Preskočiť na obsah

Ako pravidlá v slovenskom zdravotníctve škodia pacientom s postihnutím

Ako ste sa mohli dozvedieť v mnohých mojich blogoch, byť pacientkou s postihnutím v slovenskom zdravotníctve je často nebezpečné a extrémne frustrujúce. Tunajší lekári nevedia, ako nás liečiť – nemajú na to vzdelanie ani podmienky. Zdravotníci nevedia, ako sa k nám správať, pretože veria škodlivým predsudkom. A toto všetko je zhoršené pravidlami, ktoré sú povinní dodržiavať napriek tomu, že sú tieto pravidlá prispôsobené jedine pre zdravých, samostatných pacientov.

Nočná mora vzorných a vzoriek

Počas tejto hospitalizácie mi dali izbu v luxusnej lokalite hneď naproti sestričkám. Čiže tam celé noci nebola minúta ticha – neustále sa rozprávali, smiali sa a niečím trieskali. Zároveň som bola prvá na rade odberov.

Keď som teda konečne zaspala (zdalo sa to ako najviac päť minút), o 4:10 ráno sestra tresla po vypínači najväčšej lampy, ktorá bola priamo nad mojimi očami, zaziapala: „Dobré ránko!“ a oznámila mi, že mi ide urobiť odber krvi. Takže v tomto rozpoložení sa s ňou moja mama ešte aj musela handrkovať, že mne krv fakt nedokáže zobrať. A pretože nenechá dopustiť, aby sa zopakovalo to, čo minule, vyžadujeme žilový katéter. Sestra sa však dookola ohrádzala svojimi povinnosťami a papiermi, ktoré musí vypísať, akoby som bola len kolónkou na zaškrtnutie a nie ľudskou bytosťou. Nakoniec sme sa dohodli, že jej dáme presne jeden pokus, nech teda môže povedať, že si to nariadenie splnila.

Vybrala si to najcitlivejšie miesto na ruke – medzi kĺbom palca a zápästím – a stále sa zdala byť veľmi sebavedomá. Zrejme si myslela, že preháňame a obyčajný odber krvi nemôže byť až taký komplikovaný. Samozrejme, že zo mňa nevyšiel ani náznak kvapky. Pozerala som sa na ňu so zdvihnutým obočím, akože: „No nehovorili sme to? Skončila si?“ Sestra sa na mňa nútene usmiala, že ona celkom zabudla význam slova „Námietka“, a tak radšej odišla.

*Výťahová hudba*

Zmierila som sa s tým, že sa tu vyspím jedine pod anestéziou. A tak sme čakali. Nikto mi totiž nevedel povedať, kedy budem na rade. Po prvýkrát v živote som nebola prvá na zozname operácii, čiže som nebola najrizikovejšou pacientkou dňa. A nebola som ani druhá, ani tretia… To čakanie bolo síce na zbláznenie, pretože sme sa už pred obedom začali obávať, že ma zase preložia na ďalší deň. Ale zároveň som bola rada, že sa touto operáciou naozaj nevystavujem nebezpečenstvu. Teda až na to, že som sa bála, aby mi tentoraz vážne nezlomili tú lopatku.

Na operáciu ma vzali až okolo tretej poobede. O tomto čase to už ani moja rodina, asistentky a priatelia nevydržali a začali mojej mame písať SMSky, v ktorých sa veľmi nenápadne pýtali, či som operáciu prežila, keď sa stále neozývame. Pritom ma ešte len odviezli na ARO, aby mi urobili ten žilový katéter.

Keď si skúsenosť pacienta protirečí so snímkou

Mama so mnou nemohla ísť na napichnutie žilového katétra, pretože ide o zákrok, ktorý sa vykonáva na ARO pri chirurgických podmienkach. Ale prilepila mi na posteľ lístok, na ktorý napísala, ako odpovedám bez slov. (Áno = dve žmurknutia. Nie = jedno žmurknutie. Podľa slabík.) Vďaka tomu som počas zákroku mohla komunikovať s anestéziológom, ktorý mi katéter napichoval, a s asistujúcimi sestrami.

Pozitívne ma prekvapilo, že napriek tejto prekážke v dorozumievaní sa, sa ma títo zdravotníci pýtali otázky ohľadom ich postupu. Anestéziológ si totiž ani po mojom vyšetrení sonom stále vôbec nebol istý, kade ma má skúsiť napichnúť. Ani v hĺbke mojich končatín nevidel artériu, o ktorej by predpokladal, že sa do nej ľahko trafí a následne do nej bez problémov potečie infúzia. Možno preto, že som na príkaz ordinujúcich sestier už druhý deň poriadne nejedla a nepila kvôli neistote, kedy pôjdem pod anestéziu.

Anestéziológ sa preto obrátil na mňa – chcel vedieť, či mi už v minulosti robili takýto žilový katéter, a ak áno, kade. Dorozumeli sme sa, že úspešné bolo zatiaľ vždy len moje pravé stehno. Napriek tomu, že sono ma v tom tvrdení veľmi nepodporilo, neváhal a začal mi stehno pripravovať na zákrok. Toto je také vzácne, že si viem len ťažko spomenúť na ktoréhokoľvek lekára alebo sestru, ktorých v minulosti z vlastnej iniciatívy zaujímali moje skúsenosti. A to ani v období môjho života, kedy som sa vzhľadom omnoho viac približovala zdravému človeku.

(Ak máte problémy s myšlienkou na ihly, preskočte na nadpis „Ako môžete uľahčiť utrpenie ľudí s postihnutím?“)

Počas toho sa jedna z asistujúcich sestier čudovala, aká som pokojná, aj keď som očividne vedela, že mi idú za plného vedomia trochu narezať nohu, strčiť mi hlboko do nej ihlu a hadičku a znova mi ju zašiť. Navonok to tak aj bolo – slzy v nedohľadne, dokonca som nemala problém usmiať sa na jej kolegyňu s alternatívnym štýlom, keď mi pochválila fialové vlasy. Proste pohoda. To je tak, keď je človek rád, že ho tu aspoň nikto netýra pre potešenie a ide mu iba urobiť správny zákrok.

Vo vnútri mi ale nebolo úplne všetko jedno. Vedela som totiž, čo sa stane, ak nenájdu vhodnú žilu na katéter v končatine. Vtedy idú pri srdce. A to je skúsenosť, ktorú som na mojom neustále rastúcom zozname s názvom „To poznám! To mi robili!“ vážne nechcela. Aj bez toho je taký dlhý, že by sa v nekonečnosti mohol predbiehať s ľudskou hlúposťou.

Spomenula som si na čerta a…

Kým sa môj anestéziológ obliekal do chirurgického plášťa, do miestnosti vošla Dr. Bodnutá. Uvidela ma a pozdravila ma hláskom, aký sa musela naučiť od ježibaby v Snehulienke, keď jej podávala otrávené jablko. Pričom si táto zvrátená žena musela myslieť, že tá postava je hrdinkou príbehu.

Vzápätí môjmu anestéziológovi popriala veľa šťastia, lebo vraj ju toto so mnou čakalo minule, bolo to náročné, ale dala to. Áno, naozaj sama seba pochválila za to, ako ma kvôli svojmu sociopatickému egu takmer utýrala k omdleniu. Potom Dr. Bodnutá prešla do vedľajšej miestnosti za obrovské okno, odostrela na ňom žalúzie a dala si dole rúško, aby sa na mňa odtiaľ mohla usmiať tým najširším, najsladším úsmevom, že by sa z neho aj včela medonosná povracala, a zamávala mi. Ja som sa na ňu pozrela takým neveriackym a odsudzujúcim pohľadom, až mi zorničky museli zmeniť tvar na prostredníky.

No škoda, že sa Dr. Bodnutá nezostala pozerať aj na samotný zákrok, aspoň by sa niečomu priučila. Pamätáte sa na to, ako mi hovorila, že mi tú nohu nemôže umŕtviť až pri žile, pretože to je príliš hlboko? A že by mi zbytočne umŕtvila kožu, kde mi bude robiť stehy? A ako sa údajne kvôli mojim stiahnutým šľachám nemohla katétrom dostať cez zákrutu pri mojom kĺbe a musela mi kvôli tomu bolestivo vykrúcať nohu na pokraj vykĺbenia a nasilu mi rozťahovať žilu kovovými vodičmi? Tak tento anestéziológ nemal žiaden problém s ničím z toho. Kompletne celý zákrok od začiatku do konca som prakticky ani necítila a prebehol bez akýchkoľvek ťažkostí.

A keď už sme pri tom, v čom všetkom mi Dr. Bodnutá klamala – aj to, že ma na ďalší deň nezoperujú, ak mi násilne nezoberie krv, bola lož. Tento anestéziológ mi ani neurobil rýchly odber pred operáciou, ktorá sa mala konať o pár desiatok minút. Proste ho nepotrebovali – stačil im údaj z rána, že odber je u mňa príliš komplikovaný. Nikto nemal za povinnosť ma trápiť opakovanými, príšerne bolestivými bodnutiami do slabín.

Ako môžete zmierniť utrpenie ľudí s postihnutím?

Tá alternatívna sestrička sa ma potom opýtala, či by som bola radšej, keby zavolali moju mamu, aby so mnou strávila tú chvíľu pred operáciou. Isteže som súhlasila. No opäť nám bolo zvláštne, že je to dovolené. Nám predsa vždy v každej nemocnici tvrdili, že rodina, ani len ak ide o moju hlavnú opatrovateľku, za mnou na ARO nesmie chodiť. Ako sa zdá, ide len o ochotu počúvať individuálne potreby pacienta.

Kým mama prišla, táto sestrička sa nadchýnala nad tým, aké je to moje žmurkanie super spôsob komunikácie. Tým mi opäť jasne ukázala, o koľko jednoduchšie som mohla mať vyrovnávanie sa s možnosťou, že by som už nikdy neprehovorila. Veď si len predstavte, že by takto na moju nemožnosť rozprávať reagoval každý. Že by nado mnou neplakali, neľutovali by ma a nepodávali by môj zdravotný stav ako tragédiu, po ktorej by na mojom mieste hľadali čo najrýchlejší spôsob, ako ukončiť svoj život. (Áno, toto nám, ľuďom s postihnutím, zdraví naozaj hovoria bežne.) Ale namiesto toho by mi povedali: „Peťa, to je paráda, že vieš rozprávať očami! Naučím sa to s tebou.“

V takom prípade by pre mňa bolo celé toto štvormesačné úsilie o návrat mojej reči možnosťou, ale nie nevyhnutnosťou, ako tomu bolo teraz. Zďaleka by som v tomto období nemusela prežívať taký hrozný stres, ktorý sa zo mňa dodnes – o mesiace neskôr – ešte stále vyplavuje. Takto jednoducho môžete podobnú situáciu uľahčiť každému, kto kedy stratil nejakú telesnú funkciu. Nezáleží na tom, či má nádej na jej návrat, alebo nie.

Jeden empatický, druhý patetický

Keď ma viezli na operačku, pristavili ma v miestnosti pred sálou. Odtiaľ som počula Dr. Fešáka hovoriť do telefónu: „Pán prednosta, hovorili ste, že tu chcete byť, keď budeme operovať [moje úradné priezvisko]. Už ju presúvame na sálu, tak môžete pomaly ísť.“ Neubránila som sa úsmevu. Jednak mi odľahlo, že Dr. Čarodejník chce a bude dozerať na príkladný priebeh mojej operácie. A taktiež som pocítila škodoradosť, že Dr. Fešák bude mať za plecom svojho nadriadeného, akoby klesol naspäť na úroveň školáka. Alebo, súdiac podľa jeho šikovnosti a trucovania, sa z tej úrovne nikdy celkom nedostal.

Vzápätí ma humor prešiel, pretože ma išli prenášať na operačný stôl. To bolo bolestivé, nebezpečné a zrelé na pridusenie aj minule, keď som si vedela povedať, čo je zle. Nie ešte teraz, keď som mohla maximálne vypleštiť oči a dúfať, že niekomu dopne, čo sa asi deje.

A čakalo ma ďalšie prekvapenie. Anestéziologička rozhodla, že ma na operačný stôl prenesú na mojich špeciálne tvarovaných vankúšoch, ktoré spodo mňa vyberú, až keď ma uspí, takže mi dovtedy nezmenia polohu. Pritom keď ich o to mama žiadala pri prvej operácii, všetci prítomní jej povedali, že to nepripadá v úvahu, pretože moje vankúše nesmú ísť na ich sterilnú operačku (s ich sterilným komárom). Do tretice išlo o empatický prístup lekára, ktorý hľadel na potreby pacienta viac ako na pravidlá, ktoré mohol použiť na výhovorku, prečo sa to pacientovi nedá uľahčiť.

Na samotnej operačke si Dr. Fešák začal prezerať moju tracheostómiu, zrejme aby si tentokrát naozaj veľmi dobre premyslel, kam zareže. Počas toho som sa naňho pozerala, keďže mi svojou polohou zakryl všetko zaujímavé v mojom zornom poli. A on sa na mňa usmial tak široko, až mu úplne vážne vyskočili líca z bokov rúška. Aj naňho som sa pozrela s pozdvihnutým obočím, na ktorom muselo byť veľmi jasne napísané, či mu… ušiel rajský plyn. Neviem si inak vysvetliť, prečo mali dvaja arogantní lekári takú usmievavú náladu v ten istý deň.

Ešteže ma o chvíľku uspali, aby som s takými úprimne srdečnými charaktermi nemusela tráviť čas.


O týždeň v sobotu konečne vydám finále tejto série blogov, preto je toto posledný cliffhanger, na ktorom vás nechám visieť. Veď zobudila som sa vôbec alebo som tieto blogy napísala ako duch? V každom prípade – pretože to finále zaberie celý podobne dlhý článok, môžete si byť istí, že nič nasledujúce neprebehlo hladko. Ak záver určite nechcete minúť, prihláste sa na odber môjho newsletteru, ktorý nájdete napravo, ak ste na PC, či pod komentármi, ak ste na mobile. Alebo sledujte moje sociálne siete.

Páčia sa vám moje články, fikcia či grafická tvorba? Môžete ma finančne podporiť na Patreone, za čo vám poskytnem bonusový obsah. Taktiež si môžete kúpiť môj merch v obchode HendiKup s tematikou mojich blogov a umenia.

Taktiež sledujte moje sociálne siete

Instagram

Som 25-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

sk_SKSlovenčina