Film Nádych pre lásku očami postihnutého dievčaťa

Ako predošlé dva, tak aj tretí film o postihnutí, ktorý sa vám chystám odporučiť prostredníctvom tejto série recenzií, bol natočený podľa skutočných udalostí. Samú ma prekvapilo, že som medzi tie najlepšie filmy nevybrala žiadnu fikciu, hoci som to takto neplánovala. Možno je to preto, že zdraví scenáristi majú problém napísať kvalitnú postihnutú postavu, a možno preto, že postihnutí ľudia prežívajú také zaujímavé životy, až fikciu vôbec nepotrebujú.

---

Nenechajte sa pomýliť slovenským názvom tohto filmu, prekladateľ mal zrejme kreatívnu náladu, pretože príbeh o Robinovi Cavendishovi a jeho manželke Diane nie je až tak o láske než o tom, ako sa stať slobodným človekom, keď sa vás snaží uväzniť vaše vlastné telo a k tomu aj neochotní lekári. Robin Cavendish totiž ako mladý muž dostal polio, čo je niečo ako instantné SMA – choroba, kvôli ktorej vám do dňa či dvoch prestanú fungovať všetky svaly, vrátane pľúc. Nebojte sa, dnes proti poliu našťastie máme očkovanie. Prosím, neverte konšpiračným teóriám a naozaj dajte zaočkovať svoje deti.

Robinova žena mu však nedovolí vzdať sa a na jeho želanie si ho zoberie domov z nemocnice, čím sa stane historicky úplne prvým pacientom na dýchacom prístroji, ktorý žije doma. Tým pádom musia na všetko prísť úplne sami s pomocou ich kamarátov a známych – zostroja si vlastný vozík, zariadenie na ohlásenie ženy, keby Robin potreboval pomoc, podľa vlastného návrhu si prispôsobia auto, improvizujú počas cestovania do zahraničia a prakticky všetko okrem samotného dýchacieho prístroja v ich živote funguje na princípe „pomôž si sám“. Aj vám tento skutočný príbeh z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia v Anglicku niečo pripomína? Áno, mám na mysli Slovensko dnes. Dnes!

Robinovi tieto osobné úspechy však čoskoro prestanú stačiť. Ako kopa iných postihnutých ľudí, aj jemu stačilo menšie nakopnutie od blízkej osoby na to, aby nevedel skončiť s vymýšľaním stále väčších a ambicióznejších plánov. A tak sa rozhodne, že sa bude hádať a biť za ostatných ľudí, ktorí skončili na dýchacích prístrojoch, aby aj oni mohli žiť slobodne ako on.

Film Nádych pre lásku perfektne ukazuje fakt, že naozaj stačí zopár ľudí, ktorí chcú, aby ste nielen prežívali, ale aj žili, a stane sa to. Ale takisto jednu síce trochu krutú, no zároveň moju obľúbenú pravdu, a to tú, že keď sa vám prihodí taká choroba, absolútne nemáte na výber, či tak chcete žiť, skrátka sa s tým musíte vyrovnať, čo sa dá jedine tak, že si užijete každú možnú sekundu.

Áno, áno, to sú všetko úžasné myšlienky, ktoré postihnutého (a asi aj zdravého) človeka zahrejú pri srdiečku, keď to konečne vidí na striebornom plátne, ale to ešte nebolo to najlepšie. Viete, čo bolo ešte lepšie? Že Robin ohlasoval svoju manželku mľaskaním jazykom o podnebie presne ako ja ohlasujem mamu, keď mám v tracheostómii nafúknutý balón a nemôžem hovoriť. Ale viete, čo bolo úplne najlepšie? Že ho šteklil nos, ale nemusel ani nič povedať, stačilo ním pokrútiť a jeho žena to okamžite pochopila a išla mu ho pošúchať. Aby ste ma pochopili, toto sa u nás doma deje asi milión krát denne. Ja som sa z tej scény tešila tak veľmi, až som tuším nevnímala ďalších päť minút filmu.

Nádych pre lásku by si mal pozrieť naozaj každý, a to predovšetkým zdraví ľudia, ktorí chcú vidieť realistický pohľad na život s postihnutím a dozvedieť sa, čo všetko rodiny postihnutých ľudí musia a chcú podstupovať, aby žili slobodne v spoločnosti, ktorá sa tvári, že neexistujú.