Ako pomôcť ľuďom s postihnutím? Odpoveď je jednoduchá

3. decembra sme oslavovali Medzinárodný deň osôb so zdravotným postihnutím. Ale keďže nevyšiel na sobotu a ja chcem tvrdohlavo dodržiavať pravidelnosť svojho blogu, píšem o ňom až dnes. Veď tak či tak o cieľ, ktorý je pripisovaný nášmu sviatku, by sme sa podľa mňa mali snažiť neustále. Ide o rovnosť a inklúziu ľudí s postihnutím v každej oblasti.

Na prvý pohľad sa to môže zdať ako extrémne zložitý, možno až nesplniteľný cieľ. V súčasnej spoločnosti predsa existuje toľko rôznych problematík, ktoré sa týkajú diskriminácie ľudí s postihnutím. Sama som o nich napísala desiatky článkov, a to som ešte ani zďaleka neprebrala všetky z nich. Ani to neplánujem, to by trvalo dlhšie ako knihy Patricka Rothfussa a Georga R. R. Martina dokopy.

Napriek tomu existuje jedno univerzálne riešenie na všetky problémy, ktoré pramenia z ableizmu. Naozaj. A ešte k tomu je aj celkom jednoduché: Je nutné ľudí s postihnutím zahrnúť úplne do všetkého, čo sa nás čo i len trochu týka.

Ak máte aspoň kvapku sivej hmoty, zrejme vás prekvapí, že to tak stále nie je. Vo väčšine prípadov skutočne nič, čo má dočinenia s ľuďmi s postihnutím, s nami nie je ani len konzultované, nieto ešte, aby sme boli vyzvaní k spolupráci na týchto projektoch. Namiesto toho bývame rovno postavení (alebo krivo posadení) pred hotovú vec a ešte k tomu za ňu máme podľa všetkých zúčastnených poďakovať.

Nezachraňujte ľudí s postihnutím, ak o tom nevedia

Najčastejšie ide charity či rôzne dobročinné udalosti a skutky. Zdraví ľudia sa veľmi často sami rozhodnú, čo ľudia s postihnutím potrebujú a ako to pre nás aj dosiahnu. Nás oslovia už len preto, aby nám oznámili ich geniálny hrdinský plán a vypýtali si od nás fotku, adresu a číslo účtu. Keď potom odmietneme a nebodaj im ešte aj povieme, že ich nápad či jeho spracovanie je ponižujúce a zbytočné, nemálo z nich nás osočí, že sme nevďační.

„Zohnal/a som ti kamarátku! Akože sa s ňou nechceš stretnúť? Tak sa nečuduj, keď budeš osamelá. Si nevďačná za ľudí, ktorí sú ochotní rozprávať sa s tebou. A prestaň klamať, že kamarátov už máš – to určite!“

„Napíšem o tebe srdcervúci, ale inšpiratívny príbeh, vyzbieram ti peniaze a kúpim ti za ne rehabilitačný pobyt. Nechceš? Tak to je vrchol! Ľudia sa ti snažia pomôcť, urobiť pre teba dobrú vec a ešte sa ti aj nepáči. A okamžite začni rehabilitovať, nevymýšľaj si, že ti to nepomáha.“

Vrchol je, keď tieto dobročinné akcie najprv rozšíria do médií a po internete a až potom s nimi prídu za nami. Ako majú prekvapenie oni pre nás, tak aj my pre nich – nie, naozaj nebudeme vďační za to, že sa tisíce ľudí bez nášho vedomia dozvedeli o našom súkromí, ešte k tomu aj klamlivo.

Každú podobnú situáciu sprevádza tá istá reakcia: „Ja som dobrý človek, ktorý robí veci s dobrými úmyslami, takže sa na mňa nemáš čo urážať. Veď ako som mal/a vedieť, že robím niečo zle?“ Predsa sa nás najprv opýtajte a vypočujte nás – je to také ľahké. Prestaňte nás brať ako nesvojprávne deti, ktoré nevedia, čo chcú a potrebujú. Nie je nutné ani žiadúce, aby ste o nás čokoľvek hádali. Zapojte nás. Robiť charitu o nás bez nás vôbec nie je šľachetné, naopak – robí to z nás objekty.

Nepoznám človeka s postihnutím, ale napíšem o ňom

Podobne je to s reprezentáciou v popkultúre. Neustále vychádzajú filmy a seriály o ľuďoch s postihnutím, ktorých tvorba ani len neprešla okolo našej komunity. Zdraví sa zakaždým rozhodnú, o akej citlivej téme by sme mali viacej prehovárať (napríklad zomieranie či intimita), a hneď to za nás aj urobia. Samozrejme, že absolútne nesprávne, nezmyselne a proti presvedčeniu celosvetovej komunity ľudí s postihnutím.

Do toho obsadia zdravých hercov, aby sa náhodou nikto nemusel pozerať na skutočné postihnutie. Veď fuj, to je škaredé a strašidelné. Takže na strieborných plátnach sú vozičkári zvalení nabok ako opilci, aby bolo vidieť, akí sú slabí. Nevidiaci sa občas pozrú, kam idú, aby náhodou nenarazili. Zomierajúci, ktorí vyzerajú za každých okolností ako topmodeli/ky, sa mračia, aby bolo vidieť, ako im je zle. A postavy s autizmom rozprávajú spomalene, aby bolo jasné, že inak premýšľajú. Áno, filmov o postihnutí a chorobách som videla až príliš veľa.

Ešte aj nový animovaný seriál o detských superhrdinoch s postihnutím, Team Supreme, tvoria zdraví černosi. Zrejme si povedali, že menšina ako menšina, to je úplne jedno. A výsledkom nie sú ľudské postavy, ale zostava piatich najčastejších stereotypov – génius s autizmom, nevidiaca s extrémne vyvinutými zmyslami, dievča v príšerných bolestiach so zlatým srdiečkom (ešteže nemôžem kričať), vedec na vozíku a nepočujúci, ktorý vidí zvuk. Je očividné, že tvorcovia vôbec netušili, ako napísať postavy s postihnutím. Aj tak sa neobťažovali niekoho opýtať – skrátka si tipli. Nesprávne.

No čo sa ma vie dotknúť najviac, sú postavy s postihnutím v knihách. Keby vám to nedošlo z mena môjho blogu a referencií pomaly v každom článku, som čitateľka fantasy. Absolútne preto milujem, keď spisovateľ v rozhovore rozpráva, ako vyhľadal najlepšieho kováča v krajine a strávil pri ňom celé dni, aby na vlastné oči videl celý proces výroby meča, aby ho mohol verne opísať… Jaj, a tá postava s postihnutím? Na tú sa neopýtal žiadneho človeka s postihnutím, ktorý sa venuje literatúre – proste jej napísal deformované končatiny a inak je vlastne zdravá, hotovo. Veď to stačí, nie? Hlavne, že zbraň má vernú reprezentáciu, komunita mečov bude iste nadšená, že si o nich ľudstvo nemyslí lži.

Zdraví diváci a čitatelia kvôli tomu majú extrémne mylné predstavy o tom, ako postihnutie vyzerá a ovplyvňuje ľudské životy. Keď sa potom naša komunita po celom svete vzbúri, tvorcovia týchto blbeleckých diel zverejnia ospravedlnenie na sociálnych sieťach. Určite to poznáte: „Je nám nesmierne ľúto, že sme spôsobilí trápenie komunite, ktorá si to najmenej zaslúži. (Diplomatická slovná vata.) Snažíme sa neustále rozvíjať, učiť sa a zlepšovať.“

Ale od koho? Nemáte sa od koho učiť, ak nás nezapojíte do svojej tvorby. Pýtajte sa nás, overujte si u nás informácie. Nepíšte o nás bez nás. Takto nevyzerá reprezentácia postáv s postihnutím, robíte z nás iba nástroje, ktorými hráte ľuďom na city.

Zákony o postihnutých, nie pre postihnutých

A to najhoršie z najhoršieho – vláda. Je síce pekné, že máme v parlamente zakaždým až jedného vozičkára, ale toto svetoborné číslo ani zďaleka nestačí. Rozhodne nie, ak sa aktuálne vymýšľajú a schvaľujú zákony, ktoré majú Slovákom s postihnutím lusknutím prstov zničiť životy, a daný politik v tom nemá slovo. O fakte, že občania s postihnutím ani len nemajú vedieť detaily o tom, čo sa v najbližších mesiacoch má stať s našimi životmi, nehovoriac.

Samozrejme, že tu píšem o plánovanej reforme osobnej asistencie, ktorá sa napriek všetkej našej snahe má stať skutočnosťou. V princípe sa podľa vlády my aj s našou petíciou do toho nemáme miešať. (Prečítajte si reakciu MPSVaR.)

Opäť tu ide o to, že zdraví rozhodujú o tom, ako by sa najlepšie žilo ľuďom s postihnutím, aj keď nerozumejú ani základným konceptom našich životov. A náš názor, naše skúsenosti ani nič podobné, čo by vyšlo z našich úst a počítačov, ich absolútne nezaujíma. Je pre mňa nepochopiteľné, že sa tejto základnej chyby dopúšťajú aj na tých najdôležitejších miestach.

Dosiahnuť rovnosť nie je náročné

Ľudí s postihnutím je celosvetovo približne 15 %. To znamená, že nás sú stovky tisíc aj v tých najmenších krajinách, akou je aj Slovensko. Sme všade okolo vás, nie je ani trochu náročné nás nájsť a spolupracovať s nami. Nevyžadujeme od vás, aby ste sa teraz po nociach drvili nejaký nový siahodlhý kódex, ani aby ste zásadne menili celé svoje životy. Stačí, aby ste nás prestali ignorovať a vynechávať. My totiž máme odpovede na všetko to, v čom vy sa strácate.

Ak sa totiž chcete považovať za morálnych ľudí, musíte chcieť rovnosť. A ak chcete rovnosť, myslieť na nás nestačí, hovoriť o nás nestačí, ukazovať nás nestačí. Rovnosť znamená vždy stáť, sedieť a ležať po vašom boku.