Momenty plné SMAgie #5 – Novinárska cena 2019

Ako ste už mohli vidieť na mojom Instagrame, Facebooku a na mojich rozžiarených očiach, bola som nominovaná na Novinársku cenu 2019 spolu so skvelými ľuďmi z blogu Osobná asistencia. A budem to omieľať zas a znova… lebo môžem. Preto tento špeciálny diel Momentov plných SMAgie bude úplne celý o odovzdávaní týchto cien, ktorého som sa zúčastnila uplynulý pondelok.

Sme nominované!

Ako môj Život plný SMAgie, tak aj blog Osobná asistencia v čase pôvodnej nominácie nemali ani rok. Napriek tomu odborná porota vybrala naše projekty spomedzi stoviek prihlásených do trojice najlepších v kategórii Najlepší podcast, online projekt, blog.

Stále je to pre mňa neuveriteľné. Aktivizmus o postihnutí je totiž na Slovensku ešte len v plienkach (ako mnohí z nás aj v dospelosti). Pre väčšinu Slovákov táto téma vôbec neexistuje a hlavne ich ani trochu nezaujíma. Neviete si teda ani predstaviť, aká som rada, že naše blogy boli vyzdvihnuté na pódiu pred zrakmi najdôležitejších slovenských novinárov a novinárok, a to presne z tých dôvodov, prečo ich píšeme. (Video nájdete na mojom Instagrame.)

Bol to jeden z tých vzácnych momentov, kedy som mala pocit, že to, čo na tomto blogu robím, má naozaj zmysel. Že tieto články nepíšem len tak do prázdneho priestoru internetu pre môj dobrý pocit, ale naopak – tí praví ľudia si ich chcú prečítať, posunúť ich ďalej a predovšetkým spolu s nami chcú niečo zmeniť k lepšiemu.

Moderátor so zajakávaním

Ďalšou z vecí, ktorá ma na tomto večeri potešila, bola tá, že po boku Lujzy Garajovej Schramekovej túto udalosť moderoval Tomáš Hudák. Tento stand-up komik je okrem iného známy aj tým, že sa zajakáva.

Pre vás to môže byť nepodstatná informácia, prípadne dokonca nezmyselná, ale z môjho pohľadu je to pokrok. Veď zajakávanie sa je rečová porucha, teda postihnutie. Veľmi príjemne ma prekvapilo, že organizátori natoľko dôležitej udalosti, akou je Novinárska cena, u moderátora nehľadeli na jeho zdravotný problém, ale predsa si ho vybrali na základe jeho schopností. Takto si predstavujem začiatky rovnosti.

Ako mi bolo umožnené ísť na Novinársku cenu

Možno si celú dobu hovoríte: „Peťa, zbláznila si sa? Ty, najrizikovejšia osoba pod slnkom, si išla na spoločenskú akciu do Bratislavy krátko po vypuknutí druhej vlny Covidu-19?“ Áno, išla. A Covid som nechytila – aspoň to teda predpokladám, pretože keby som ho chytila, asi by som už nenapísala tento článok.

Celé to bolo možné vďaka opatreniam, ktoré boli na odovzdávaní Novinárskej ceny nielen dané, ale predovšetkým dodržiavané. Bol obmedzený počet hostí na 80, ale myslím, že ich prišlo ešte menej, pretože jednotlivé redakcie boli zodpovedné. Každý mal na sebe rúško, a to aj na nose, nie ako tí ľudia, z ktorých mám tik v oku, pretože sa nemôžem načiahnuť a napraviť im ho. Nepodávalo sa žiadne občerstvenie, čo pre mňa nebola žiadna zmena, až na škodoradosť, že ja mám výživovú sondu a oni nie. A moje najobľúbenejšie – nesmelo sa vôbec dotýkať druhých ľudí a museli sa dodržiavať odstupy, takže som sa s nikým, koho som nepoznala, nerozprávala. Proste to bol sen každého introverta.

Navyše ma organizátori vopred ubezpečili, že priestory Starej tržnice sú bezbariérové (s výnimkou pódia, na čom by sa naozaj malo zapracovať) a moju pozvánku pre jednu osobu veľmi ochotne rozšírili pre mojich dvoch osobných asistentov. Dobre, boli to rodičia, pretože mama by neprežila, keby tam nebola, ale aj tak, ide o princíp. Aj človek s takto vážnym postihnutím, aké mám ja, sa na Novinárskej cene cítil v bezpečí a hlavne vítaný, čo je vzácne a vážim si to.

Som 23-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019. Od roku 2020 mi robia korektorov Kristína Zaťková a Ivan Lucien.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *