Od detstva mi tvrdili, že nemám hodnotu. Aký to na mňa malo dopad?

Keďže som chodila na „integrovanú“ základnú školu (predstavte si úvodzovky krikľavejšie ako druhá éra Billie Eilish), už vo svojich šiestich rokoch som sa začala stretávať s ľuďmi s najrôznejšími typmi postihnutí. V našej miniatúrnej triede (rozumejte v sklade) sme mali rôzne formy detskej mozgovej obrny, hydrocefalus, Downov syndróm, autizmus a ďalšie diagnózy, ktoré by som ani nevedela zopakovať. A tak spolu s tým, ako som sa učila matematiku a slovenčinu, ma zdraví učili ešte jeden svoj výmysel, pomocou ktorého som sa podľa nich mala riadiť vo svete. Hierarchiu ľudí s postihnutím.

Z pravidiel hierarchie ľudí s postihnutím by prišlo zle aj kráľovi džungle

Povedala by som, že v tejto hierarchii sú štyri kategórie: zdravie, vzhľad, inteligencia a socializácia. Čím viac sa človek v týchto kategóriách priblíži priemernému zdravému človeku, tým viac bodov získa a výsledok rozhodne o tom, akú má hodnotu. Ak má vôbec nejakú.

Moje hodnotenie na základnej škole bolo nasledovné:

Zdravie: Petra ledva prežije obyčajnú nádchu a má terminálnu progresívnu diagnózu, čiže takú, ktorá sa bude len zhoršovať, až kým ju nezabije. Ak je hospitalizovaná len dvakrát za rok, je to úspech. 0 bodov

Vzhľad: Petra používa vozík, je podvyživená a kompletne zdeformovaná, kvôli čomu dokáže sedieť jedine v korzete. A keďže nejde o zvodný gotický korzet, ale o ten na skoliózu – 0 bodov

Inteligencia: (Šokovaný nádych a ruka na ústach. Zdraví premýšľajú, ako ututlať, že toto dieťa by dostalo viac bodov ako oni.) 10 bodov pre Bifľomor!

Socializácia: Hmm… Čo urobíme s týmto pestrofarebným introvertom, ktorý sa už teraz rozumie počítačom a drakom viac ako reálnym ľuďom? Veď spinálna svalová atrofia vôbec neovplyvňuje schopnosti socializovať sa, tak jej nemôžeme dať automatickú nulu za zvláštnosť.

A tak mi to nepriamo, ale veľmi jasne a opakovane vysvetlili. Ak som chcela mať čo i len najmenšiu šancu na „normálny“ (v ich poňatí „jediný hodnotný“) život, tak som sa musela držať čo najďalej od ľudí s mentálnym postihnutím, ktorí majú nízke skóre v kategóriách, v ktorých mám ja navrch.

V momente, keď som dostala tých 10 bodov za inteligenciu, sa podľa ableistov totiž ľudia s mentálnym postihnutím stali pod moju úroveň. A otáznik za schopnosť socializovať sa znamenal, že som sa veľmi ľahko mohla ocitnúť s ďalšou nulou na konte, ale aj s cifrou bližšie k… povedzme 6, pretože 10 by to nebolo ani náhodou. Záležalo iba na tom, či som sa plánovala priblížiť neurotypickým, alebo neuroatypickým ľuďom.

Isteže je toto celé metafora – nikto si v skutočnosti neviedol bodovú tabuľku mojej hodnoty. Môj život takto ale naozaj do písmena vyzeral, iba nie do čísla. Ľudia ma súdili a pripisovali mi celú budúcnosť podľa toho, nakoľko som sa správala ako zdravá, pričom zdraví sa predsa s ľuďmi s mentálnym postihnutím nestýkajú.

Keď nenávisť plodí nenávisť

Akokoľvek inteligentné dieťa som bola, stále som bola len dieťa. Čiže som dospelým verila, keď mi povedali, že akosi klesnem, ak budem ako „oni“. A že ak klesnem, už budem na nenávratnom dne, pretože spoločnosti nemám čo iné ponúknuť, len múdru neurotypickú myseľ.

Preto som sa snažila vyhýbať tým mojím spolužiakom s hydrocefalom, Downovým syndrómom a autizmom a dokonca každému, koho diagnóza ani neovplyvňovala jeho vnímanie, ale proste pôsobil hlúpejšie. A ak som s nimi už strávila nejaký ten čas, bezdôvodne som sa rozhodla, že ich nenávidím. Akoby na mňa mohli preniesť tie svoje mínusové body z intelektu a tým pádom boli oni dôvodom, prečo nie som akceptovaná v spoločnosti.

Napriek tomu, že som ableizmus intenzívne zažívala zvonka aj zvnútra, som totiž nevedela, že niečo také existuje. Nikto ma o ňom nepoučil. Bola som ableistkou, ktorá bola vytvorená ableistami, takže sa to všetkým zúčastneným zdalo normálne. A to, žiaľ, aj obetiam ableizmu, ktorým nikto nikdy nepovedal, že nie je v poriadku, aby sa k nim niekto správal, ako keby boli niečím menej.

Namier a páľ… preč zo spoločnosti

Touto svojou toxickou identitou som trpela, pretože kým som súdila ľudí s mentálnym postihnutím, ktorí proste len žili svoj život, tak som súdila aj každé svoje rozhodnutie, ktoré sa na ten ich život podobalo. Pričom tomu nebolo možné uniknúť, pretože – ako som si vtedy neuvedomovala – aj tí ľudia s mentálnym postihnutím majú priateľov a rodiny, práce a záľuby a celkovo žijú tak ako každý iný – tak ako ja. Iba to všetko u nich vyzerá a prebieha trochu inak, opäť rovnako ako u mňa v porovnaní so zdravými. Takže ak by som nechcela žiť ako oni, nemohla by som žiť vôbec.

Preto som neustále žila v strachu, že akákoľvek moja chyba zapríčiní, že mi ubudnú tie moje jediné body a zlyhám ako ľudská bytosť. Alebo som sa naopak rovno vzdávala, pretože som verila tomu, že nič nemá zmysel, keďže sa v tej hierarchii nikdy nepovznesiem nad úroveň ľudí s postihnutím – tentokrát všetkých.

A tak som nevidela význam v základnej komunikácii s ľuďmi, čím som sa stala izolovanou aj v miestnosti plnej ľudí. Akosi som vo svojej mysli oddelila seba a svoj vzhľad, pretože tak nezáležalo na tom, že budem vždy tá odporná. Dokonca som sa ani nevenovala tej svojej inteligencii viac ako medzi stenami školy, kde to bolo vidno a kde som sa nikdy ani nemusela snažiť, hoci som naozaj milovala napríklad matematiku. Veď načo? Aj tak nikdy nebudem mať takú hodnotu ako zdravý človek, takže budem radšej celý deň hrať typy bezmozgových hier, ktoré ma ani nebavia, a čakať na smrť.

Neberiete nám ľudskosť náhodou preto, že ste sami monštrá?

Logicky som však nechcela byť nadosmrti zúfalou, nenávistnou osobou, preto som sa časom rozhodla nebyť len prirodzene inteligentnou, ale dostať aj rozum. Začala som sledovať aktivistov s rôznymi postihnutiami, vyhľadávať si médiá s dobrou reprezentáciou a opäť sa (ne)pohybovať v kruhoch ľudí s postihnutím.

A pomaly – na môj vkus príliš pomaly, ale predsa nie neskoro – som si uvedomovala, že žiadni ľudia s akýmkoľvek postihnutím nie sú nijakým spôsobom menej ľudskí. Naopak, majú rozhľad o všemožných, tých najuznávanejších i jedinečných témach. Sú tými najchápavejšími a najviac nápomocnými priateľmi. Sú nádherní zvonka aj zvnútra. Samozrejme, že nikto z nich nie je dokonalý – každý má prednosti a slabé stránky v niečom inom z menovaného. Keby ale nejaké body ľudskosti existovali inde ako v hlavách ableistov, komunita ľudí s postihnutím by nielenže získala plný počet v každej kategórii, ale by sa medzi nami našli aj celkom nové kategórie, o ktorých povrchní ľudia ani nesnívajú.

A ja sa hnevám, že som to nevedela skôr. Že ma ableisti presvedčili, aby som sa vyhýbala tým ľuďom, ktorých som počas dospievania najviac potrebovala. A som sklamaná, že som bývala ableistkou. Dodnes sa totiž musím neustále učiť, že to, čomu som väčšinu svojho života verila, bola príšerná lož. Musím si denne pripomínať, že všetky moje stránky a všetky stránky ľudí s postihnutím majú veľkú hodnotu.

Nerobte tú istú chybu. Neučte ľudí s postihnutím, že sú hodnotní iba vtedy, ak sa podobajú vám, pretože im týmto zničíte život. A ak podobnú hierarchiu niekto núti vám, neverte mu – nenechajte si vziať svoju ľudskosť.

---

Tento blog mal byť pôvodne recenziou na seriál As We See It, ktorý ukazuje normálnosť ľudí s autizmom tak, ako to žiadny iný seriál ani film nikdy neukázal o žiadnom človeku s postihnutím. Seriál As We See It mi totiž ukázal, ako veľmi som sa mýlila v tom, že by ľudia s autizmom boli rozdielni odo mňa či dokonca od mojich zdravých priateľov. Nakoniec som sa však rozhodla seriál iba vysoko odporučiť. Hlavne si však vypočujte názor na As We See It od niekoho s autizmom, keďže ja túto ani podobnú diagnózu nemám, preto nie som tá, ktorej detailné názory by ste v tomto prípade mali počúvať.