Kruté zaobchádzanie a špina – taká je realita slovenských nemocníc

Neochota aj pomoc, strach aj humor, krutosť aj úľava. To všetko a ešte oveľa viac som prežila počas predoperačných vyšetrení a prvého dňa hospitalizácie – dňa pred mojou operáciou granulácií pod tracheostomickou kanylou. Spoznajte prostredníctvom mojich skúseností realitu slovenských nemocníc.

Vytočiť telefónne číslo? Radšej vytočiť pacienta!

Minulý blog som skončila tým, že môj hlavný chirurg – prezvala som ho Dr. Plán – tvrdil, že bez hospitalizácie nie je možné v priebehu dvoch pracovných dní získať termín na predoperačné vyšetrenia, nieto ešte výsledky. Na operáciu, ktorú som urgentne potrebovala, bolo totiž nevyhnutné interné vyšetrenie a CT, pričom na obe sa väčšinou objednáva celé mesiace dopredu. Dr. Plán sa však prepočítal v tom, že ak si moja mama zmyslí, že niečo možné je, tak realita sa jej skrátka prispôsobí.

Keď sme si teda sadli (a ja ľahla) do auta na cestu domov, mama začala telefonovať. Najprv zavolala môjmu obvodnému, vysvetlila mu situáciu s tým, že interným vyšetrením si je istá (aj keď interná lekárka o tom zatiaľ nevedela), ale s CT budeme zrejme potrebovať pomoc. Dúfala, že nám môj obvodný minimálne pomôže niekoho skontaktovať. Veď jeho odbor existuje predovšetkým na to, aby pacientov posielal k špecialistom.

Namiesto toho však zo seba vypustil vetu, ktorou sa zrejme chcel ubezpečiť, že sme nezabudli, že sme v slovenskom zdravotníctve. Tu predsa lekári nie sú na to, aby pomáhali. „Viete, kam by ma poslali, keby som tam zavolal a povedal im, že mám pacientku, ktorá zajtra potrebuje CT?“ Vedeli sme, lebo sme ho chceli poslať tam isto. Zmohol sa maximálne na radu, že si tam máme zájsť osobne a vysvetliť im moju situáciu, či nebudú zhovievaví. Čo mohol urobiť aj on, a to s väčšou autoritou ako my. Ale po uplynulých dňoch sme už nemali silu zbytočne sa naťahovať s niekým ďalším, a tak to radšej bol koniec telefonátu.

Vzápätí mama zavolala svojej internej lekárke a po krátkom vysvetlení mojej situácie jej povedala: „Zoberiete ju zajtra?“ Ono to síce bolo položené ako otázka, ale tónom to bolo na polceste k oznamovacej vete. A náhle mala táto interná aj novú pacientku, aj viac práce počas nasledujúcich dní, ani nevedela ako.

Približne o trištvrte hodinu cesty neskôr otec zatočil do Fakultnej nemocnice Nitra. Vybehol s mojimi lekárskymi správami do diagnostického centra a vrátil sa o pár minút s tým, že mám termín hneď na zajtra ráno.

Predstavte si, nikto ho do žiadneho pozadia neposlal. A ešte aj to si predstavte, že sme v priebehu hodinovej cesty domov vybavili termíny na kompletné predoperačné vyšetrenia, ktoré sa mali konať o menej ako 24 hodín s výsledkami do pondelka, a to všetko bez hospitalizácie. Zaujímavé, koľko nemožných vecí sa dá za tak krátko vybaviť, keď je človek ochotný urobiť viac ako mávnuť rukou.

„Vy na pľúcnej ventilácii, zadržte dych!“

V piatok ráno som teda prišla na CT a na môj nezvyk ma vôbec nenechali čakať. Naopak – vzali ma ešte chvíľu pred termínom. Navyše vôbec nehľadali problémy v mojom zdravotnom stave. A čo, že som na pľúcnej ventilácii a vôbec vyzerám ako vyzerám? Bolo treba urobiť CT, tak urobili CT a bodka.

Lekárka mi kvôli kontrastnej látke na prvýkrát napichla žilu, a to v malíčku na ruke. Síce to poriadne štípalo, ale tuším som od ohromenia ani nepípla. Veď ja mám ruky drobné ako Baby Yoda a moje žily treba podobne hľadať pomaly po celej galaxii. Pridajte k tomu dehydratáciu z predošlých dní a máte nadľudský výkon.

Rodičia ma položili na ležadlo pred CT tunelom a hneď som si zas a znova pripomenula, ako je všetko v našom zdravotníctve prispôsobené len pre rovných ľudí, ktorí majú kosti obalené svalmi. A že ja medzi nich rozhodne nepatrím. Ležadlo ma v sekunde začalo tak tlačiť, že som cítila, ako sa môj hrb balí a podáva o rozvod. K tomu bolo potrebné mi viac vyrovnať hlavu a napolohovať mi hrudník tak, ako to nechcela dovoliť moja skolióza a už vôbec nie moje granulácie. Keď mi lekárka povedala, že mám v tejto polohe vydržať okolo desať minút, tak som súhlasila iba preto, že by som asi už nezvládla počuť ďalší dôvod, prečo ma nezoperujú.

No začalo mi byť do smiechu, keď mne – človeku na pľúcnej ventilácii – povedali, že sa mám zhlboka nadýchnuť a zadržať dych, keď mi to CT prikáže. Vysvetlila som lekárke, že to pravdepodobne nepôjde, keďže mne určuje rytmus a hĺbku dýchania prístroj. Odpovedala mi, že to mám aspoň skúsiť a vydržať, pokiaľ sa bude dať. Celé vyšetrenie som teda strávila tým, že som bojovala proti vlastnej pľúcnej ventilácii, ktorá alarmovala na celé oddelenie. Ale zvládlo sa to a mohla som sa naspäť pokrčiť do svojho vozíka ako našponovaná struna.

Snímky nám však nedali – vraj ich podľa žiadanky hneď elektronicky pošlú môjmu chirurgovi.

Na moje šťastie mala táto lekárka na CT toľko rozvahy, že mi kanylu v malíčku nechala, nech mi z nej urobia aj odbery na interné. Tam som išla hneď po CT, takže mi týmto ušetrila prinajlepšom zo tri ďalšie vpichy na prázdno. Ako sa totiž dozviete onedlho, takí talentovaní napichávači žíl sa nenájdu často.

Vyšetrenie na internom vám zhrniem len v krátkosti, pretože sa tam nestalo nič vzácne. Lekárka mi do správy napísala nesprávnu diagnózu, pretože spinálnu svalovú atrofiu nepoznala a je asi príliš zložité opísať si tri slová zo správy od neurológa. K tomu pridala nesprávne dávkovanie liekov, aj keď jej ich mama diktovala a dala jej k tomu lístok, kde boli rozpísané. Správala sa ku mne ako k dieťaťuneustále ma hladkala po hlave a po rukách, čo som vytrpela so zaťatými zubami, pretože som jej ochotu narýchlo ma vyšetriť nutne potrebovala. No proste klasická návšteva nového lekára.

Také normálne ohrozenie života

Snažila som sa, aby tie štyri dni, ktoré som pred operáciou strávila doma, boli čo najnormálnejšie. Vždy predsa hovorím, že keby som mala čakať na obdobie, kedy budem v poriadku, nikdy v živote by som nič neurobila. Napísala som teda časť predchádzajúceho blogu, bavila som sa s priateľmi cez internet, sledovala som Twitch…

No na moje nekonečné sklamanie som len človek, takže som sa počas toho všetkého naozaj bála. Vedela som a opakovala som si, že tá operácia nie je nebezpečná a ja som v najlepšom zdravotnom stave, v akom som kedy bola. Prežila som oveľa horšie – operáciu PEGu, keď som bola nebezpečne podvyživená, a operáciu tracheostómie počas rozsiahleho zápalu pľúc. Ale takisto sme si všetci doma uvedomovali, že je pre mňa veľmi jednoduché zomrieť. Čo mi v tomto období naozaj nevyhovovalo, pretože moja budúcnosť sa práve začala vykresľovať (či skôr vypisovať) tak, ako som o nej už dlho snívala.

No prinajlepšom, aj ak prežijem, u mňa sa pri operáciách proste vždy niečo kolosálne… vyprázdni. Zatiaľ nás o opaku nepresvedčila žiadna z desiatok mojich chorôb, operácií a komplikácií. Taký je proste môj život – život ťažko postihnutého človeka, odkázaného na slovenské zdravotníctvo.

„A nemôžu vás operovať so zatvorenými očami?“

V utorok 3. augusta sme museli vstať okolo pol piatej, aby sme boli v Univerzitnej nemocnici Bratislava načas na príjme o siedmej. Za normálnych okolnosti o štvrtej ešte len zaspávam, takže som do nemocnice prišla v stave zombieka v pokročilom rozklade.

Ale to, čo nám povedala sestra na hrudníkovej chirurgii, ma veľmi rýchlo prebralo. CT im neprišlo. A bez neho ma, ako inak, neprijmú a nezoperujú, pretože mi nemôžu ísť do krku naslepo.

Pozreli sme sa na seba s rodičmi, že či jeden z nich ide viazať slučky, alebo nás skôr hromadne porazí. V piatok nám predsa povedali, že moje snímky pošlú chirurgovi na žiadanke hneď. Čo si mysleli, že som bola na CT iba preto, aby mali moje snímky do zbierky v databáze, lebo také tvary tam ešte nemali?

Otec teda rýchlo na internete hľadal číslo na dané diagnostické centrum a hoci tam začínali ordinovať až o hodinu, začal tam opakovane volať. Zdvihli mu to o pol ôsmej, čiže o pol hodinu neviery, že sa toto naozaj môže diať.

Otec lekárovi, ktorý zrejme obsluhoval CT, vysvetlil, že potrebujem, aby sem okamžite poslali moje výsledky, pretože čakám na urgentnú operáciu. A ten sa ho na to spýtal geniálnu otázku: „Potrebuje aj snímky alebo len popis?“ Akože čo sa mal môj chirurg zahrať na GPS? O dva centimetre zatočte vpravo, potom pokračujte nadol. O päť centimetrov budete v cieli. Logicky, že na operáciu potrebujem snímky! Nakoniec telefonujúci povedal, že ich ide poslať, ale samotné odosielanie trvá približne 20 minút. Ja si za 20 minút stiahnem dvojhodinový FullHD film, takže som opäť nepochopila, čo toľko trvá na pár obrázkoch krku a pľúc. Ale dobre, už som čakala týždeň, tak 20 minút som vydržala.

Ako sa facebooková diskusia stala realitou

Čakanie nám okorenila žena, sprevádzajúca svojho postaršieho otca, ktorý prišiel na kontrolu po operácii pľúc. Už na chodbe sa s ním handrkovala, pretože ju napomínal, aby si nasadila rúško, a ona odmietala. No keď ju z toho istého dôvodu nevpustila do ambulancie sestra, žena bez rúška sa s ňou začala hádať hlasitosťou, že to jasne počula celá chodba. Možno čakala, že jej hulákanie bude znieť ako bojový pokrik, ktorým vyvolá akúsi zvrátenú vzburu. Všetci sa tam na ňu však pozerali, akoby bola na nesprávnych práškoch. A tak svoje nezrozumiteľné argumenty na úrovni trojročného dieťaťa, ktoré nedávno objavilo písmeno N (Nebudem! Načo? Ne! Ne!), zakončila slovami: „Všetci tomu veríte!“

Chvíľu som zostala v nemom úžase. Dovtedy som nikdy osobne nestretla popierača COVIDu-19. Popierača vakcín áno, dokonca aj internetového odmietača rúšok, ale popierača celej pandémie dovtedy nie. Bolo to ako stretnúť primitívne bájne zviera, o ktorom som počula množstvo mýtov, ale nikdy mi celkom nešlo do hlavy, že by to mohlo prehovoriť mimo jeho pomýleného životného prostredia. A určite by som to nečakala na hrudníkovej chirurgii s chorým otcom.

Keď som sa prebrala z prvotného šoku, nemohla som si pomôcť, začala som sa na pani Ne-Ne-Neveriacej smiať. Moji rodičia sa ku mne vzápätí pridali a takto sme neprestali po zvyšok dňa.

Keď nie si drzá, nie si to ty

Moje CT snímky dorazili na chirurgiu „iba“ o 15 minút. Potom sme zase čakali zopár desiatok minút.

„A kde sú zas? Čo robia?“ „No všetci tomu teraz veria!“

Počas tohto čakania okolo nás prešiel Dr. Super Mario, pozdravil nás a ako samozrejmosť nám povedal, že ma bude zajtra operovať. Tak som sa dozvedela, že si na operáciu počkám ďalších 24 hodín. Čiže sa ukázalo, že som do čakárne vôbec nemusela prísť tak skoro a ani kvôli CT snímkam nebolo treba robiť paniku. Za ten deň by sa predsa stihli urobiť nové, aj keby tie z Nitry nedorazili – nebolo nutné sa znova oháňať zrušením operácie.

Keď som sa konečne dostala na príjem, niektoré zdravotné sestry komunikovali so mnou, iné všetky otázky adresovali mame, akoby som nebola prítomná. Okrem toho, že som preto svoju existenciu musela opakovane pripomínať, som sa aj bavila z podstaty ich otázok. Či mám príznaky chrípky, ako kašeľ, hlieny, podráždené hrdlo? Ja som na pľúcnej ventilácii – áno, vždy. Problémy so spánkom? Nieee. (Zaspávať jedine po štvrtej ráno je normálne, nie?) Prečo som na hrudníkovej chirurgii? Dobre, tu som povedala, že mám ťažkosti s dýchaním, pretože povedať: „Idú mi operovať hruď.“ sa už aj mne zdalo cez čiaru.

Sterilita hodná B(r)éčkového hororu

Onedlho nás s mamou ubytovali v izbe, kde mala mama vlastnú posteľ. Povedala by som, že to bol luxus v porovnaní s minulosťou, kedy musela spávať na drevenej stoličke, v kresle alebo schúlená pri mojich nohách.

Ale to by tá izba aj s kúpeľňou nemohla vyzerať ako z Resident Evil 7: Biohazard. Z každého zákutia vyliezal iný druh hmyzu a všetko bolo pokryté špinou, plesňou alebo nejakou hmotou, ktorá možno mohla byť zvratkami tak starými, že sa začínali učiť rozprávať. Dokonca to aj vyzeralo tak, že tu prebehol nejaký boj s mutantmi, pretože tyč, ktorou sa zastierali žalúzie, bola odlomená a dvere na sprchovacom kúte boli vytrhnuté z pántov.

Upratovačky však po celú dobu mojej hospitalizácie umývali jedine podlahu. Žiadneho iného povrchu sa ani nedotkli a zrejme si mysleli, že hrdza z batérie na umývadle opadá od ich kričania nadávok na tunajších lekárov. Výsledkom bolo to, že mama pišťala od zdesenia zakaždým, keď sa čohokoľvek dotkla, a umývala ma minerálkou, aby som náhodou nebola zdrojom nejakej novej pandémie. No úplne vážne sme sa báli, aby som v takomto prostredí nedostala nejakú serióznu infekciu.

Krv? Ja fungujem na atrament

(Ak máte problémy pri pomyslení na ihly a odbery krvi, rozhodne preskočte všetok nasledujúci text až po nadpis „Búrka pred tichom“.)

Ešte sme sa ani poriadne nestihli zhroziť z našej izby a už ku mne prišlo zopár sestier, že mi potrebujú urobiť odber krvi. A tak sme urobili to, čo vždy, keď mi toto naivne povie nejaký zdravotník – mama sa im zasmiala a ja som im popriala veľa šťastia. To, aby sme ich vrátili do triezvej reality.

Skontrolovali mi celé ruky a zhodnotili, že budú potrebovať skúsenejšiu sestru. Tá vzápätí prišla s niekoľkými ďalšími za chrbtom. Spoločne mi znova kompletne skontrolovali ruky a lámali si nad tým hlavu. Väčšina z nich sa nakoniec zhodla na tom, že by to zbytočne vôbec skúšali, no jedna z nich sa odhodlala. Pichla mi do vnútornej strany zápästia, čo je asi to najcitlivejšie miesto na ruke. Nič. Zobrala si moju druhú ruku a pichla mi pri kĺb na palci, čím našla nové najcitlivejšie miesto na ruke. Nič. A tak sa išli poradiť s ďalšími, ešte skúsenejšími kolegami.

Čoskoro za mnou prišiel anestéziológ, ktorý mi vysvetlil, že mi pod sonom napichnú femorálnu artériu (tepnu v stehne) a cez jeden katéter s troma výstupmi mi pôjde aj infúzia, aj mi tade budú brať odbery. Presne taký istý katéter v stehne som už mala po operácii tracheostómie a ušetril mi množstvo vpichov a bolesti, takže som ochotne súhlasila. Vlastne som túto cestu preferovala ešte skôr ako to navrhol.

„To ti nezoberú bez katétra.“ „Ale oni tomu všetci veria!“

Keď sa psychopatovi podarí vyštudovať medicínu

Rozum sa mi teda pozastavuje nad tým, prečo mi ten katéter hneď neurobili. O pár hodín totiž do mojej izby vošla ďalšia anestéziologička – nazvime ju Dr. Bodnutá. Tá s neoblomnou sebaistotou prehlásila, že ona mi žilu napichne. Najprv mi mnohonásobne rozpichala ruky, pričom zo mňa nevytiekla ani kvapka. No očividne jej nezáležalo na tom, že moje horné končatiny vyzerajú ako sito – záležalo jej iba na tom, aby si niečo dokázala. A to, čo dokázala pred všetkými prítomnými, bolo jedine to, že nemá čo robiť v oblasti, kde pracuje s ľudskými bytosťami.

Celé svoje nasledujúce správanie si obhajovala tým, že bez odberov ma zajtra nezoperujú. Tejto vety som mala za posledný týždeň plné zuby, ale teraz ma už privádzala k zúrivosti. Opýtala som sa teda, prečo mi neurobia ten katéter do stehna, keď už sme sa na ňom dohodli. Dr. Bodnutá začala zrýchlene splietať čosi o tom, že som naň objednaná ráno a takto neskoro sa už nerobí (bolo približne poludnie). Čo boli chabé výhovorky hneď z niekoľkých dôvodov: Po prvé, meniť rozvrh v nemocnici, hlavne ak ide o rizikového pacienta, nie je nič neslýchané. Po druhé, keby bolo také nevyhnutné urobiť tie odbery v tejto chvíli, neobjednali by ma na katéter až ráno. A po tretie, anestéziológovia majú predsa služby počas celého dňa práve kvôli takýmto situáciám.

No Dr. Bodnutá reagovala iba na to, na čo sama chcela, čiže s ňou nebola žiadna rozumná reč. Rozhodla sa, že mi tú krv zoberie a basta. A to presne z tej artérie, ktorú by mi mali napichnúť pod sonom. Naslepo mi teda zabodla ihlu hlboko do slabín a zakrúžila mi tam ňou. Verte mi, že ja mám naozaj vysoký prah bolesti (o čom sa ešte v tejto sérii blogov presvedčíte), ale môj krik muselo byť počuť na celom poschodí. Keď mi opäť nevzala ani kvapku krvi, ihlu vytiahla a bodla o kúsok vedľa. A potom znova. A znova.

Kričala som a plakala, oblieval ma ľadový pot. Prosila som ju, aby prestala, veď zo mňa stále dokopy nič nevytiahla. Dr. Bodnutá na mňa namiesto toho začala ziapať, nech sa upokojím, a otrávene pokynula sestre, nech prinesie lokálnu anestéziu, že mi to teda umŕtvi. Už zbytočne – síce mi uľavila od bolesti na povrchu, ale bodala a rezala ma pohybom ihly tak hlboko, že tam lokálna anestézia nesiahala. Stále to však odmietala vzdať. Umŕtvila mi povrch aj druhej slabiny a aj tú mi mnohonásobne a úplne zbytočne rozpichala a zvnútra ihlou rozrezala. A potom sa vrátila k tej prvej slabine.

Snáď po stý krát som sa jej zúfalo pýtala, prečo nejdeme pod sono. Už som nevládala ani kričať, iba stonať a triasť sa. A Dr. Bodnutá konečne súhlasila. Zrazu na taký zákrok nebolo neskoro. Zrazu nebol problém, že musia pozmeniť rozvrh. Uznala prehru. A tak som pre ňu prestala byť zvrátenou súťažou a stala som sa ľudskou pacientkou.

Zavádzať sa má katéter, nie pacient

Samú ma odviezli na sálu na ARO. Dr. Bodnutej tu asistovala iba jedna sestra, žiadny tím, čiže nemusela nikoho zháňať a organizovať nič veľké. Vôbec nešlo o taký problém, aký z toho pôvodne urobila. Zdravotná sestra Dr. Bodnutej nachystala zopár nástrojov, lokálnu anestéziu, pomohla jej obliecť sa do chirurgického plášťa, vydezinfikovala mi nohu a prekryla ju takou tou prikrývkou s dierou, ktorá sa používa počas operácií. To všetko trvalo nanajvýš pár minút.

Dr. Bodnutá mi sonom našla artériu v stehne – ledva, takže odhadom vážne nemala šancu – a po opätovnom umŕtvení slabín mi ju na prvý raz napichla. Vyskytol sa však ďalší háčik. Moja artéria je kvôli veľkosti (alebo malosti) mojich nôh tenká a k tomu je aj zohnutá, pretože kvôli spinálnej svalovej atrofii mám stiahnuté šľachy. Dr. Bodnutá potrebovala dostať pomerne hrubý katéter cez zákrutu, aby mi viedol až do spodku brucha, no nemohla mi vyrovnať nohu. A tak s mojou artériou zápasila – tlačila do nej rôzne hrubé vodiče, aby ju rozšírila, a popritom mi tlačila nohu nadol, aby ju čo najviac vyrovnala.

Tentokrát som však netrpela, hoci som to takmer všetko cítila v plnej miere. Dr. Bodnutá bola odrazu empatická a priateľská. Pýtala sa ma, pokiaľ mi môže otočiť nohu, celý zákrok mi komentovala a ochotne mi odpovedala na otázky. Dokonca sa so mnou radovala, keď jej katéter konečne skočil za zákrutu presne na miesto, kde ho potrebovala. Na záver mi katéter prišila dvoma stehmi o kožu nohy, kam, ako ma aj sama upozornila, anestézia nečiahala. No to už bola oproti tomu všetkému maličkosť.

Mala som to za sebou, prístroj si za mňa mohol vydýchnuť. Ale Dr. Bodnutá si neodpustila poslednú poznámku – nemohla odtiaľto predsa odísť s vinou. „Petra, tuším to lepšie zvládate bez mamy, čo?“ Narážala na to, že počas tohto zákroku som už nekričala. Škoda, že som v tomto momente ledva našla silu prehovoriť, nieto ešte hádať sa s ňou.

No isteže nebola ani blízko pravdy. Moja mama ma na mojej izbe iba držala za ruku a dávala na mňa pozor, nijako Dr. Bodnutej nebránila. Tu bez nej som neplakala preto, že som vedela, že ak sa zahlienim, nebude ma mať kto poodsávať a môžem sa pridusiť. Takže išlo hlavne o pud sebazáchovy. A nekričala som preto, že som nemala dôvod – Dr. Bodnutá konečne vykonala zákrok, o ktorý som ju od začiatku žiadala a ktorý mala urobiť aj bez môjho prosenia. Nič, čo sa stalo, ani približne nebola vína nikoho iného než Dr. Bodnutej.

Búrka pred tichom

Treba však povedať, že Dr. Bodnutá bola na tomto oddelení výnimkou. Všetci ostatní, či už sestry, alebo lekári, k nám boli neskutočne milí. A to sme ich tam len za ten prvý deň stretli množstvo. Je samozrejmosťou, že sestry mi chodili meniť a kontrolovať infúzie. Takisto však ony a sanitárky každú chvíľu chodili za mamou, aby sa jej opýtali, či so mnou nepotrebuje pomoc. Takú ochotu sme v nemocnici tuším ešte nevideli – až sme nechápali, ako to, že na nás nikto nie je nevrlý len preto, že sme si dovolili ležať na ich oddelení.

Za mnou zasa každých pár hodín chodili lekári, väčšinou anestéziológovia. Pýtali sa ma rôzne otázky o mojich minulých operáciách. Ja som sa ich zakaždým na oplátku takisto povypytovala kvantum otázok. Nielen pre svoju zvedavosť, ale aj preto, že skúsenosti ma už dávno vyviedli z omylu, že určité veci musia byť pre mojich lekárov logické a iste si ich domyslia. Ďalej mi kázali, aby som otvorila ústa najviac, ako sa mi dá, čo bol kvôli mojej stuhnutej sánke možno centimeter. A potom s ťažko skrývaným zhrozením odišli. Išlo o to, že počas operácie mi bolo nutné vybrať tracheostomickú kanylu, a tak premýšľali, ako ma bez nej intubujú.

„Tí ale rozmýšľajú, ako ťa intubujú.“ „Hlavne, že tomu všetci veria!“

Niekoľkokrát za deň ma takisto prišiel skontrolovať chirurg, o ktorom ešte v tejto sérii blogov budete počuť. Dáme mu preto prezývku, a to Dr. Volavka. Keď som totiž vysypala ďalšiu horu otázok aj naňho, nevedel mi na žiadnu odpovedať, vraj preto, že on ma operovať nebude. Mohol mi povedať, že mám smolu, ale namiesto toho mi zavolal Dr. Plána, aby som tie odpovede dostala. Dr. Volavka toho síce možno veľa nevie, ale záleží mu na pacientoch. A mať pri sebe lekára, ktorý sa chce postarať o to, aby pacient dostal čo najlepšiu zdravotnú starostlivosť, je veľmi podstatné a vôbec nie samozrejmé.

Postupne už všetci lekári hrudníkovej chirurgie odišli z mojej izby v šoku, že dokážem viesť konverzáciu o medicíne a nepotrebujem prekladať žiadne odborné – latinské pojmy. Miestami som naopak ja prekladala rodičom, čo tu riešime.

A tak som mohla po zvyšok večera v pokoji počúvať podcast zo sveta Príbehu kráľovraha, na ktorý som si doma nevedela nájsť čas. Pomocou cudzej fantázie som pocestovala po inom svete, zasmiala som sa a prežila som pár magických chvíľ pred náročnou dobou.


Musím vás nechať visieť na takomto cliffhangeri, inak by sa mi blog o operácii natiahol pomaly na novelu. Ale upokojím vás aspoň tým, že pokračovanie, v ktorom ma konečne zoperujú (!), mám už napísané a vydám ho hneď o týždeň. Ak ho určite nechcete zmeškať, prihláste sa na odber môjho newsletteru, ktorý nájdete napravo, ak ste na PC, či pod komentármi, ak ste na mobile. Alebo sledujte moje sociálne siete.


Sledujte Facebook blogu

alebo môj Instagram

Instagram

Som 24-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019. Od roku 2020 mi robia korektorov Kristína Lucien a Ivan Lucien.

5 komentáre k “Kruté zaobchádzanie a špina – taká je realita slovenských nemocníc”

  1. Napinave a velmi dobre napisane 👍 …len skoda, ze to u nas naozaj tak chodi, snad sa v tom niektori spoznaju a bude to casom lepsie.

    1. Ďakujem, som rada, že sa vám moje písanie páči 🙂 Podľa správ, ktoré mi chodia od čitateľov, sa s mojimi článkami, žiaľ, stotožňuje množstvo ľudí. Ale na to, aby sa na Slovensku niečo zmenilo, je potrebné, aby s tým začali niečo robiť aj ľudia, ktorí nič podobné nezažili.

  2. Z tých nervov by mne za ten čaaaas vzniklo nielen ďalších desať granulácií, ale aj vredy v žalúdku a neviem čo ešte. 🙈 A keby som nebola také slušné dievča (okej, vlastne keby skôr toto nebol taký slušný blog 😀) aj by som možno napísala, že ktoré dve prezývky rýmujúce sa s prezývkou Bodnutá, by som dala ja. 😂

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *