„Zdravý človek má mnoho prianí, chorý len jedno.“

V období Vianoc je zvykom zdieľať indické príslovie: „Zdravý človek má mnoho prianí, chorý len jedno.“ Ľudia sú presvedčení o tom, aká je to hlboká a hlavne silná myšlienka. Vyzývajú ňou všetkých naokolo, aby neboli povrchní a namiesto toho si vážili, čo majú – svoje zdravie. A možno by to bol pekný sentiment, keby sa nezakladal na znehodnotení ľudí s postihnutiami a ochoreniami.

Chorý smrká, postihnutý prská

Predovšetkým, ako som už podotkla v predchádzajúcej vete, nenazývajte nás chorými. Chorí majú chrípku alebo podobné choroby, ktoré sú ľahko liečiteľné a majú krátkodobý priebeh bez celoživotných následkov (dúfajme). No toto príslovie nikdy nesprevádza fotka či referencia na bežného človeka, ktorý iba smrká – zakaždým ide o vozičkára alebo o človeka s očividnou rakovinou. Drvivá väčšina populácie si myslí, že sediaci na vozíku a rakovina sú jediné dva druhy vážnych diagnóz, takže väčšiu pestrosť neočakávajte.

Ale aj keby sa tam objavil akýkoľvek iný vážnejší zdravotný stav, stále by nešlo o chorého človeka. Bol by to človek s postihnutím, so zdravotným znevýhodnením, s ochorením, s vážnou diagnózou… Vyberte si podľa preferencie danej osoby a podľa toho, čo najlepšie sedí jej situácii. Hlavne netvrďte, že je chorá.

A vôbec mi nezáleží na tom, že to povedal nejaký Ind za dávnych čias, kedy ľudia verili, že jednorožce sú skutočné a žijú za okrajom našej plochej Zeme. Také presvedčenia, nanešťastie, platia aj v roku 2020, takže nemáte výhovorku. Preklady sa bežne menia, keď sa nájde vhodnejšia formulácia, čiže ak už budete písať niečo o ľuďoch s postihnutím, aspoň nás správne pomenujte.

Človek s postihnutím vie, čo je dôležité. Viete to vy?

Pri tomto indickom prísloví by však zmena pomenovania nič nezachránila. Skúsme si to: „Zdravý človek má mnoho prianí, človek s ochorením len jedno.“ Nie, stále sa mi z toho zdvíha tlak (aspoň niečo viem zdvihnúť). Je totiž úplne jedno, či by išlo o človeka s postihnutím, alebo s nepatrnou chorobou – v každom prípade to naznačuje, že „chorí“ nie sú ľudské bytosti. Veď ktorý človek na svete má len jedno želanie? Tak ľudské mozgy naozaj nefungujú. Ešte aj môj pes sa nevie rozhodnúť, ktorú z hračiek chce v danom momente najviac, pretože sa chce zahrať so všetkými z nich.

Prečo by si teda ľudia s postihnutím mali želať iba zdravie? Prečo by sme nemali mať sny, ambície a ciele ako každý iný? A prečo by sme si na Vianoce nemohli priať aj obyčajné, materialistické darčeky a mať z nich radosť ako všetci ostatní?

Ono to tak v skutočnosti je. Keď vidím toto príslovie ja, pomyslím si, že si prajem stať sa spisovateľkou fantasy (v preklade – chcem už konečne dokončiť tú moju knihu, na ktorej pracujem tuším už milénium). A chcem opäť bezpečne tráviť čas s priateľmi. A ďalšiu knihu z pera Patricka Rothfussa. A rozvíjať sa v mnohých smeroch. A cestovať. A milión ďalších väčších aj menších vecí, pričom zdravie sa na ten zoznam ani nedostalo.

Aj keď som v nemocnici so zápalom pľúc, čo teda je choroba, nemyslím výhradne na to, aby som vyzdravela. Isteže veľmi chcem prežiť, veď z hrobu sa pracuje len ťažko. Ale neznamená to, že sa mi vtedy lusknutím prstov vymaže osobnosť a stane sa zo mňa zombie, ktorý namiesto „Mooozgyyy“  opakuje „Zdraaavieee“. Naopak, ešte aj v nemocničnej izbe, keď som ledva dýchala a predpokladala som, že každú chvíľu (zasa) skolabujem, som mamu donútila zapisovať mi príbeh, ktorý mi práve napadol. Bola som aj postihnutá, aj chorá zároveň a vážne to nijako neovplyvnilo moje želania a priority.

Keď sa spýtam mojich známych s postihnutím na ich sny, takisto dostanem rôznorodé odpovede – chcú vlastné rodiny, úspechy vo vybraných kariérach, pomáhať v určitých sociálnych či ekologických oblastiach… Nikdy som od žiadneho z nich nepočula, že chce byť len zdravý a na ničom inom mu nezáleží.

Aké je to jedno želanie ľudí s postihnutím?

A už vôbec nemáme všetci rovnakú odpoveď. Predstavte si to, že 15 % ľudstva nezdieľa jednu myseľ. Fakt, že každý z nás je individuálna a pestrá osobnosť, musí byť strašne šokujúci a náročný koncept na pochopenie, ako tak vidím.

Čo však zdraví ľudia naozaj nechápu, je dôvod, prečo nemáme zdravie ako prioritu. Odpoveď je jednoduchá – postihnutie nám nijako nezabraňuje v plnohodnotnom živote. To robí jedine ableizmus.

Pohyb nám znemožňujú bariéry, nie vozíky. Úspechy nám komplikuje diskriminácia v školstve a v zamestnaniach, nie naše špecifické spôsoby práce. V medziľudských vzťahoch nám bránia predsudky, nie naše spôsoby života. Šťastie nám neberie postihnutie, ale ableizmus.

Ak teda majú všetci ľudia s postihnutím jedno kolektívne želanie, je to svet bez ableizmu. Svet, v ktorom nás spoločnosť neškatuľkuje na základe diagnóz ako niečo menej. Svet, v ktorom sme si rovní.


Sledujte Facebook blogu

alebo môj Instagram

Instagram

Som 23-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019. Od roku 2020 mi robia korektorov Kristína Lucien a Ivan Lucien.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *