Rozprávať sa o smrti je dôležitejšie než si myslíte

Dnes je Pamiatka zosnulých, a tak mám konečne dobrý dôvod prestať odkladať túto tému. Neodkladám ju však preto, že by bola nepríjemná mne, ale naopak som mala starosť, že to bude až príliš silná káva pre mojich čitateľov. No skúste to prekonať, skúste si môj článok prečítať a zamyslieť sa nad ním. Poďme sa rozprávať o smrti.


Ak ste na mojom blogu prvý krát, tak by ste mali vedieť, že zomieram, a to pravdepodobne oveľa rýchlejšie ako väčšina populácie. Mám spinálnu svalovú atrofiu a som v poslednom štádiu, čo prakticky znamená, že počas môjho života mi prestali fungovať takmer všetky svaly v tele vrátane pľúc a zostáva len ten posledný – srdce. Nikto nevie odhadnúť, kedy mi zlyhá, ale určite sa to raz stane. Teda ak niekto čoskoro nevytvorí nejaký zázračný liek a nepresvedčí slovenské poisťovne, aby ho preplácali, ale s tým naozaj nepočítam. Za neurčitú dobu ma moja diagnóza zabije. A verte mi či nie, tento fakt píšem s takým istým pokojom ako, povedzme, článok z minulého týždňa. Možno som dokonca rozrušená ešte menej.

SMA mám totiž od narodenia, takže sa od narodenia stretávam aj so smrťou. Lekári predo mnou o nej hovorili, odkedy sa pamätám, aj keď si zrejme vtedy mysleli, že nerozumiem, čo to tá smrť môže byť. Doma o nej celý môj život hovoríme a hlavne vtipkujeme s takou ľahkosťou, akoby išlo o počasie. Ani moji priatelia vôbec nemajú zábrany rozprávať sa o nej. Smrť je pre mňa taká normálna ako spánok. Deň sa nejako začína a nejako končí – život sa nejako začína a nejako končí.

No ešte keď som bola dieťa, som si s absolútnym šokom uvedomila, že smrť takto takmer nikto okolo mňa nevnímal. Táto vec, ktorá sa bez výnimky stane každému živému organizmu na našej planéte, je pre ľudí absolútne tabu. A keď už o nej niekto hovorí, tak si ju musí výrazne prifarbiť, aby to všetci zúčastnení dokázali prehltnúť. (Povedal človek, ktorému nefungujú prehĺtacie svaly.)

Pre ľudí je smrť buď tá najhoršia vec na svete, na ktorú by sa nemalo ani odvážiť pomyslieť, alebo je to tá nádherná tragédia, ktorá je zakaždým romantická či zmysluplná. Dokonca ani lekári o nej nevedia normálne hovoriť – buď vám vymenujú chladné štatistiky, akoby ste boli stroj, ktorý sa má pokaziť po skončení záruky, alebo sú sami vydesení a prenášajú ten strach na vás, čo nepomáha ani jednej strane.

Netvrdím, že na smrť nesedí žiadna z tých charakteristík. Áno, je zdrvujúce, keď vám niekto zomrie. Áno, smrť môže byť zmysluplná, veď ľudia veľmi často objavia kvalitu umelcov a významných osobností až po ich smrti. Áno, smrť je súčasťou štatistík, ktorými sa mnohí riadia. Áno, zomierať je často desivé. Ale viete, čo je smrť predovšetkým a čo ľuďom popri tých superlatívoch uniká? Že smrť je zo všetkého najviac prirodzená.

Smrť je normálna. Je až neuveriteľné, koľko dlhých rokov mi trvalo uvedomiť si to. Keď som totiž vyrastala v spoločnosti, ktorá mi neustále podsúvala, aká je smrť neslýchaná, a zároveň som vedela, že od smrti nemám ďaleko, tak som sa cítila čudná, nenormálna. Skrátka iná. Pritom nikto netuší, kedy ho to čaká. Veď podľa štatistík približne každú sekundu zomrú dvaja ľudia na svete. Mladí či starí, zdraví či chorí alebo postihnutí – je to úplne jedno, pretože nikto skutočne netuší, či má viac alebo menej času než ja.

No napriek tomu sa ľudia veľmi ochotne tvária, že len ja som tá, na ktorú čaká smrť, akoby sa to ich normálnych životov netýkalo. Pozerajú sa na mňa, akoby odo mňa zomieranie mohli chytiť, pričom zabúdajú, že smrť sa stala súčasťou ich života v momente, keď sa narodili. Pýtajú sa ma, koľko času mi zostáva, akoby oni sami vedeli odpoveď na tú istú otázku, keby som sa ich ju opýtala ja. Pýtajú sa ma, ako sa s tým vyrovnávam, pričom sa nemám s čím vyrovnávať o nič viacej ako oni. Niektorí nado mnou dokonca plačú a stonajú, akoby zomieranie bola moja jediná vlastnosť, ktorú navyše oni nemajú.

Smrť je možno jediná vec, ktorú majú spoločnú všetci ľudia na svete, týka sa každého jedného z nás. Nemala by teda patriť k tým zbytočným nezmyslom, ktoré ľudí, ako som ja, iba odstrkujú od „normálnej“ spoločnosti. Lenže patrí. A pokým sa o nej nezačne hovoriť ako o normálnej súčasti každej existencie, ktorou v skutočnosti je, tak k tým nezmyslom aj patriť bude. Preto opakujem ešte raz – poďme sa rozprávať o smrti.

Som 23-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019. Od roku 2020 mi robia korektorov Kristína Zaťková a Ivan Lucien.

2 komentáre k “Rozprávať sa o smrti je dôležitejšie než si myslíte”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *