Viete rozoznať ponižujúce príspevky o ľuďoch s postihnutím?

Keďže som na dýchacom prístroji, počas zimy nemôžem chodiť von, a počas pandémie už vôbec nie. Tento fakt má len minimum výhod a jednou z nich je tá, že nemám toľko možností stretávať sa s ableizmom. No nedávno sa mi potvrdilo, že o túto stránku môjho života sa nemusím obávať – nahrádzajú mi ju totiž sociálne siete.

Príspevok, ktorý skutočne siaha do hĺbky

Nedávno jeden z mojich priateľov na Facebooku (rozumejte: človek, s ktorým som si v živote nepísala) zdieľal taký príspevok, ktorý na prvý, neznalý pohľad vyzeral milo. Bola to fotka páru – žena mala protézu nohy a muž bol na vozíku. Títo dvaja sa prechádzali po ulici, držali sa za ruky a usmievali sa na seba.

Autorka príspevku v popise uviedla, že tento pár nepozná, ale keď ich počas svojej prechádzky uvidela, hneď jej zlepšili deň a donútili ju k zamysleniu sa. Preto ich odfotila, vyvesila ich na Facebook a rozhodla sa podeliť o inšpiratívnu myšlienku, ktorú jej vnukli: „Mali by sme sa radovať z maličkostí, tak ako títo dvaja.“

Keby celá naša domácnosť už nespala, asi by som začala zvracať, ale sama si PEG neotvorím. Poďme si radšej vysvetliť, prečo by sa tento hlboký príspevok mal skutočne dostať niekam hlboko, a tým nemyslím vašu dušu.

To podivné uslintané zvieratko si musím odfotiť!

Najskôr si pripomeňme taký základ, ktorý sa nazýva slušné správanie. Snáď sa všetci môžeme zhodnúť na tom, že fotiť si cudzích ľudí bez ich vedomia a následne o nich vytvoriť príspevok na sociálnych sieťach, slušné naozaj nie je. A skutočnosť, že má niekto postihnutie, ani približne neznamená, že sa k nemu nemusíme správať slušne. Sme rovnocenní ľudia, ktorí si zaslúžia rovnaký rešpekt ako všetci ostatní.

Isteže nemám dôkaz o tom, že autorka príspevku nemala súhlas tohto páru. No kvôli niekoľkým jasným náznakom o tom silno pochybujem. Po prvé, pár bol očividne odfotený zo vzdialenosti, aká by nedávala zmysel pri fotografii, ktorá bola vopred dohodnutá. A po druhé, keby autorka tento pár oslovila, napísala by o nich niečo konkrétne. „Toto sú Tereza a Milan. Dnes som sa s nimi zoznámila, keď išli domov z mesta, pretože tam…“ Nevolala by ich „títo dvaja“ a poznamenala by, z čoho sa to teda tešili.

Fotenie si cudzích ľudí s postihnutím bez ich dovolenia je však celkom časté. Mne sa to večne stane, keď som niekde na dovolenke či na výlete, som celá zababraná od zmrzliny a smejem sa na niečom s blízkymi, až mi moje veľké zuby zakrývajú sukňu. Zrazu na mňa niekto vytiahne mobil či dokonca zrkadlovku, ešte aj použije blesk, aby náhodou nebol nenápadný, a ide ďalej. Toto fakt nerobte, my nie sme atrakcie.

Ich úbohosť je taká inšpiratívna!

No pravdepodobne ešte horší je celý podtext tohto príspevku. Autorka hneď na začiatku povedala, že ju dvaja ľudia s postihnutím inšpirovali iba preto, že sa usmievali na verejnosti. „Čože? Postihnutí, ktorí cítia bežné ľudské emócie, akými sú láska a šťastie? Veď to je absolútny zázrak!“ Nebudem sa momentálne ani rozčuľovať nad takým toxickým správaním – prečítajte si môj blog na túto tému.

A na záver to zaklincovala už vyššie spomenutou vetou: „Mali by sme sa radovať z maličkostí, tak ako títo dvaja.“ Takže si to preložme – autorka nemala tušenie, prečo bol tento pár taký šťastný, ale z nejakého dôvodu si bola istá, že to je maličkosť. Títo ľudia pokojne mohli oslavovať úspech v ich vysnenej kariére, zásnuby, vyliečenie smrteľnej diagnózy… Mohli aj vyhrať lotériu, ja neviem. Ale autorka automaticky predpokladala, že ľudia s postihnutím nemôžu v živote dosiahnuť nič väčšie ako to, že sa im podarilo vyjsť z domu. Pretože postihnutie je predsa tragédia a ľudia s diagnózami sa musia chytať stebla trávy namiesto toho, aby žili plnohodnotné životy.

Nechápte ma zle – samozrejme, že sa ako postihnutá osoba dennodenne teším z maličkostí. Poteší ma každá dobrá kniha, moji domáci maznáčikovia, konverzácia s priateľmi a množstvo ďalších vecí. Stačí sa pozrieť na Momenty plné SMAgie či na rubriku, ktorú začínam už od budúceho týždňa. Ale predpokladať, že ľudia s postihnutím nemôžu mať v živote dôležitejšie úspechy, je ponižujúce. A hlavne, ak to robíte preto, aby ste mali lepší pocit sami zo seba.


Sledujte Facebook blogu

alebo môj Instagram

Instagram

Som 23-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019. Od roku 2020 mi robia korektorov Kristína Zaťková a Ivan Lucien.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *