak môžeme realisticky odhadovať, že náš štát obýva 2 183 600 občanov so zdravotným postihnutím. Nie, nepomýlila som sa ani o cifru – naozaj ide o viac ako dva milióny Slovákov.

Je teda absolútne neprijateľné, že sa slovenská vláda stále tvári, akoby prispôsobenie zdravotníctva, úradov a celoslovenskej bezbariérovosti ľuďom s postihnutím bolo treťoradé. Aj my si zaslúžime cítiť sa ako plnohodnotní občania Slovenska. Aj my si zaslúžime spolupatričnosť.