Moje postihnutie by pre vás nemalo byť dôležité

Dnes (v deň, kedy píšem tento blog) som mala krízu. Väčšina ľudí si pod pojmom „kríza“ v spojení so mnou zrejme predstaví nejakú hroznú situáciu u lekára, prípadne zlyhanie nevyhnutnej pomôcky. Ak si toto myslíte aj vy, ste na omyle. Moja verzia krízy je deň, kedy sedem hodín vkuse automaticky nepremýšľam o písaní čohokoľvek a ani sa mi nechce o tom premýšľať. Pretože postihnutie nepatrí medzi najdôležitejšie veci v mojom živote, písanie áno.

Pamätám sa, že keď som bola na strednej škole, slovenčinárka ma požiadala, aby som povedala prvé sloveso, ktoré mi napadne, pretože ho potrebovala do nejakého cvičenia. Neodpovedala som jej „sedieť“, „ležať“ ani „pozerať sa“. Bez sekundy premýšľania som jej povedala „písať“. Podobne, keď sa niekomu predstavujem trebárs na internete, kde ma nevidia, nepredstavujem sa ako postihnutý človek, ale ako človek, ktorý miluje knihy, kultúru nerdov a jednorožce. Dobre, možno pre začiatok tie jednorožce vynechávam, aby o mne každý okamžite nezistil, aký som magor. No pointa je v tom, že postihnutie je síce moja fyzická vlastnosť, ale určite nie moja identita.

Avšak keď som bola na druhom stupni základnej školy, čiže presne vo veku, kedy snáď nikto nevie, kým je, naozaj som sa bála, že sa postihnutie mojou identitou stane. Bála som sa, že si budem musieť vybrať len jednu časť môjho života – buď sa budem tváriť, že moje postihnutie neexistuje a z nudy si tak ležím na dýchacom prístroji, alebo budem každú jednu vec robiť ako tá postihnutá a nebude mať zmysel snažiť sa o nič, čo by bolo rovnocenné so snahou zdravých. A pravdupovediac som sa najviac bála toho, že si medzi týmito dvomi možnosťami ani nebudem môcť vybrať a vždy to bude tá druhá. Pretože to mi celé detstvo tvrdil takmer každý človek a každé médium, s ktorým som sa stretla.

Tento strach sa mi nenaplnil, no nanešťastie nemôžem povedať, že by to bolo vďaka pokroku našej spoločnosti, ktorá od môjho detstva síce v mnohých názoroch o kus pokročila, ibaže v tomto nie. Ešte stále úplne bežne stretávam postihnutých ľudí, ktorí sa snažia vybrať si, či sa budú tváriť ako zdraví, pre ktorých je ich telo tabu, alebo sa budú tváriť ako postihnutí bez inej charakterovej vlastnosti. V tých najhorších prípadoch ich do takej mentality dokonca tlačia vlastní rodičia. A aj ja, hoci som si celkom istá tým, kým som a kým chcem byť, dennodenne cítim tlak a čakám, kedy niekto dodá ku všetkému, čo urobím, poznámku o postihnutí, a tým tomu uberie na váhe. „To je skvelo napísané na to, že si postihnutá.“ „To je veľmi zaujímavý názor na to, že si postihnutá.“ „Máš dobrý vkus na to, že si postihnutá.“ A tak ďalej, a tak ďalej.

Je veľmi dôležité informovať ľudstvo o postihnutí všeobecne, ale postihnutie u jednotlivých ľudí nie je a nikdy nebude dôležité. Dôležitá je naša osobnosť, schopnosti, názory a medzi tieto veci postihnutie nepatrí. Spájanie ho s inými vlastnosťami musí prestať. Má to presne takú istú logiku, akoby som povedala: „Máte veľmi dobrý vkus na blogy na to, že máte modré oči.“ Veď aj to je genetická mutácia. No som si celkom istá, že vás spoločnosť netlačí k výberu, či budete mať celý život zatvorené oči, aby modrú nikto nevidel, alebo budete ten s modrými očami bez inej vlastnosti. Nenúťte teda nás – postihnutých vybrať si medzi takýmito dvoma nezmyselnými možnosťami. Nenúťte nás zahodiť časť našej identity, pretože vám viac vyhovuje žiť v bubline ignorancie než prekonať predsudok, že postihnutí ľudia nemôžu byť dosť dobrí.

A vy, moji postihnutí čitatelia, sa v žiadnom prípade nenechajte donútiť k tomu, aby ste si vybrali len jednu časť svojej osobnosti a tie ostatné vymazali. Ste viac ako vaše postihnutie a to by ste nemali nikomu dokazovať tým, že ho budete skrývať. Zdraví ľudia sa to musia naučiť akceptovať, nie naopak.

Som 22-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú jedného dňa začala unavovať diskriminácia postihnutých ľudí oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Od roku 2020 mi robia korektorov Kristína Zaťková a Ivan Lucien.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *