Film Nedotknuteľní očami postihnutého dievčaťa

O francúzskom filme Nedotknuteľní ste už určite počuli a pravdepodobne ste ho aj videli, no ak ste zdraví, určite ste si neuvedomili, čo tento film znamená pre postihnutých ľudí. V tejto recenzii preto rozoberiem Nedotknuteľných (originál aj remake) očami človeka, ktorý potrebuje 24-hodinovú starostlivosť rovnako ako hlavný hrdina.


Pôvodne som mala v úmysle urobiť z tejto série filmových recenzií jediný článok, a to rebríček TOP 5 filmov. Môže vás prekvapiť, že v tomto rebríčku boli Nedotknuteľní (The Intouchables) na rovnakej priečke ako ich americký remake (The Upside), ktorý pritom celosvetovo nedostal veľmi pozitívne ohlasy. Pôjdem teda proti väčšine, keď poviem, že som sa medzi týmito dvomi verziami naozaj nevedela rozhodnúť pre tú lepšiu, pretože každá z nich obsahovala niečo, čo mi v tej druhej chýbalo.

Ak ste doteraz žili niekde v jaskyni a netušíte, o čom Nedotknuteľní sú, je to príbeh podľa skutočných udalostí, v ktorom bohatý a hlavne od krku dole ochrnutý Phillip zamestná černocha Drissa (alebo v americkej verzii Della) ako svojho osobného asistenta/opatrovateľa, hoci má pochybnú minulosť a nemá žiadne skúsenosti.

Originál sa začína zdanlivo nekonečným pohovorom s mnohými opatrovateľmi, ktorí sa uchádzajú o toto skvelo platené miesto. Všetci sa snažia na Phillipa zapôsobiť rečami, ktoré síce znejú šľachetne, ale sú natoľko otrepané, že aj keby to niekto z nich myslel úprimne, každý ochrnutý človek by mal chuť sa postaviť a niekam tých kandidátov kopnúť. A ešte k tomu sa ani jeden z nich neobťažuje rozprávať sa priamo s Phillipom, pozerajú sa na jeho sekretárku. Driss sa o tú prácu nezaujíma, ide na pohovor iba z povinnosti, ale okamžite začne hovoriť s Phillipom z očí do očí a pritom si ani nevšimne, že nie je schopný podpísať jeho papier.

Iba v tejto minúte na začiatku sa ukáže, že je to bez pochýb najlepší film o osobnom asistentovi či opatrovateľovi, aký existuje. Tým, samozrejme, nechcem povedať, aby ste si najali bývalého kriminálnika, to nie je úplne najlepší nápad, no podľa mňa je Drissova povaha neskutočne dôležitá u všetkých ľudí, akými sa postihnutí obklopujú. Pre Drissa je totiž Phillipove postihnutie vedľajšie, a to až tak, že naňho vkuse zabúda a vôbec sa o ňom nebojí žartovať štýlom, ktorý je pre komunitu postihnutých ľudí úplne bežný. Z tohto vyplynie nejaká skutočne vtipná situácia každú chvíľu a nikdy vám ten humor nebude pripadať trápny, ako to býva v komédiách často. Driss teda Phillipa vôbec neľutuje, naopak rešpektuje jeho názory a občas ho dokonca núti žiť normálny život, pretože ho vníma ako normálneho človeka. Vidieť takýto prístup, ako v realite, tak aj vo filme, je naozaj osviežujúce.

Keď som sa dozvedela, že sa chystá americký remake, bola som skeptická asi ako každý, komu sa originál veľmi páčil. Je ale škoda, že ľudia potopili nových Nedotknuteľných iba z tohto dôvodu, pretože tým pádom sa im nedalo vyhovieť. Natočiť ten istý film na sekundu rovnako by bolo zbytočné. A tak či tak tá nová verzia nevymaže tú pôvodnú z povrchu Zeme, čiže ju reálne nemôže pokaziť v žiadnom prípade. Dôvody, prečo sa ľudia sťažovali, sú nezmyselné.

Američania si vybrali zlatú strednú cestu a urobili takmer nemožné – nielenže Nedotknuteľných nepokazili, ale takisto im dodali nové, skvelé myšlienky. Vytvorili prakticky celkom nový film s tým istým príbehom. Nesnažili sa totiž znova ukázať úžasného asistenta a namiesto toho urobili skvelý film o ochrnutom človeku, čo mi v originále veľmi chýbalo. Konečne sa tu dozviete, čo Phillip celé dni robí, prečo je bohatý, ako využíva svoju vysokú inteligenciu a podobne. Na túto časť Phillipovho charakteru som pri origináli čakala celú dobu a márne.

Postihnutého diváka navyše veľmi poteší napríklad scéna, kde Dell upozorni pokladníka, aby sa na objednávku pýtal Phillipa a nie jeho. To je jedna z vecí, s ktorými sa postihnutí ľudia stretávajú stále – zamestnanci predpokladajú, že si sami nevieme vybrať, na čo máme chuť alebo čo si chceme kúpiť. Alebo aj tá scéna, kde Phillip rýchlo vyjasní, že postihnutie nie je dôvod na depresiu a kedykoľvek je smutný, je to iba kvôli tomu, že mu zomrela manželka, určite nie kvôli ochrnutiu. Tvorcovia nových Nedotknuteľných si teda dali poriadne záležať na tom, aby reprezentovali život postihnutých ľudí správne. Určite preto odporúčam pozrieť si obe verzie tohto výnimočného príbehu.

Som 23-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú jedného dňa začala unavovať diskriminácia postihnutých ľudí oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Od roku 2020 mi robia korektorov Kristína Zaťková a Ivan Lucien.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *