Toto je ideálne správanie sa k postihnutému zákazníkovi

Tento článok mierne nadväzuje na ten predchádzajúci, v ktorom som prebrala diskrimináciu očných lekárov v Nitre voči postihnutým ľuďom. Niežeby ste si ho museli prečítať na to, aby ste pochopili ten dnešný, ale prečítajte si ho aj tak, pretože pred takými vecami by sa nemali zatvárať oči. V tomto článku však pôjde o oveľa pozitívnejšiu skúsenosť, pretože vám poviem o mojej obľúbenej očnej optike a o tom, prečo sú obchody s takým personálom veľmi dôležité.

---

Už celé roky, zakaždým, keď sa mi zvýši dioptria alebo mám na sebe ten istý rám okuliarov tak dlho, že to chce zmenu štýlu, ideme s mamou do Očnej optiky Eva Mlyneková. A nie, na moje nešťastie nejde o reklamu, snívajte so mnou. Pozor, samozrejme prístup do nej nie je bezbariérový, nie sme predsa v Rakúsku. Rodičia ma musia vytlačiť cez jeden dosť vysoký schod, na ktorom je navyše hrubý prah vchodových dverí. Môj vnútorný hypochonder mi vždy hovorí, že sa na tom schode raz vysypem z vozíka a dolámem si každú nepotrebnú časť môjho tela (čiže všetky časti), no to nie je chyba tej optiky, ale Slovenska.

Pôvodne sme sem začali chodiť kvôli prijateľným cenám a predovšetkým kvôli originálnym farebným rámom. Veď na čo iné by boli okuliare dobré, ak nie na okrasu? Ak ste si odpovedali, že na to, aby ste si nepomýlili vlastnú mamu so svojím dedkom, tak ste buď chlap, alebo sa mýlite. Štýl je extrémne dôležitý.

Avšak dôvodom, prečo sa táto očná optika stala mojou najobľúbenejšou, je prístup každej jednej predavačky, ktorá ma tu kedy obsluhovala. Netuším, kde tie ženy hľadajú, ale takých ľudí by malo byť na svete viacej a pochybujem, že by ich niekto konkrétne zaúčal, ako sa správať k postihnutým ľuďom. Pre dobrú predstavu si určite prečítajte môj článok, kde sa presne tomuto venujem.

Keď si vyberám nový rám, predavačky v tejto očnej optike sa predovšetkým automaticky rozprávajú so mnou. A dokonca mi vykajú! Toto je natoľko nezvyčajné, až mi zo začiatku trvá niekoľko sekúnd uvedomiť si, že sa naozaj pýtajú mňa. Bežne sa totiž v obchodoch s predavačkou rozprávam prostredníctvom mamy. Aj keď je očividné, že hovorím k veci, takmer bez výnimky sa pýtajú jej, čo by som chcela, a po mojej odpovedi čakajú na jej potvrdenie, že naozaj toto by som chcela. (Áno, vypadá to presne tak nezmyselne ako to znie.) A keďže úplne nevypadám na svoj vek, zakaždým mi tykajú. Skrátka predpokladajú, že ťažko postihnutý človek je automaticky nesvojprávne dieťa.

Preto keď prídem do tejto očnej optiky a predavačka so mnou začne komunikovať ako s každým iným zákazníkom v miestnosti, úplne ma to zmätie. Pozriem sa na ňu, na mamu, na ňu, na mamu a presvedčím sa, že sa predavačka pri otázke vážne nepozerá na mamu, ale na mňa. Vtedy si uvedomím, že som ju vlastne nepočúvala, pretože som s týmto prístupom vôbec nepočítala, a začnem si prehrávať jej otázku v hlave, podobne ako keď hľadím do počítača a nepočúvam oboch svojich rodičov, ale tvárim sa, že áno, a tak im odpoviem aj kladne, aj záporne naraz.

Napokon predavačke odpoviem (snáď na otázku, ktorú sa ma skutočne opýtala) a čaká ma ďalší šok – opýtala sa ma, či smie, s čím som súhlasila, a potom mi mierne pootočila hlavu a vlastnoručne mi nasadila okuliare. Ona sa ma normálne dotkla bez strachu, že by odo mňa chytila tracheostómiu. Teda aspoň predpokladám, že tí ľudia, ktorí sa ku mne boja priblížiť na päť metrov, majú nejaký taký strach. Dokonca sa ani nebála, že by mi ten pár milimetrový pohyb mal zlomiť väz, čo bol strach niekoľkých mojich asistentiek, keď sa zaúčali, ako so mnou manipulovať. A predovšetkým sa ma najprv opýtala na súhlas, čiže rešpektovala môj osobný priestor.

Vtedy som začala mať podozrenie, že ma uniesli mimozemšťania, pretože toto sa na našej planéte vážne nedeje. No seriózne, ak ma nejaký obchod prekvapí takýmto skvelým prístupom ako k rovnocennému zákazníkovi, cítim sa tam tak výborne, že si tam určite niečo kúpim. Teda, niežeby som v opačnom prípade nenakupovala aj to, čo nepotrebujem, ale na to mám iné dôvody. Alebo, lepšie povedané, na to nepotrebujem žiadny dôvod. Každopádne by bolo úžasné, keby si z tejto očnej optiky vzal príklad každý človek. Takéto drobnosti, ktoré v skutočnosti vôbec nie sú drobnosťami, postihnutým ľuďom hneď dajú lepší pocit zo spoločnosti, v ktorej žijú.