(Ne)kvalitné seriálové postavy s postihnutím

V dnešnej dobe sa hlavne v popkultúre veľmi nalieha na to, aby boli v každom filme či seriály reprezentované menšiny všetkých rás, sexuálnych orientácií, náboženstiev a kultúr. Preto si občas títo tvorcovia spomenú aj na postihnutých ľudí a veľmi často by som bola radšej, keby si nespomenuli. Našu reprezentáciu väčšinou tvoria bez toho, aby vedeli úplne čokoľvek o reálnom živote s postihnutím, a týmto iba utvrdia svoje fantazmagórie v mysliach verejnosti.

Glee a iné hrôzy

Dokonalým príkladom takej katastrofálnej postavy je Artie Abrams zo seriálu Glee. Ak tento seriál nepoznáte, na teraz vám stačí vedieť, že je to muzikál o stredoškolákoch, ktorí nezapadajú medzi ostatných. Hlavné postavy sa skladali z všemožných vyššie menovaných aj ďalších skupín, preto sa nevyhli ani vozičkárovi. Hoci som ako teenagerka mala tento seriál rada, Artie bol súhrnom doslova všetkého, nad čím u postihnutých postáv v seriáloch pomyselne krútim hlavou. (Iba pomyselne, pretože toho fyzicky nie som schopná.)

U postáv, akou je Artie, každý podpriemerne znalý človek vidí, že daný herec hrá zdravú postavu sediacu na stoličke, ktorá má úplnou náhodou kolesá. Má provizórny vozík z nemocnice namiesto takého, s akým by sa dalo fungovať dlhodobo, sedí rovno ako pravítko, nohy má položené úhľadne vedľa seba a akosi mu vôbec napádajú do strán, aj keď ich nemá opreté a prudko zatáča… Vtedy si poviem, že tomu dám ešte šancu, veď pre herca je to náročná úloha a príbeh to možno zachráni.

Chyba, scenár takú postavu naopak definitívne potopí. Celý charakter toho vozičkára je totiž ten, že je vozičkár a bodka. Nemá žiadne vyznačujúce vlastnosti ako ostatné postavy (teda má – vozík, čo nie je vlastnosť), nemá ambície, a ak vôbec má sen, je to výhradne túžba byť zdravý, akoby to mohol byť jediný spôsob, ako sa stať komplexným človekom. Za celú základnú a strednú školu, počas ktorých som sa stretávala s rôzne postihnutými spolužiakmi, som nestretla nikoho, kto by tak premýšľal alebo sa tak dokonca správal. Prečo sa potom tieto typy postihnutých postáv objavujú v seriáloch najčastejšie? Vážne tvorcom nestoja ani za vygooglenie si reálnych ľudí s rovnakou diagnózou, o akej píšu?

Česť výnimkám

Aby som však dnešným seriálom nekrivdila, nedávno sa objavili dve iskričky nádeje, ktoré vám veľmi rada odporučím.

The Good Doctor

The Good Doctor je lekárska dráma o novom lekárovi s autizmom a syndrómom učenca. Hlavnú úlohu hrá Freddie Highmore a okrem Eddieho Redmayna vo filme Teória všetkého je to jediný zdravý herec, ktorému absolútne verím jeho postihnutie na obrazovke. Tento seriál rozpráva kvalitné príbehy, ale vážim si ho predovšetkým pre ukázanie, že aj postihnutý človek môže uspieť v niečom dôležitom, a pre diskusie napríklad o tom, že autista si automaticky nebude rozumieť s každým iným autistom, pretože diagnóza nie je vlastnosť či spoločný záujem, čo platí aj pre každé iné postihnutie. Ale ak si chcete The Good Doctor pozrieť, rozhodne neodporúčam slovenský dabing (Dobrý doktor), kde hlavnému dabérovi Dávidovi Hartlovi celkom uniklo, že by autista podľa originálu aj reality nemal správne intonovať, a uberá tým tak brilantne stvárnenej postave.

Speechless

Keď som objavila sitkom Speechless, začala som sa obávať, že niekto sleduje moju rodinu. Síce na rozdiel od hlavného hrdinu menom JJ nemám detskú mozgovú obrnu (DMO) a dokážem hovoriť, ale seriál sa viacej točí okolo jeho matky. Táto hlučná žena svojmu synovi vytvára ideálne podmienky v škole tým, že riaditeľke a učiteľom nedáva inú možnosť, najradšej by zabila každého, kto si pri ňom kýchne, a v nemocnici velí ona, nie lekári a sestry. Vlastne mojej mame urobili biografiu. A keď už som si bola istá, že jej podobnosť je čisto náhodná, prišiel na rad JJov otec, ktorý zaspáva pri každej príležitosti, a trvá mu zistiť, čo jeho syn hovorí, najdlhšie zo všetkých. Keby som bola bežná podpriemerne inteligentná Američanka, už by som Speechless žalovala, pretože ide o príliš veľké zhody náhod. No verím, že aj ak seriál neopisuje práve váš život, riadne vás pobaví.


Dúfam, že sa takýmto správnym smerom budú seriály a filmy uberať i naďalej, pokojne aj keby išlo iba o vedľajšie postavy. Predsa len nás, postihnutých ľudí, už začínajú bolieť svaly od neustáleho pretáčania očami stĺpom z večne nerealistickej reprezentácie.

Som 23-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019. Od roku 2020 mi robia korektorov Kristína Zaťková a Ivan Lucien.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *