Volebná komisia ma ponížila kvôli postihnutiu

Tento článok píšem v deň parlamentných volieb, len o dve hodiny po tom, ako odo mňa odišla komisia s prenosnou volebnou urnou. V tejto chvíli teda neviem, ako voľby dopadli, ale pevne dúfam, že z výsledkov nebudem znechutená tak veľmi ako z návštevy volebnej komisie. Začnime ale od začiatku.

Ak ste na mojom blogu noví, vitajte. Mali by ste o mne vedieť, že som v poslednom štádiu spinálnej svalovej atrofie (SMA), čo znamená, že som ležiaca, na dýchacom prístroji a od krku dole dokážem urobiť len mikroskopické pohyby zopár prstami. No keďže mozog nie je sval, SMA mi ho vôbec neovplyvňuje. Ako 22-ročná žena, ktorá sa už viac ako rok pokúša o aktivizmus pre postihnutých ľudí, som sa preto rozhodla ísť po prvýkrát voliť.

Tak pekne to začalo

Po dlhých dňoch, ktoré som strávila čítaním si programov, článkov a rozhovorov, som na moje prekvapenie našla stranu, s ktorou moja tvrdohlavosť súhlasila. Začala som si teda googliť, ako si vôbec mám vybaviť tú prenosnú volebnú urnu k sebe domov. Po neviem koľkých variáciách slovných spojení „parlamentné voľby“ a „zdravotné postihnutie“ som našla len to, že mám napísať na mestský úrad. Čo tam mám napísať, aké informácie alebo dokumenty priložiť, to mi žiadny článok nepovedal.

Našťastie, pani referentka pre spisovú agendu, s ktorou ma nitriansky mestský úrad spojil, bola veľmi ochotná, milá a efektívna – stačilo jej moje meno, adresa a moje slovo, že som ležiaca. Dokonca ma nechala aj vybrať si hodinu, v ktorú mala komisia prísť, čo ma veľmi potešilo, keďže si užívam život na invalidnom dôchodku a vstávam takmer na obed. Až natoľko, aby som sa nevyspinkala do ružova, mi na tomto štáte nezáleží. (Berte to ako vtip, aj keď sama neviem, či to nemyslím vážne.)

Už som si myslela, že bude všetko fajn a Slováci mi pre zmenu nespôsobia nijakú zbytočne nepríjemnú situáciu kvôli môjmu postihnutiu. Možno by taký naivný človek, ako som ja, naozaj nemal voliť.

No potom prišla volebná komisia

S prenosnou volebnou urnou prišli dve panie – jedna pred päťdesiatkou, druhá okolo tridsať. Človek by predpokladal, že dve dospelé ženy, ktoré sú zodpovedné za spravodlivý priebeh volieb, budú inteligentné. Človek by sa mýlil. Podľa môjho pochopenia bola ich dynamika taká, že tá staršia mala za úlohu niesť urnu a prejavovať diskrimináciu a tá mladšia s ňou bola zrejme preto, že vedela písať, inak mala byť ticho a nasledovať ju. Volajme ich Urna a Pero.

Komisia v tomto zložení vošla ku mne do izby, a keď som ju pozdravila, Urna viditeľne nadskočila s výrazom na tvári, ktorý jasne vyjadroval: „Ono to hovorí?“ Komisia potrebovala stôl, aby si zapísala údaje z môjho občianskeho preukazu, tak odišla do kuchyne, čo je v poriadku, keďže je to len vedľajšia miestnosť. Z mojej postele by som ju aj videla, keby nezašla za stenu.

Lenže keď Pero dopísalo, komisia zostala v kuchyni a Urna tam mojej mame vysvetľovala, ako mám ja voliť. Respektíve, nie, Urna mame vysvetľovala, ako bude voliť ona v mojom mene – ja som tohto nebola súčasťou. Mama v tom podotkla, že rozhodovať o tom, ktorú stranu budem voliť, či a koho budem krúžkovať, budem ja, ona mi slúži len ako ruky. Urna však nemala potrebu zmeniť svoj prístup, nenapadlo jej ísť za mnou, začať sa ku mne správať ako k seberovnej osobe a povedať mne, ako sa správne volí.

Urážka na záver

Mama išla s volebnými lístkami za mnou, jej rukami som odvolila a to mohol byť koniec mojej dennej dávky ableizmu. Mohol. Keďže mama chcela, aby som videla ten ikonický moment vhodenia môjho hlasu do urny, Urna na jej výzvu vyšla spoza rohu a ukázala mi volebnú urnu, ale opäť z bezpečnej vzdialenosti kuchyne, akoby som bola nákazlivá.

A potom prišiel moment, kedy som sa definitívne rozhodla, že Urna ide na blog. Pri odchode mala totiž potrebu poznamenať: „No, veď každý hlas sa počíta.“ Priznávam sa, že kvôli jej predchádzajúcemu prístupu som si tón tej vety mohla vysvetliť trochu inak ako to v skutočnosti myslela. Aspoň teda dúfam, že tým naozaj nenaznačila, že hlas od niekoho, ako som ja, nemôže byť premyslený, čiže nemá hodnotu. Ale verí sa mi tomu len ťažko. V tejto chvíli už žiadne debaty nemali zmysel, mojou odpoveďou bolo len: „Dovidenia.“ Pero ma, samozrejme, odzdravilo: „Ahoj,“ na čo po nej Urna tento pozdrav zopakovala, pretože si zrejme uvedomila, že aj postihnutí by sa mali zdraviť. A ani jednej z nich to neprišlo nevhodné napriek tomu, že zdravých voličov v mojom veku určite nezdravia ako deti a iste im ani netykajú.

Neľutujem, že som sa rozhodla voliť, no táto komisia mi stihla za desať minút skutočne pokaziť deň. Namiesto hrdosti, že som svojím hlasom pomohla cieľom, na ktorých mi záleží, vo mne zostal predovšetkým pocit znechutenia. Neprekvapilo by ma, keby si mnohí postihnutí ľudia po podobnej skúsenosti nabudúce dvakrát rozmysleli, či im voľby za toto stoja a to by bola škoda hlasov ľudí, ktorí patria k početnej a jedinečnej menšine. Takáto volebná komisia sa skutočne nemôže stať normou.