Kvôli pandémii Covid-19 som sa začala báť ľudí

Pamätáte sa, keď som do jedného z mojich článkov o koronavíruse písala, že som po prvý krát rada, že žijem na Slovensku? Nuž, dlho mi to nevydržalo. Kvôli nedostatočným opatreniam tu nastala druhá vlna pandémie Covid-19 a tentokrát je päťdesiatnásobne horšia než tá prvá. Ja a všetci ostatní ťažko postihnutí a chorí ľudia, ako aj dôchodcovia, opäť žijeme v neustálom strachu.

Samozrejme, že sa bojím Covidu-19. Stále je to ochorenie, s ktorým by som ja – človek v poslednom štádiu spinálnej svalovej atrofie, ktorý je ležiaci na dýchacom prístroji – mala len veľmi nízku šancu na prežitie. Napriek tomu sa počas druhej vlny pandémie začínam báť ľudí viac ako vírusu samotného.

No a? Veď mal ochorenie / postihnutie

Jednou z najčastejších poznámok, ktorú v posledných týždňoch počujem z každej strany, je: „Toho človeka nezabil koronavírus. Veď už predtým mal zdravotné problémy, Covid to len urýchlil, tak čo riešite?“ To v preklade znamená: „Na smrti, teda ani na živote toho človeka nezáležalo, pretože mal ochorenie / postihnutie.“ Ak ste si to doteraz neuvedomili, to je názor nacistov, nie ľudských bytostí, čo je vážne znepokojujúce, keď to opakuje celé Slovensko dennodenne. (V prípade, že označenie nacista nepovažujete za hrozné, neviem, čo robíte na blogu postihnutej ženy, ale nie ste tu vítaní.)

Ak ste tento argument už sami použili, nemôžete mi tvrdiť, že ste to tak nemysleli. Veď ako inak by ste to mysleli? Že ten človek s vážnou diagnózou by zomrel tak či tak? A? Vy, zdravý človek, nie? Kde je rozdiel? Prečo sa smrť chorých smie zamiesť pod koberec týmto lacným argumentom, ale na zdravých sa nepoužíva? Čo my nemáme potenciál, sny, rodiny, priateľov a hodnotu? U nás nezáleží na tom, či tu budeme o niekoľko rokov dlhšie, alebo kratšie?

S takýmto prístupom sme len krôčik od toho, aby sme kompletne zrušili zdravotníctvo. Načo by sme na také veci vyhadzovali zdroje a peniaze? Chorí sú proste chorí, tí zomierajú. Hádam by sme niekomu nešli podávať antibiotiká na zápal okostnice, keď už má problémy so srdcom, ktoré ho pravdepodobne raz zabijú. Logicky.

Na ťažko chorých sa zabúda

Okrem necitlivosti jednotlivcov je podľa mňa príšerná aj ignorancia masy. Keď si totiž čítam správy o pandémii na Slovensku, všetci sa sústredia predovšetkým na tri informácie – aktuálne opatrenia, počet pozitívnych a počet mŕtvych. Vzápätí sa ľudia radi sťažujú, aké je náramne náročné žiť s takými opatreniami. A ako tých úmrtí v porovnaní s pozitívnymi testami nie je dosť na to, aby tu vládla panika. Nenosme rúška, poďme do krčiem, záleží iba na mne a mojej zábave!

No všimnite si jednu dôležitú vec. Opatrenia sú z väčšiny určené pre tých, ktorí sú zdraví, respektíve sú dostatočne zdraví na to, aby niekam bez obáv chodili počas pandémie – preto sa im to musí zakázať. Mám plný Facebook článkov a workshopov o tom, ako psychicky zvládať život v karanténe, pretože pre zdravých je to nové, a príspevkov o tom, že prioritou je vrátiť bežných ľudí do normálu. V tom lepšom prípade ide o články, kde Slováci opisujú svoju skúsenosť s Covidom-19 – aké mali horúčky, všetko ich bolelo a ťažko sa im dýchalo. To je to najhoršie, o čom sa v slovenských médiách môžete dočítať do detailov.

Ale na tých, ktorí kvôli Covidu-19 museli byť napojení na pľúcnu ventiláciu, sa zabúda. Medzi stovkami článkov, ktoré pokrývajú túto pandémiu, som našla jeden jediný, zato výborne napísaný a pravdivý rozhovor, kde sa píše o skúsenostiach týchto ľudí.

Nikde inde sa o nich ani pre nich nepíše. Nedajú sa nájsť informácie o tom, ako liečba najhoršieho štádia koronavírusu prebieha z ľudského hľadiska. Ani, ako sa ľahšie vyrovnať s traumou, ktorá sprevádza dusenie sa a napojenie na pľúcnu ventiláciu. Čo robiť pre zotavenie sa, ako si opäť nájsť svoju normu, na aké komunity sa obrátiť… Nič.  Dnes je týchto ľudí na Slovensku 51, a to je všetko, čím pre nás sú – chladné číslo, prehliadaná štatistika.

Pre mňa osobne je to však číslo, ktoré ma vždy zaujíma najviac. Pretože viem, aké je to byť na ich mieste a aké je to trpieť bez toho, aby mi nikto nevenoval pozornosť či pomocnú ruku. Desí ma, že dnes sa od týchto ľudí odvraciame vo veľkom. Nevarujeme pred tým, čo Covid-19 skutočne môže spôsobiť, a tí, ktorí počas pandémie najviac trpia, pre nás neexistujú.

Konšpiračné teórie o vakcínach

A na záver sú tu konšpirační te(r)oristi, ktorí sa rozhodli, že vakcíny sú diabolský vynález, pretože… spôsobujú autizmus? obsahujú mikročipy na ovládanie mozgu? je ich ľudské právo zomrieť na Covid-19 a zabiť ním ďalších ľudí? Nie som si istá, aký dôvod je populárny dnes, pretože každých pár dní počujem nejaký nový a ešte šialenejší ako ten pred ním.

Skutočne z toho mám strach. Fakt, že také vysoké percento Slovákov, vrátane mnohých vysoko postavených, radšej verí výmyslom z internetu ako reálnej vede, je hrôzostrašný. Ako aj to, že presne na týchto státisícoch Slovákov záleží, či sa pandémia počas budúceho roka skončí, alebo naopak bude naďalej trpieť a zomierať množstvo ľudí, medzi ktorými môžem byť aj ja a moji blízki.

Nechcem žiť v strachu a nechcem, aby žila v strachu celá moja komunita. Vďaka vám to tak byť nemusí. Uvedomujte si hodnotu všetkých ľudí, myslite na slabších a verte vede.


Sledujte Facebook blogu

alebo môj Instagram

Instagram

Som 23-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019. Od roku 2020 mi robia korektorov Kristína Zaťková a Ivan Lucien.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *