Preskočiť na obsah

Prečo nesprávne premýšľate o internete?

Určite ste už počuli nejedného človeka presvedčene nadávať, aké je internet hrozné miesto, pretože… vyberte si jeden alebo viacero dôvodov: Deti na ňom trávia viac času ako v „reálnom“ svete. Hnije im z neho mozog, pretože len bez premýšľania klikajú na všetko do radu a nad ničím sa nezamýšľajú. Dostávajú sa im do hláv negatívne myšlienky o sebe samých a nesprávne svetonázory. Proste sú všetci na internete ovplyvňovaní, a to jedine negatívne až nebezpečne. Preto, keby internet zmizol z povrchu Zeme… teda zo vzduchu… či z podzemia… alebo z… (v tomto momente nadávajúci skratoval kvôli vlastnej neznalosti). Chcel tým ale povedať, že všetkým by bez internetu bolo omnoho lepšie.

Pravdepodobne ste už niekedy aj čítali alebo videli sci-fi, ktorého celý dej je o tom, ako vznikla nejaká technológia, ktorá sa veľmi podobá internetu, a následne zavládlo zvrátené zlo. Šťastný koniec potom spravidla vyzerá tak, že hlavný hrdina danú technológiu zničí a usadí sa kdesi v lone prírody, kde zvyšok svojho života strávi manuálnou prácou, o ktorej dovtedy ani v živote nepočul. Ale internet je zlo a jeho používatelia sú iba pešiakmi, ktorí sú využívaní k manipulácii, takže keď sa z neho vyslobodil, zrazu ho osvietilo. (O tomto filme ste sa, isteže, dopočuli zo sociálnych sietí, kde ho niekto ospevoval v každom príspevku.)

Priznávam, že v určitých prípadoch sú všetky tie obavy opodstatnené. Ale nikdy nie kvôli internetu. Ja totiž nie som iba tým obávaným dieťaťom internetu, som zároveň ešte obávanejšou postihnutou ženou, ktorá sa od krku dole vôbec nehýbe a dýcha iba vďaka pľúcnej ventilácii. A chcem vám vysvetliť, prečo o internete premýšľate úplne nesprávne. Význam internetu pre môj život totiž zďaleka neplatí iba pre ľudí s postihnutím.

Prečo by pre mňa život bez internetu znamenal smrť?

Bez štipky preháňania hovorím, že spomedzi všetkých život zachraňujúcich technológií a pomôcok, o ktorých som kedy písala, je pre mňa internet tou najdôležitejšou. Áno, je pre mňa dokonca dôležitejší ako tá pľúcna ventilácia. Bez pľúcnej ventilácie by som síce už dnes neprežila, ale bez internetu by som ani neprežila, ani nežila.

Takže na to, aby ste skutočne porozumeli dôležitosti internetu v mojom a mnohých ďalších životoch, vám poviem, ako by môj život vyzeral bez neho.

Bola by som taká osamelá, až by sa tá osamelosť časom zmenila v neschopnosť komunikovať s ľuďmi. Od konca základnej školy by som nemala možnosť sa s nikým zoznámiť, pričom som v škole nezískala žiadnych priateľov, s ktorými by som sa chcela navštevovať. A základnou školou by pre mňa všetka skupinová socializácia končila, keďže jediná stredná škola, kde akceptovali moje fyzické potreby, je v Bratislave, kam som denne nedokázala dochádzať. Buď som teda strednú školu vychodila cez internet, alebo vôbec.

Nemala by som ani osobné asistentky, pretože by som netušila, že niečo také existuje. A ak áno, nepoznala by som ľudí, ktorí by mi pomohli vybaviť to množstvo papierovačiek, a ani by som nemala spôsoby, ako si asistentky nájsť. Takže by som po celé roky až do smrti mala kontakt iba s rodičmi a možno s pár rodinnými príslušníkmi raz za niekoľko mesiacov.

Nemala by som žiadnych priateľov, ktorí by rozumeli tým najhlbším zákutiam mojej mysle a zdieľali by so mnou moje sny. Ani takých, ktorí by so mnou aktívne trávili voľný čas pri spoločných projektoch.

Naviac by som nikdy nestretla ani nevidela nikoho ďalšieho so spinálnou svalovou atrofiou (SMA). Tým myslím nikoho, kto by vyzeral ako ja, kto by mal rovnaké zdravotné problémy ako ja a kto si prežil to, čo ja. Keďže totiž ide o zriedkavé ochorenie, ľudí s SMA je všeobecne málo, nieto ešte na nich len tak náhodne natrafiť na ulici. Na slovenskú televíziu by som sa v našej reprezentácii tiež nemohla spoľahnúť. Tá by mi pomohla jedine v tom, že by mi rýchlo preplo z tých dookola sa opakujúcich reklám, po ktorých zhliadnutí sa moji rodičia musia ísť pravidelne vyrozprávať, takže by mi bolo už všetko jedno. Čiže by som bola jediným SMAkom na celom svojom odrezanom svete. Viete si predstaviť, že by ste boli jediným exemplárom svojho druhu?

Vlastne by som ani nevedela, čože to mám za diagnózu, pretože slovenskí lekári v tomto vždy tápali. Ak aj niečo o spinálnej svalovej atrofii vedeli, tak mi nevedeli ponúknuť riešenia. Alebo mi ich vyslovene ponúknuť nechceli, pretože predĺženie či zvýšenie kvality môjho života považovali za zbytočné. Preto, keby neexistoval internet, nemala by som PEG, vďaka ktorému som nevyhladovala k smrti. Nebola by som na pľúcnej ventilácii, vďaka ktorému som prežila najhorší deň môjho života a každý ďalší. A nevedela by som rozprávať s tracheostómiou, čiže by som stratila komunikáciu aj s tými poslednými ľuďmi, ktorí by mi zostali.

No nielenže by som kvôli izolácii nebola s nikým, nebola by som ani sebou. Nemala by som si ako vyberať knihy na čítanie, pretože je pre mňa nemožné ísť na celé hodiny do kníhkupectva, vyberať si knihy z police a čítať si anotácie. Nemohla by som sa zaregistrovať na web, na ktorom som v kombinácii s tými knihami objavila svoju najmilovanejšiu činnosť a svoj životný sen – písanie. Seriózne tvrdím, že by som nemala dôvod žiť.

Čo je však horšie – pre mňa tá najhoršia predstava zo všetkých –, na tom, že by sa tento najdôležitejší moment môjho života neudial, by ani nezáležalo. Bez internetu by som sa totiž nikdy naučila písať nad úroveň základoškoláčky. Nedozvedela by som sa o technológii Tobii PCEye 5, vďaka ktorej dokážem písať očami. A nemala by som ani prístup k informáciám, pomocou ktorých som sa naučila, ako písať fikciu a blogy, pretože by som nemala predstavu o kvalitných rozsiahlych formátoch a už vôbec nie o ableizme.

A tak by som nemala ani hlas – nemala by som sa ako brániť všadeprítomnej diskriminácii ľudí s postihnutím, čím by som vo svete bez internetu a bez podpory priateľov trpela ešte omnoho viac. Takže by som ani nemohla ponúknuť hlas proti ableizmu ostatným Slovákom s postihnutím.

Internet je teda mojím všetkým. Je mojím prežitím, slobodou, rozvojom a mojou samotnou existenciou mimo stien môjho domova.

Rádiové vlny rovnosti

Internet je pre mňa zároveň aj symbolom absolútnej rovnosti. Takmer všetci ho vnímajú výhradne zrakom a sluchom, čo sú jediné zmysly, ktoré môžem naplno používať. Síce nad ableistami krútim hlavou, že by mi aj sova závidela, ale fyzicky to urobiť nedokážem. Na internete to však nevadí. To, čo tu vidím, je ohraničené obrazovkou a nie mojou neschopnosťou pohybu, čiže môžem vidieť všetko, čo aj ostatní používatelia. Pričom kamkoľvek sa rozhodnem takto virtuálne vstúpiť, nikdy ma nezastavia schody, primalé priestory či akékoľvek iné bariéry. Preto môžem mať na internete rovnaký zážitok ako každý zdravý človek.

A mám tu aj rovnaký priestor na to, byť vypočutá. Aj v tom minime fyzických miestností, do ktorých mi je umožnený prístup, sa totiž v drvivej väčšine prípadov cítim neviditeľná. Zdraví vidia môj vozík a moje netradičné telo, ale nie mňa. Zvyknú ma ignorovať alebo priamo umlčať na základe toho, ako vyzerám či zniem. Bežne sa rozhodujú, že im človek s postihnutím nestojí za pozornosť, čas alebo snahu porozumieť sťaženej artikulácii. Ale na internete mám úplne rovnakú príležitosť vyjadriť sa ako každý iný. A kde mi tú príležitosť nedajú, tam si ju vytvorím, ako ste si už iste všimli.

No toto nie je len môj príbeh a príbeh väčšiny ľudí s postihnutím, ale aj ostatných menšín. Na internete som stretla a stala som sa priateľkou napríklad mnohých členov LGBT komunity, ktorým vo fyzickom svete nebolo dovolené zaradiť sa do spoločnosti alebo sa tam dokonca cítia nebezpečne. Ale na internete si našli skupinu priateľov a slobodu. Alebo som tu stretla aj kopu ľudí s psychickými problémami, ktorí sú vo fyzickom svete nepochopení a odstrkovaní, ale na internete našli presne opačný prístup.

Pridáte sa na stranu tyranov alebo menšín?

Preto, ak hovoríte, že by bez internetu bolo lepšie, hovoríte tým aj to, že by bolo lepšie, keby sme nemali žiadnu z týchto slobôd a vo výsledku, keby ani naše životy neexistovali. Alebo na naše existencie celkom zabúdate, čo je rovnako zlé. A ak píšete knihy o zle pochádzajúcom z internetu, podporujete tým znepriateľovanie technológií, ktoré sú často nevyhnutné pre bezpečnosť a prežitie menšín.

Isteže je veľmi dôležité premýšľať nad internetom kriticky a chcieť ochraňovať jeho ľahko ovplyvniteľných používateľov. Ale treba si uvedomiť aj to, že mocní tyrani sú a dosť možno by boli páchateľmi podobných činov aj mimo internetu, kde by ich obete nemali žiadnu moc brániť sa. Verte mi, keď vám z vlastných skúseností poviem, že krutí ľudia si pre svoje činy vždy vyberajú prostredie, kde je ich obeť nejakým spôsobom slabšia či ignorovaná, čo je väčšinou fyzický svet.

Ak vám prekáža, že sú vaši blízki viac na internete ako s vami, možno ste sa ich a ani sami seba nespýtali, prečo by boli radšej na internete než s vami v miestnosti. Alebo vám to možno povedali a vy ste ich nepočúvali. Pravdepodobne totiž existuje dôvod, prečo im internet nahrádza život úplne rovnako ako mne, ktorá ledva dokáže vyjsť z bytu.

Internet je ako každá forma moci – riešením nie je vziať ju slabším, ale porozumieť jej a naučiť sa s ňou narábať. A predovšetkým sa naučiť byť akceptujúcim človekom.

Páčia sa vám moje články, fikcia či grafická tvorba? Môžete ma finančne podporiť na Patreone, za čo vám poskytnem bonusový obsah.

Taktiež sledujte moje sociálne siete

Instagram

Som 25-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019.

2 komentáre k “Prečo nesprávne premýšľate o internete?”

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

sk_SKSlovak