Volebná komisia ma ponížila kvôli postihnutiu

Tento článok píšem v deň parlamentných volieb, len o dve hodiny po tom, ako odo mňa odišla komisia s prenosnou volebnou urnou. V tejto chvíli teda neviem, ako voľby dopadli, ale pevne dúfam, že z výsledkov nebudem znechutená tak veľmi ako z návštevy volebnej komisie. Ale začnime od začiatku.

Ak ste na mojom blogu noví, vitajte. Mali by ste o mne vedieť, že som v poslednom štádiu spinálnej svalovej atrofie (SMA), čo znamená, že som ležiaca, na dýchacom prístroji a od krku dole dokážem urobiť len mikroskopické pohyby zopár prstami. No keďže mozog nie je sval, SMA mi ho vôbec neovplyvňuje. Ako 22-ročná žena, ktorá sa už viac ako rok pokúša o aktivizmus pre postihnutých ľudí, som sa preto rozhodla ísť po prvýkrát voliť.

Tak pekne to začalo

Po dlhých dňoch, ktoré som strávila čítaním si programov, článkov a rozhovorov, som na moje prekvapenie našla stranu, s ktorou moja tvrdohlavosť súhlasila. Začala som si teda googliť, ako si vôbec mám vybaviť tú prenosnú volebnú urnu k sebe domov. Po neviem koľkých variáciách slovných spojení „parlamentné voľby“ a „zdravotné postihnutie“ som našla len to, že mám napísať na mestský úrad. Čo tam mám napísať, aké informácie alebo dokumenty priložiť, to mi žiadny článok nepovedal.

Našťastie, pani referentka pre spisovú agendu, s ktorou ma nitriansky mestský úrad spojil, bola veľmi ochotná, milá a efektívna – stačilo jej moje meno, adresa a moje slovo, že som ležiaca. Dokonca ma nechala aj vybrať si hodinu, v ktorú mala komisia prísť, čo ma veľmi potešilo, keďže si užívam život na invalidnom dôchodku a vstávam takmer na obed. Až natoľko, aby som sa nevyspinkala do ružova, mi na tomto štáte nezáleží. (Berte to ako vtip, aj keď sama neviem, či to nemyslím vážne.)

Už som si myslela, že bude všetko fajn a Slováci mi pre zmenu nespôsobia nijakú zbytočne nepríjemnú situáciu kvôli môjmu postihnutiu. Možno by taký naivný človek, ako som ja, naozaj nemal voliť.

No potom prišla volebná komisia

S prenosnou volebnou urnou prišli dve panie – jedna pred päťdesiatkou, druhá okolo tridsať. Človek by predpokladal, že dve dospelé ženy, ktoré sú zodpovedné za spravodlivý priebeh volieb, budú inteligentné. Človek by sa mýlil. Podľa môjho pochopenia bola ich dynamika taká, že tá staršia mala za úlohu niesť urnu a prejavovať diskrimináciu a tá mladšia s ňou bola zrejme preto, že vedela písať, inak mala byť ticho a nasledovať ju. Volajme ich Urna a Pero.

Komisia v tomto zložení vošla ku mne do izby, a keď som ju pozdravila, Urna viditeľne nadskočila s výrazom na tvári, ktorý jasne vyjadroval: „Ono to hovorí?“ Komisia potrebovala stôl, aby si zapísala údaje z môjho občianskeho preukazu, tak odišla do kuchyne, čo je v poriadku, keďže je to len vedľajšia miestnosť. Z mojej postele by som ju aj videla, keby nezašla za stenu.

Lenže keď Pero dopísalo, komisia zostala v kuchyni a Urna tam mojej mame vysvetľovala, ako mám ja voliť. Respektíve, nie, Urna mame vysvetľovala, ako bude voliť ona v mojom mene – ja som tohto nebola súčasťou. Mama v tom podotkla, že rozhodovať o tom, ktorú stranu budem voliť, či a koho budem krúžkovať, budem ja, ona mi slúži len ako ruky. Urna však nemala potrebu zmeniť svoj prístup, nenapadlo jej ísť za mnou, začať sa ku mne správať ako k seberovnej osobe a povedať mne, ako sa správne volí.

Urážka na záver

Mama išla s volebnými lístkami za mnou, jej rukami som odvolila a to mohol byť koniec mojej dennej dávky ableizmu. Mohol. Keďže mama chcela, aby som videla ten ikonický moment vhodenia môjho hlasu do urny, Urna na jej výzvu vyšla spoza rohu a ukázala mi volebnú urnu, ale opäť z bezpečnej vzdialenosti kuchyne, akoby som bola nákazlivá.

A potom prišiel moment, kedy som sa definitívne rozhodla, že Urna ide na blog. Pri odchode mala totiž potrebu poznamenať: „No, veď každý hlas sa počíta.“ Priznávam sa, že kvôli jej predchádzajúcemu prístupu som si tón tej vety mohla vysvetliť trochu inak ako to v skutočnosti myslela. Aspoň teda dúfam, že tým naozaj nenaznačila, že hlas od niekoho, ako som ja, nemôže byť premyslený, čiže nemá hodnotu. Ale verí sa mi tomu len ťažko. V tejto chvíli už žiadne debaty nemali zmysel, mojou odpoveďou bolo len: „Dovidenia.“ Pero ma, samozrejme, odzdravilo: „Ahoj,“ na čo po nej Urna tento pozdrav zopakovala, pretože si zrejme uvedomila, že aj postihnutí by sa mali zdraviť. A ani jednej z nich to neprišlo nevhodné napriek tomu, že zdravých voličov v mojom veku určite nezdravia ako deti a iste im ani netykajú.

Neľutujem, že som sa rozhodla voliť, no táto komisia mi stihla za desať minút skutočne pokaziť deň. Namiesto hrdosti, že som svojím hlasom pomohla cieľom, na ktorých mi záleží, vo mne zostal predovšetkým pocit znechutenia. Neprekvapilo by ma, keby si mnohí postihnutí ľudia po podobnej skúsenosti nabudúce dvakrát rozmysleli, či im voľby za toto stoja a to by bola škoda hlasov ľudí, ktorí patria k početnej a jedinečnej menšine. Takáto volebná komisia sa skutočne nemôže stať normou.


Sledujte Facebook blogu

alebo môj Instagram

Instagram

Som 24-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019. Od roku 2020 mi robia korektorov Kristína Lucien a Ivan Lucien.

9 komentáre k “Volebná komisia ma ponížila kvôli postihnutiu”

  1. ja som zdrava zena, ale cely zivot vyzeram velmi mladistvo a bohuzial aj po tridsiatke si uzivam tykania, pozdravoj “ahoj” a neucty celkom dost. Takze chapem, ake pocity v tebe taketo spravanie vyvolava.

      1. Dobry vecer, na vas blog som natrafil nahodou po precitani clanku v novinach a priznam sa, priviedla ma sem zvedavost. Paci sa mi vas styl pisania, je to vtipne, dobre citatelne a “smrdi to clovecinou”. Tuto som sa trocha podivil tej poznamke ohladom tykania, nemyslim si, ze to tie panie mysleli nejak zle alebo dokonca znevazujuco. Mne do 40-ky vela nechyba a na vykanie som si este nezvykol. Tiez mi obcas cudzi tykaju a nielenze to neriesim, ale mi to aj lichoti ?. Vykanie v praci je cisty stres, lebo clovek nevie komu ako nalozit aby sa neurazil(-la/-li). Taki svedi si tykaju bezne (aj ked ich jazyk podobne ako slovencina pozna vykanie) co je podla mna uplne super.
        Kazdopadne, prajem Vam nech sa vam dari a nech vam pisanie robi aj nadalej radost.

        1. Dobrý večer aj vám. Myslím si, že keby išlo len o tykanie, vôbec by som nemala potrebu to v článku spomenúť, vlastne by žiadny článok ani nevznikol. Tu však ide o kontext, teda všetko, čo tykaniu predchádzalo. A aj tak si myslím, že keď ide o volebnú komisiu, je jasné, že idú k dospelému človeku, takže je vykanie na mieste. Povedať, že je niečo v poriadku, pretože sa to tak robí v inej krajine (hoci vo vyspelejšej), je podľa mňa všeobecne dosť problematické.
          Nech sa darí aj vám 🙂

          1. Suhlasim, ide o (tolko omielanu) slusnost a aspon nejaku tu uctu. Mna napriklad tiez mrzi ked o mne niekto rozprava v jazyku, ktoremu si myslia ze nerozumiem – (naposledy snad ked som sa ocitol s dierou v plucach v nemeckej nemocnici a chorvatsky doktor niekolkokrat dorazne odporucal mojmu novemu spolubivajucemu, svojmu krajanovi, aby si hlavne stale zamykal vsetky veci… to bol tiez velice fajnovy pocit, mna nikto nevaroval, ze sa tam kradne ?).
            Kazdopadne, ludia to asi maju v sebe, ze musia druhych vzdy sudit a niektori si zial neodpustia sa o svoj “nadhlad” aj patricne podelit ?

            1. Mali ste sa s panikou opýtať, kde je ten zlodej 😀
              Ja takto veľmi rada prekvapujem ľudí na dovolenkách. Rodičia nevedia ani mäkké F po anglicky, ja naopak plynule, takže ak potrebujeme niečo riešiť, riešim to ja. Personál, ktorý na mňa dovtedy zazeral ako na úkaz, vždy takmer spadne na zadok, keď vidí, ako bez zaváhania prepínam medzi dvoma jazykmi 😀

  2. Práve naopak!! Na toto môžte byť hrdá ešte viac, ja by som to totiž mentálne nezvládla a pani by odo mňa obsiahla niekoľko slovných faciek….máte môj obdiv !! ste super a držím Vám vo všetkom palce! <3

    1. Také veci ma nedokážu položiť už len z toho dôvodu, že som na takéto správanie zvyknutá, naozaj sa ku mne podobne zachovalo aj 80 % zdravých ľudí, s ktorými som sa kedy stretla. Toto bola len jedna zo situácií, pomocou ktorej sa mi podarilo upozorniť na túto problematiku. Ďakujem za podporu 🙂

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *