Prežite koncert Aurory z pohľadu ležiacej ženy na pľúcnej ventilácii

Ako ste sa mohli dozvedieť v predchádzajúcom článku, len vďaka ochote mojej osobnej asistentky a organizátorov Grape festivalu som sa odvážila pokoriť ďalšie z večných „Nedá sa“, ktoré mi nanútila spoločnosť. Rozhodla som sa zúčastniť koncertu Aurory napriek tvrdeniu, že je to pre ležiacu na pľúcnej ventilácii nemožné až smrteľne ohrozujúce. V tomto článku vám teda detailne opíšem tento môj jedinečný zážitok.

Beauty tip dňa: Ochrňte!

Počas cesty do Bratislavy sme si s osobnou asistentkou Luciou naposledy zbežne zopakovali signály, ako ju budem žiadať o pomoc v prípade, že by ma v hlučnom prostredí nepočula. Takéto záležitosti sa u mňa proste nesmejú podceniť.

Rovnako ako outfit, ktorý sme úprimne riešili omnoho dlhšie ako tamtie signály, lebo priority. Rodičia ma riadne napolohovali do vozíka, s Luciou mi upravili oblečenie a nasadili kvetinový venček. Obliekla som sa totiž ako totálny hippie krippie. Jednou z výhod kompletného ochrnutia od krku dole je to, že čokoľvek si oblečiem a akokoľvek mi to napravia, s veľkou pravdepodobnosťou to zostane v tej istej polohe po celé trvanie udalosti. Som vlastne takou 3D fotografiou na kolesách.

Ustúpte, ide priekopník

Keď som teda bola spokojná s tým, ako vyzerám, vyrazili sme k budove koncertu… a predbehli sme celý rad. Dobre, viem, že to zrejme nie je fér, ale ten rad sa vážne tiahol snáď cez štvrť Bratislavy.

Moja pokožka zvyknutá maximálne tak na priamy mesačný svit o tretej v noci by na júnovom slnku zhorela. Nemala som tušenia, či by som zvládla prejsť vozíkom po celej trase, ktorú čakajúci obsadili – s obrubníkmi bez zjazdov, jamami v chodníkoch a autami zaparkovanými dopoly chodníkov skôr nie. S takým radom som sa navyše seriózne obávala, že by som koncert nestihla, a už určite nie, ak by sa náhodou vyskytol problém s plošinou. To som proste nebola ochotná riskovať po tej všetkej námahe s vybavovaním bezbariérovosti a bezpečia.

No ľuďom v rade, ktorí ma videli prefrčať popri nich, to zrejme neprekážalo. Vyzerali byť natoľko v šoku, že ležiaca smeruje na koncert, až sa zabudli rozčuľovať, že ich predbieham.

Vitajte v podpornej skupine ableistických alkoholikov

Pani pri vchode mi nasadila papierový náramok, ibaže mi ho musela dvakrát omotať okolo zápästia, aby sa mi samovoľne nevyvliekol. Aj tak mi bol natoľko voľný, až by som si z neho radšej mohla spraviť náhrdelník choker.

„Ajoooj!“ zvolal na mňa medzitým široko usmiaty cudzí muž z vedľajšieho radu a zamával na mňa. Keď som naňho nadvihla obočie, spravil mojím smerom tanček, počas ktorého ani jedna jeho končatina netušila, čo robia ostatné. Vyzeral ako taký ten nafukovací maskot vejúci vo vetre. Ťažko rozoznať, či bol opitý, alebo ableistický, veď títo ľudia sa často správajú podľa rovnakej logiky – absolútne žiadnej.

Našťastie sme nestihli mať ďalšie interakcie, pretože nás pustili dnu – presne ako sľúbili – aj s otcom. Dvaja SBS-kári nás zaviedli k mojej plošine. Na tú viedla taká strmá rampa, až ma z môjho takmer vodorovného ľahu posadila a otcovi aj Lucii sa pri stúpaní nahor pošmykli nohy. Našťastie ma SBS-kári prakticky poniesli nahor.

Vzápätí jeden z nich navrhol otcovi, či nechce zostať. Vraj to spolu riešili a nikomu nevadí, keby som pri sebe mala ešte jedného opatrovateľa aj bez lístku. „Nieee!“ vyletelo z nás oboch. Otec nechcel počúvať Auroru, my sme nechceli byť s otcom na Aurore. Je pekné, že si takto rozumieme. No vážne, ešte krajšie je, že mi poskytli túto možnosť.

Tuším začínam kariéru recenzentky plošín

Plošina sama o sebe mala výbornú výšku – videla som presne ponad hlavy publika. Občas sa síce stalo, že sa mi pred oči nahrnula skupinka vyšších ľudí, ale keďže som mala výhľad na celé pódium a Aurora po ňom večne pobehovala, vždy som ju zbadala o niekoľko sekúnd neskôr. Naopak, ak by bola plošina ešte vyššie, už by som na pódium asi nedokázala vykrútiť oči, pretože som zvyknutá dívať sa nad seba a nie úplne do boku. Takto išlo o optimálnu výšku.

Jediný skutočný problém s plošinou bol ten, že mi nevyhovovala výška zábradlia. Keď ma zaparkovali uprostred plošiny, vrchnú priečku som mala presne zarovno očí. To je, mimoľahom, môj večný problém s každým zábradlím na svete. Takže to vlastne nebola chyba plošiny, ale môjho otca, ktorý mi vyrobil vozík tak, aby sa vmestil špecificky do výťahov v nákupných centrách, no na výšku zábradlí pozabudol. Tentoraz sme to vyriešili tým, že ma posunuli blízko k zábradliu, až mi z neho takmer vytŕčala hlava, čím sa mi zmenil uhol pohľadu a videla som popod vrchnú tyč.

Fotku tejto plošiny (a mňa a Lucie) môžete vidieť na mojom Instagrame.

Páľ do-papa-paparazzi

Kým sa pred začiatkom koncertu zapĺňala hala, niekoľkokrát ma spozorovali rôzne odrody čumilov.

Vyskytlo sa tu niekoľko skupiniek čumilov kdekavých. Pohybujú sa výhradne v skupinách – jeden ich člen si ma všimne, drgne do ostatných a nasleduje mexická vlna otáčajúcich sa hláv mojím smerom. Pritom zvyknú vydávať opakované zvuky: „Kde?“

Taktiež sa tu objavila (našťastie) vzácna čumilka paparazzová. Tá sa postavila do priestoru tak, aby si bola istá, že jej nikto neprejde cez cestu, namierila mobil priamo na mňa a s bleskom ma odfotila. Samozrejme, že sa ma vopred ani neopýtala, či s tým súhlasím – neoslovila ma vôbec. Následne sa na mňa každú chvíľu otáčala, pretože si ma zrejme potrebovala zvečniť aj v ľudskej pamäti, nielen v mobilnej. Aby bolo jasné, po mne si nič ďalšie nefotila, čiže určite nešlo o zdokumentovanie priestorov alebo atmosféry.

Isteže ma obchádzalo aj množstvo čumilov usmievavých, ukazovavých a sovohlavých, ale tuto čumilka paparazzová bola pre Luciu poslednou kvapkou. Musela som ju presviedčať, aby za ňou nešla a následne sa nepohádala s každým jedným čumilom v hale. Veď by sme ich napočítali desiatky. Ja som sa totiž vopred chichúňala na tom, ako ich opíšem v blogu, ale mierumilovná dryáda Lucia, ktorá má približne o dvadsať rokov menej skúseností s čumilmi než ja, sa cítila z ich drzosti natoľko pohoršená, až mala nutkanie sa biť. Ak si stále myslíte, že každodenný ableizmus nie je taký škodlivý, ako ho podávam, tak myslíte málo.

Volám sa Opierka, budem s vami koncertovať

Okrem čumilov som nedobrovoľne stretla aj paniu, ktorá sa mi zospodu plošiny oprela o vozík, až sa nám o seba skoro ťukli hlavy. Nepreháňam. Keď ju na to Lucia upozornila, pani povedala: „Viem, registrujem.“ A ani sa nehla.

Vzápätí sa so mnou začala nasilu rozprávať – pokladala mi otázky, ako: „Aurora je úžasná, že?“ Alebo: „Tešíš sa na koncert?“ S každou ďalšou otázkou použila výraznejší bábätkovský hlások. Možno sa domnievala, že to kvôli jeho nedostatku nerozvíjam konverzáciu po odpovedi: „No.“

Nie, pani, ja som introvertka, ktorej ste sa vopchali do osobného priestoru a opierate sa jej o náhradné nohy veľmi blízko jej náhradných pľúc. (Toto nie je najdivnejšia časť mojej anatómie.) Nenachádzam jediný dôvod, prečo by som sa pri vás mala cítiť komfortne. Začala som ju teda odhodlane ignorovať a hovoriť niečo úplne iné Lucii, dúfajúc, že to pochopí.

Nepochopila. Zodvihla sa, obišla našu plošinu a oprela sa o Luciinu nohu. „Počúva Auroru?“ presladene sa spýtala mojej osobnej asistentky. No nie, pani, vôbec nepoznám každé slovo takmer každej Aurorinej piesne. Ako ležiaca som sa trepala na koncert speváčky, o ktorej som ešte nepočula. Len tak, pretože je ľahké našetriť si na to z invalidného dôchodku. A je ešte ľahšie dostať sa sem ako jediný človek v takomto zdravotnom stave, o ktorom som kedy počula, že ide na koncert.

Ako mi publikum umožnilo tancovať

Všetkých nepríjemností ma zbavil moment, kedy zhasli svetlá a na pódium vystúpila prvá predskokanka – Thea Wang. Akosi to na mňa celé doľahlo. Naozaj som na koncerte. Som ležiaca na pľúcnej ventilácii a som na koncerte. Vidím na pódium, necítim sa byť nijako ohrozená, som tu s osobnou asistentkou, ktorá je jednou z mojich najlepších kamarátok… Nezastavila ma diskriminácia ani moje (ne)zdravie. „Nedá sa“ bolo lož a vďaka osobnej asistencii a ochote organizátorov koncertu sme práve posunuli hranicu mojich možností. Keď o tomto napíšem článok, snáď pomôžem aj ostatným posunúť ich hranice.

A to ma ten éterický, vzrušujúci zážitok ešte len čakal. Isteže po celú dobu Aurorinho predstavenia diváci prežívali každý tón a každé slovo. Beaty mi duneli až v dýchacom prístroji a rezonovali cez jeho hadice do mojich pľúc.

Mojou najobľúbenejšou časťou však bolo tancovanie. Keďže mám ochabnuté svaly od krku nadol, samozrejme, že sa nedokážem samostatne hýbať. Publikum navôkol mňa ale áno. Keď ľudia skákali, údery do zeme nadhadzovali aj mňa. Keď sa ľudia na tribúne za mnou kývali do bokov, kývali tým aj mojou plošinou a mnou. A potom tu bola Lucia, ktorá mi mávala rukou. Týmto som tancovala s davom napriek tomu, že sa nemôžem hýbať vlastnou vôľou.

Vyzdvihnem ešte jednu chvíľu zo samotného koncertu. Aurora hneď po dvoch pesničkách prestala spievať a prihovorila sa publiku: „Všetci tu súhlasíme s tým, že láska je láska a nezáleží na rode ľudí, že?“ Dav súhlasne zakričal. „A že ženy sa majú rozhodovať o vlastných telách?“ Dav súhlasne zakričal. „A že záleží na životoch černochov?“ Dav súhlasne zakričal. „A že záleží na životoch trans ľudí?“ Dav súhlasne zakričal. „A že záleží na živote každého, nehľadiac na jeho rasu a identitu?“ Dav súhlasne zakričal. „Dobre, pretože ak nesúhlasíte, choďte preč.“

Poslednou vetou ma náramne pobavila. Zrazu som bola ešte omnoho radšej, že môj prvý koncert bol práve Aurorin. A musím súhlasiť – ak si myslíte, že na niekoho živote nezáleží kvôli jeho rase či identite, choďte preč.

Luci, som slávna!

Dokonalou bodkou za dokonalým zážitkom bola čitateľka môjho blogu, ktorá ma oslovila hneď po konci koncertu. V prvom momente som netušila, čo sa deje – v hluku jasajúcich a odchádzajúcich ľudí som započula iba zopár nejasných slov. Lucia mi však pretlmočila, že mi čitateľka hovorí, že skvelo píšem blogy, ďakuje mi za ne a prosí, nech pokračujem.

Chcela som jej nadšene poďakovať, možno s ňou prehodiť pár slov, ale ušla skôr ako som to stihla. Takže ak to čítaš, ďakujem ti touto cestou, neskutočne si ma tým potešila.

A nikto z mojich čitateľov sa nemusí báť – hranice toho, ako by mohli žiť Slováci s postihnutím, sa chystám posúvať a písať o nich aj naďalej.