Som riziková a moji rodičia mali Covid-19. Ako som prežila?

Moji rodičia mali Covid-19. Táto situácia je hrozivá sama o sebe, ale v našom prípade bola ešte mnohonásobne hrozivejšia. Som totiž v poslednom štádiu spinálnej svalovej atrofie – som ležiaca na dýchacom prístroji a môj zdravotný stav je na spadnutie aj v ten najlepší deň. Som definíciou rizikového pacienta. Covid-19 by ma mohol buď veľmi rýchlo zabiť, alebo postupne vyťažiť môj organizmus natoľko, že by mi skolabovalo srdce. Ostatne, toto platí aj pre predtým zdravých ľudí, ibaže pre mňa to platí takmer na isto.

Covid-19 sa nešíri – je šírený. Ľuďmi.

Nechoďme okolo horúcej kaše – toto bola niekoho chyba. Moja smrť a smrť mojich rodičov by bola niekoho chyba, ako aj smrť či dlhodobé následky množstva ľudí, ktorí chytili Covid-19, sú niekoho chyba. Toto si treba nekompromisne uvedomovať. Je to chyba ľudí, ktorí nedodržiavajú opatrenia, chodia medzi hromady ľudí či dokonca sa stretávajú s ľuďmi s vedomím, že sú pozitívni. Aj v našom prípade otca nakazil nám známy anti-masker.

Moji rodičia od tohto človeka dostali na Mikuláša darček – kašeľ, hlieny, symptómy ako pri chrípke. Vtedy to ešte mohla byť chrípka, dúfali sme v to. A keď u nás doma niekto dúfa v to, aby mal chrípku, verte mi, sranda ide bokom, pretože mňa už aj tá chrípka raz takmer zabila. No stav mojich rodičov sa postupne zhoršoval a 9. 12. sa im potvrdil pozitívny test na Covid-19.

Rúško a dezinfekcia mi zachránili život

Isteže som nemohla utiecť, nemala som kam a ako vôbec odísť. Začali sme teda robiť všetky možné opatrenia:

Starala sa o mňa iba mama, aby som prípadne čelila nákaze len od jedného človeka. Otec sa preto presťahoval do obývačky. Mama nosila rúško bez prestávky, čiže aj v spánku (a na nose!), pretože aspoň jeden človek musí spať v tej istej miestnosti ako ja. Ak by ste teda boli jedni z tých, ktorí sa náramne radi sťažujú, že v rúškach sa nedá dýchať a existovať, tu máte živý dôkaz, že si vymýšľate.

Takisto sa ma nikdy nedotýkala bez rukavíc a ešte aj tie si dezinfikovala. Dezinfikovali sme aj vzduch sprejom, ak by náhodou nestačila moja čistička vzduchu. A chodila pri mňa iba v prípade, že som niečo nutne potrebovala. To znamená napríklad výrazne zníženú hygienu a žiadne aktivity mimo počítača, kde môžem byť aspoň trocha samostatná.

A fungovalo to. Ja, so zníženou imunitou a dierou v pľúcach, som nechytila Covid-19 od mojej mamy – hlavnej opatrovateľky, vďaka rúšku, dezinfekcii a odstupom. Už nemôžete tvrdiť, že tieto opatrenia sú zbytočné.

Vaša bezohľadnosť ma mohla zabiť

Slovami ťažko opísať strach, aký som prežívala a aký sme nepochybne prežívali všetci traja. Nešlo tu totiž len o moje prežitie. Aj mama je riziková, keďže prekonala ťažkú rakovinu lymfatických uzlín – Hodgkinov lymfóm – a hoci sa z nej vyliečila pred dlhými rokmi, jej telo sa nikdy nezotavilo na 100 % a do toho sa pridali problémy so srdcom. Mohla zomrieť. Aj ak by sa jej „iba“ stalo niečo vážnejšie než kašeľ, nemal by sa o mňa kto postarať – nebuďme smiešni a nenahovárajme si, že mi štát hradí osobné asistentky na 24/7.

A otec (okrem toho, že mu to opatrovanie vôbec nejde) musí pracovať, aby sme prežili aj finančne. Opäť – nebuďme smiešni a nenahovárajme si, že by sa o nás postaral štát.

Samozrejme, že obchádzam celú emocionálnu stránku týchto možností, pretože to si ani približne neviem, ani nechcem predstaviť.

Celá táto hrôza bola len zvýraznená tým, že sa stav rodičov každým dňom zhoršoval. Neustále mali vysoké teploty, kašľali viac ako dokázali hovoriť, ledva vedeli jesť, každý krok ich vyčerpával… Po desiatich dňoch, po ktorých je údajne bezpečné ukončiť karanténu, boli stále pozitívni a ani zďaleka to nevyzeralo, že by sa mali každú chvíľu uzdraviť. Naopak, boli stále slabší. A ani dnes, mesiac po ich diagnóze, nie sú úplne zotavení – stále kašlú a rýchlo sa unavia aj po činnostiach, ktoré predtým zvládali bez povšimnutia.

Ak by ste náhodou chceli „argumentovať“, že mali taký ťažký priebeh kvôli ich veku či predchádzajúcemu zdravotnému stavu, nemáte pravdu. Obaja moji rodičia sú iba štyridsiatnici. A otec, ktorý mal ešte o poznanie horší priebeh ako mama, nemal za celý život horší zdravotný problém ako je sezónna chrípka.

Covid-19 neútočí len na rizikových, útočí na všetkých. Nie ste v bezpečí, vaša rodina a blízki nie sú v bezpečí. Je nutné nosiť rúška, dezinfikovať sa, dodržiavať opatrenia a predovšetkým sa dať zaočkovať. Opatrenia zachraňujú životy, bezohľadnosť ich zabíja.


Sledujte Facebook blogu

alebo môj Instagram

Instagram

Som 23-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019. Od roku 2020 mi robia korektorov Kristína Zaťková a Ivan Lucien.

2 komentáre k “Som riziková a moji rodičia mali Covid-19. Ako som prežila?”

  1. Petra Eller,ste úžasná,vďaka za Vaše články.
    Náhodou,v Pravde som našla prvý. A pri mene Eller vždy mnou prejde akýsi dobrý pocit,spomienka na mamu a jej veľkú snahu odovzdať spomienky na predkov.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *