Preskočiť na obsah

Títo zdravotníci dosiahli vrchol neprofesionality. Rovnaké chyby ste mohli urobiť aj vy

Tento blog pokračuje presne v tom momente, kde sa skončil ten predchádzajúci. Po ďalšej neúspešnej výmene tracheostomickej kanyly sme s mamou plakali od zúfalstva. Nemali sme žiadnu vyhliadku na riešenie problému, ktorý mi spôsobil chirurg nepodarenou operáciou, a nikto, vrátane jeho samého, nám nechcel podať pomocnú ruku.

„Ja ťa chápem.“ je lož, ktorú hovoríte pre seba, nie pre trpiaceho

Vtedy nás Dr. Plán dorazil vetou: „Veď ja vás chápem.“ A mama urobila presne to, čo by som si priala, aby som mohla urobiť tiež – začala tu naňho pred dvoma bronchoskopistami a troma sestrami ziapať až natoľko, že sa dokázal len zahanbene pozerať na podlahu ako malý chlapec, ktorý práve dostal zaslúžené domáce väzenie.

Popravde nebol jediný, kto mi v tomto období bez štipky sebareflexie povedal, že ma chápe. Takže vám vysvetlím v trochu dlhšej verzii, prečo by som za túto vetu fackovala najťažšou knihou z mojej knižnice s rozbehom elektrického vozíka, spusteného z prudkého kopca.

Po 24 rokoch života som zrazu bez akéhokoľvek varovania stratila schopnosť rozprávať, čo je zároveň moja jediná možnosť medziľudskej komunikácie. V tomto momente som dva mesiace neprehovorila so svojimi rodičmi, rodinou, asistentkami, priateľmi, skrátka s nikým a nebola som si istá, či toho ešte vôbec niekedy budem schopná. Bolo možné, že už nikdy v živote s nikým neprehovorím.

Tieto dva mesiace boli zároveň jedinými mesiacmi v tomto roku, kedy bola pandemická situácia v kombinácii s počasím dostatočne dobrá na to, aby som mohla opustiť svoje štyri steny. A ja som ich strávila v nemocnici a doma (mysľou stále v nemocnici) riešením komplikácie, ktorá sa nemala a nemusela stať. Takže som sa nijakým spôsobom nesocializovala od minulého leta a opäť sa nebudem socializovať minimálne niekoľko ďalších mesiacov, v tom horšom prípade možno aj nikdy. Už som ani poriadne nevedela, aký je to pocit cítiť na pokožke čerstvý vzduch a slnko. Zabúdala som, ako znie konverzácia medzi dvoma skutočnými ľuďmi, ktorá nie je založená na texte. Prísne strážení väzni mali väčšiu slobodu ako ja v tomto období.

Celé dni a celé noci som preplakala. Bola som v takom strese, až som začala mať fyziologické prejavy – z tých, o ktorých som ochotná vám povedať, sa mi napríklad točila hlava zakaždým, keď som na niečo podobné čo i len pomyslela. Dodnes (blog čítate približne o dva mesiace po tejto udalosti) z toho mám tik v oku. Dokonca aj sny, v ktorých som sa s niekým rozprávala, ma rozplakali, pričom sa mi bežne sníva, že som celkom zdravá alebo mám telesné funkcie, ktoré som už dávno stratila, a tie sny mi nikdy ani trochu neubližovali, skôr naopak. A to sú len tie príjemné sny, o nočných morách radšej nezačínam.

Ako by ma mohol chápať človek, ktorý ide každý deň do práce medzi kolegov, do obchodu, na prechádzku alebo na miesta, ktoré sú pre mňa beznádejne neprístupné, a práve prišiel z dovolenky? Ako by ma mohol chápať človek, ktorý v živote seriózne ani len nepomyslel na to, že by sa mohol ocitnúť v mojej situácii či v tele s postihnutím? Nijako. Takíto ľudia nežijú ani na rovnakej planéte s mojím pochopením. Môžu mať voči mne nejakú empatiu, môžu byť rozčúlení z ableistického systému alebo môžu mať akékoľvek iné pocity voči tomu, čo mi opakovane spôsobujú v slovenskom zdravotníctve. Ale chápať ma nemôžu.

Úprimne povedané, aj tie rozličné negatívne pocity z mojej situácie sú mi samé o sebe exkrement platné. To, že mi poviete podobnú frázu a len si nad tým povzdychnete, z vás hrdinu nerobí, ak sa potom nerozhodnete s tým čokoľvek urobiť, ani to prinajmenšom posunúť ďalej, možno k ľuďom, ktorí majú moc alebo snahu ovplyvniť podmienky na Slovensku k lepšiemu.

A lekár, ktorý sa ani z povinnosti neobťažoval zdvihnúť nám telefón, prehodiť o mne niekoľko viet s kolegami alebo napísať zopár kľúčových slov do Google? Lekár, ktorý nám povedal to, čo sa dočítate o chvíľu? Ten ma nielenže nemôže pochopiť. Ten ma pochopiť nechce.

Chirurg mi zničil život, potom jeho chybu označil za nepodstatnú

Kým sme prešli do vedľajšej budovy, kde ordinujú hrudní chirurgovia, tak sme aspoň prestali hystericky plakať, už sme plakali len nekontrolovateľne. Keď nás Dr. Plán prijal do ordinácie, vypustil zo seba ďalšiu vetu, hodnú človeka, ktorý by sa mal rozprávať jedine s pacientmi pod anestéziou: „No ako, lepšie?“ V miestnosti ostalo dusnejšie ako v mojich pľúcach pred dýchacím prístrojom. Nikto z nás nereagoval, proste akoby nič nepovedal.

Veď čo sa na to dalo povedať? Áno, tá vaša chyba, ktorou ste mi pravdepodobne zdevastovali celý zvyšok života a budem mať šťastie, ak mi kvôli nej časom nevznikne veľmi vážna psychiatrická diagnóza, ma počas posledných piatich minút úplne prestala trápiť. Ďakujem za opýtanie!

Moji rodičia teda radšej prešli k jedinému, čo nás zaujímalo – aký bude ďalší postup riešenia? Dr. Plán odpovedal v zmysle a hlavne tónom, akoby očakával, že týmto to konečne prestaneme riešiť a proste sa s tým zmierime. Mali sme na to predsa celých päť minút!

Keď pochopil, že rezignácii sme sa stále naozaj ani nepriblížili, tak skutočne odporným, otráveným tónom povedal: „No tak jej to zašijeme, keď je to taký problém.“ Pozor, možno predpokladáte, že mal dôvod byť hrubý, keďže naňho mama pred chvíľou vyletela a následne sme mu neodpovedali na jednu z najhlúpejších otázok, aké mi kto kedy položil. (A to má teda silnú konkurenciu.) Aj by som ho možno trochu šetrila, keby išlo len o to.

Ale nie, prisahám, že z jeho tónu bolo nad slnko jasné, že moju neschopnosť rozprávať považoval za úplne nepodstatnú vec. Človek, ktorý nám len pred pár minútami povedal, že nás chápe, bol seriózne otrávený, že riešime taký nezmysel a on musí byť tým lekárom, ktorý to musí napraviť.

No bol v tom aj ďalší, ešte zaujímavejší dôvod, o ktorom sa dozviete v jednej z budúcich častí tejto série. Ale kvôli tejto jeho reakcii a kvôli všetkému, čo tomuto predchádzalo a čo bude nasledovať, veľmi ľutujem, ako som ho v prvom blogu z tejto série vychválila. A vyslúžil by si aj korenistejšiu prezývku, len ju už teraz nechcem meniť, aby som vás zbytočne nemiatla.

Takto by vyzeral zvyšok môjho života

Akoby bolestí, strachu a urážok nebolo dosť, počas (na tejto chodbe zakaždým minimálne polhodinového) čakania na prázdny výťah, kým som sa chvela od rozrušenia, že si tým všetkým budem musieť prejsť znova, som sa nevyhla ďalšej rozum pozastavujúcej situácii. Pamätáte sa na tú sanitárku na ARO, ktorá mi kvôli jej predsudkom, že som mentálne neprítomná, vykrútila krk? Ona teraz vyšla z vedľajšej chodby, zbadala ma a utekala ku mne. Už z diaľky opäť nasadila hlas, akoby sa rozprávala s bábätkom, ale keď si všimla, že plačem, zalomila rukami a ešte viac sa začala maznať.

Vzápätí mi tu, na hrudníkovej chirurgii uprostred pandémie, dala dole rúško a povedala mi, aby som sa usmiala! Samozrejme, že som to v tomto rozpoložení a už vôbec nie na príkaz cudzej ableistky neurobila. Ale kvôli môjmu fyzickému stavu som ani nebola schopná cúvnuť, inak jej v tom zabrániť alebo jej povedať všetky tie pestré názory, ktoré si o nej myslím. Takže som sa na ňu len pozerala ako na nepríčetnú, potom sa aj pozerala inde, pretože som chcela ignorovať existenciu tejto osoby, ako to len v takejto blízkosti bolo možné. Až kým to nevzdala a konečne neodišla.

Intenzívne, v tomto prípade až nebezpečné poníženie, akého som sa kvôli strate reči obávala, sa začínalo stavať skutočnosťou.

A tak sa znova pýtam: Ako by ma mohol chápať človek, ku ktorému by si nikto nič podobné nikdy nedovolil? Ktorému by nikto nič z toho, čo som napísala v tomto článku, nikdy nepovedal? A ktorý by nemusel byť štyri mesiace vkuse obeťou systematických chýb slovenského zdravotníctva?


Áno, odo dňa v tomto blogu ma totiž čakali ešte dva neľahké mesiace, plné neistoty a vyčerpávajúcej snahy získať naspäť schopnosť rozprávať. Všetky tieto udalosti v tejto sérii blogov opíšem až dokonca, preto, ak ich nechcete zmeškať, prihláste sa na odber môjho newsletteru, ktorý nájdete napravo, ak ste na PC, či pod komentármi, ak ste na mobile. Alebo sledujte moje sociálne siete.


Sledujte Facebook blogu

alebo môj Instagram

Instagram

Som 25-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

sk_SKSlovak