2 nevydarené výmeny v nitrianskej nemocnici

Nitrianska nemocnica je teraz populárnou témou. Z mojich minulých príspevkov ste sa mohli dozvedieť, že tu nevedia, ako sa pichá fragmín, alebo ako zapnúť dýchací prístroj. V správach ste sa zasa nepochybne dozvedeli, že tu nepoznajú rozdiel medzi pravým a ľavým kolenom. Podľa mojich skúseností má nitrianske zdravotníctvo problém s výmenami všeobecne – mne síce nemenili žiadny kĺb, ale zato mi často menia výživovú sondu PEG a tracheostomickú kanylu. Ešteže mám iba jedno brucho a jeden krk, inak to mohlo dopadnúť aj horšie.

Výmena PEGu

Výmena výživovej sondy PEG je rutinná záležitosť pre každého gastroenterológa. Na detskej gastrochirurgii v Bratislave to tak aspoň vypadalo – prišla som, lekár mi PEG jedným ťahom ruky vytiahol a druhým vsunul, skrátka do minúty aj s prípravou bolo všetko hotovo.

Keď som však dovŕšila devätnásť rokov a môj gastrochirurg povedal mojim rodičom, že má veľmi veľa pacientov, preto mi nemajú vybavovať výnimku, aby som k nemu mohla chodiť aj naďalej, nebolo nám všetko jedno. On v tom nevidel problém, vraj výmena PEGu je banalita a zvládne ju každý gastroenterológ aj u nás v Nitre. Úprimne sa nečudujem tomu, že si to myslel, veď to, čo sa deje v nitrianskej nemocnici, by si mentálne zdravý človek bez skúsenosti nedomyslel. Aj ja som si kedysi myslela, že do horšej ako miestnej detskej nemocnice už nepôjdem, a potom ma v Špecializovanej nemocnici sv. Svorada vedome nechali zadusiť sa. Život je skrátka plný prekvapení. Avšak nitrianska nemocnica nás tentokrát opäť neprekvapila.

O nejakú dobu sme prišli k môjmu novému gastroenterológovi, ktorý ma už predtým videl na vstupnej prehliadke a vtedy ma ubezpečoval, že PEG veľmi dobre pozná a vymeniť ho nie je problém. Dokonca mi ukázal taký informačný leták o PEGu, akoby to niečo dokazovalo. Preto mi nie je jasné, prečo sa zrazu pri pohľade na mňa zľakol, začalo sa mu lesknúť čelo a triasť ruky ako dlhoročnému alkoholikovi. Čo by nevadilo, keby sa mi tými rukami nemal trafiť do diery v bruchu. Ako som už raz na mojom blogu písala – všeobecne sa netreba lekárov báť, ale určite sa treba báť tých lekárov, ktorí sa boja vás. Takže áno, pri jeho reakcii som sa začala báť.

A viete čo? Keďže k tomuto gastroenterológovi budem chodiť aj naďalej a s jeho schopnosťami je dosť možné, že o ňom v budúcnosti vznikne ešte ďalší blog, dáme mu meno. Bude to Dr. Kominár. Prečo? Dozviete sa o chvíľu.

Dr. Kominár si natiahol rukavice a sestra mu pripravila nový PEG a gél, aby sa mu sonda ľahšie vkĺzla do brucha. To bolo bežné, presne takto si všetko chystal aj môj detský gastrochirurg, lenže tam to tentokrát neskončilo. Dr. Kominár sa pokúsil vytiahnuť mi starý PEG z brucha, a keď mu to z absolútne neznámeho dôvodu nešlo na prvý raz, požiadal sestru, aby mu pre istotu pripravila skalpel. Dodnes si nie som istá, čo ním chcel odrezať či narezať, ale opäť som sa začala báť skoro viac ako on. Iba skoro.

No nakoniec skalpel nepoužil, PEG vytiahol a potom to prišlo – vypýtal si od sestry „vodítko“. Nie, nemyslím to na psa, s takým by mu to možno išlo aj lepšie. Sestra z vedľajšej miestnosti priniesla (a to nepreháňam) aspoň päťmetrový zmotaný drôt, ktorý naozaj vyzeral, akoby si ho požičali od kominára. A Dr. Kominár začal svoj veľmi zaujímavý rituál. Najprv si namočil PEG do vyššie spomínaného gélu, ale namiesto iba konca sondy, ako to mal urobiť, ju tam ponamáčal celú z každej strany, a to vrátane svojich rukavíc, takže sa mu všetko kĺzalo a PEG ledva udržal v rukách. Potom navliekol PEG na svoj kominársky drôt, jeho koniec mi sestra vložila do brucha a Dr. Kominár sa začal snažiť trafiť mi PEG do diery.

Zrejme vám už došlo, že si mal poutierať PEG a vymeniť rukavice, aby sondu vôbec dokázal držať. Jemu to nedošlo. Takisto vám už zrejme došlo, že kývajúci sa drôt s priemerom tri milimetre mu prácu v otvore s asi dvojcentimetrovým priemerom neuľahčil a už vôbec ho nijako nenaviedol. Ani to mu nedošlo.

Moja teória znie tak, že ten drôt potreboval držať pre svoj vlastný pokoj, aby sa tak nebál. Možno chcel byť v detstve kominárom a mama ho presvedčila, že vsúvať hadičky ľuďom do krkov a do opačných koncov je prakticky to isté, iba lepšie platené. Inak si naozaj neviem vysvetliť, prečo ho ako jediný z troch lekárov, ktorí mi PEG menili, potreboval. Každopádne sa mu to po množstve pokusov podarilo a obaja sme si mohli vydýchnuť.

Prvá výmena tracheostomickej kanyly

O mesiac po príchode domov z ARO bol čas prvý krát mi vymeniť kanylu. Neviem, prečo mi túto kanylu nechali v krku dva mesiace, keď sa má meniť presne každý mesiac, ale po všetkom ostatnom, čo som tam okolo tracheostómie a dýchacieho prístroja zažila, ma to neprekvapuje. Prišli po mňa nezvyčajne skvelí sanitári, ktorí nemali problém ani s odvozom oboch mojich rodičov. Lekárka na ušno-nosno-krčnej chirurgii mi kanylu vymenila prakticky bez problémov a išli sme domov.

Kanyla bola iná než akú som mala predtým, trčala zo mňa o viditeľný kus ďalej, ale aj v minulosti mi zmenili typ PEGu, preto sa nám to nezdalo zvláštne. Pobolieval ma krk, čo bolo logické, a aj hlava rovnako ako po prvej výmene PEGu, preto sme nič nepovažovali za podozrivé. Avšak doma sa bolesť iba stupňovala a zakaždým, keď ma rodičia pohli, ma príšerne zaboleli pľúca. Rátali sme s tým, že to prejde, ešte som nebola na takýto zákrok zvyknutá a stále sme chceli veriť tomu, že lekári vedia, čo robia. Vtipné, že?

V tú noc som od bolesti takmer nezažmúrila oka, zaspala som až nad ránom od absolútneho vyčerpania a zdanlivo o sekundu neskôr ma zobudila mama. Tá mi povedala, že otec volal na krčné a hovoril s primárom (čo je, mimochodom, výborný lekár a neviem, prečo pracuje s týmito tragédmi v Nitre, ale som za to vďačná), ktorý povedal, že si máme urýchlene volať sanitku a prísť. Z papierov totiž zistil, že moja nová kanyla síce sedí na šírku, no je o niekoľko centimetrov dlhšia, a preto mi tlačí do pľúc a môže mi ich prepichnúť.

V tej chvíli som bola už v takých bolestiach, až som sa celá triasla a bola som ešte bledšia ako obvykle, a to je už čo povedať, takže som nemala priestor na nejakú paniku, že by mi pri prenášaní mohli sanitári urobiť piercing do pľúca. Ale to ani oni, pretože jediná starosť sanitára, ktorý ostatných nikdy nepustil k slovu, bola tá, aby mojim rodičom dal hodinovú lekciu na tému Prečo sa na rutinnú výmenu kanyly nevolá záchranka. Samozrejme si nijakým spôsobom nenechal vysvetliť, že jednáme podľa inštrukcií primára a ide o urgentnú situáciu. Nezabudol nám medzitým pripomenúť, že on je študent vysokej školy a bakalár medicíny, čím chcel pravdepodobne veľmi mylne naznačiť, že on tu má viac vedomostí o mojom stave ako moji rodičia, ktorí sa o mňa v tej chvíli starali denne 21 rokov, hoci sa on takmer určite nikdy predtým nestretol s mojou diagnózou.

Nakoniec z neho aj tak vypadlo, že ma teda ku krčnému odvezie, ale neprivezú ma naspäť. Vtedy mu otec pripomenul, že mám pľúca na baterku, ktorá vydrží štyri hodiny aj s rezervou, a spýtal sa, kam ma dajú, keďže mi kanylu menia priamo na nosidlách. To vraj nie je ich problém, nech ma hospitalizujú. Áno, obsadiť posteľ na ARO alebo JIS (pretože s pľúcnou ventiláciou nesmiem ležať na iných oddeleniach), obťažovať všetok personál s prijímacími a prepúšťacími papiermi a ktovie akými ďalšími povinnosťami, aké sa k tomu viažu, len kvôli neochote sanitára obetovať desať minút na prevoz, úplne dáva zmysel.

Otec mu teda povedal, že primár nevidí dôvod ma hospitalizovať, a opýtal sa, či ma teda položia na zem v čakárni a odídu. Na to pán Bakalár, isteže, nechcel odpovedať, stále si opakoval svoje. Otec sa však nedal, pýtal sa ho tú istú otázku stále dookola, až kým si sanitár nepriznal, že to nedomyslel, a nesúhlasil s odvozom domov. Počas cesty do nemocnice z neho potom pred mamou vypadlo, že v ten deň to bol prvý výjazd sanitky v celom meste a ostatní záchranári tam ešte stále sedia a nudia sa. Takých ľudí skrátka nepochopíte. A tak som sa počas cesty tam aj späť naschvál nenechala odsať a slintala som na podlahu sanitky – dúfam, že sa na tom šmykol.

Inak výmena za správnu kanylu prebehla rýchlo a hladko. Hneď ako mi primár vybral zlú kanylu, bolesť zmizla a už sa nevrátila. Len neviem, čo musel urobiť tej lekárke, ktorá mi tú príliš dlhú kanylu dala a ešte si aj nevšimla, že zo mňa poriadne trčí, pretože o pol roka ma v ambulancii privítala slovami: „Peťka, konečne ma k tebe pustili!“ a odvtedy mi mení kanyly presne tým istým spôsobom ako primár.