Potrebovala som urgentnú operáciu. Chirurgovia ma nechali týždeň čakať.

Viete si predstaviť, aké to je, keď zo dňa na deň zistíte, že potrebujete urgentnú operáciu? A k tomu máte ťažké zdravotné postihnutie? Máte predstavu, čo takej operácii predchádza, ako prebieha a ako vyzerá zotavovanie sa? Nech už je vaša odpoveď akákoľvek, rozhodla som sa detailne vám priblížiť túto stránku svojho života prostredníctvom tohto a niekoľkých nasledujúcich blogov. Dúfam totiž, že si z nich odnesiete niečo plnohodnotné. Či už empatiu voči ľuďom s postihnutím, znalosti o realite slovenského zdravotníctva z pohľadu pacienta, alebo si v nich nájdete niečo iné.

Na začiatok ma môžete odprevadiť na niekoľko vyšetrení a stráviť so mnou množstvo času v čakárňach.

Nemocnice sú súčasťou môjho života, nie ním celým

Môj život bol počas niekoľkých posledných mesiacov fantastický. Editovanie mojej knihy pre zmenu postupovalo míľovými krokmi, postúpila som do druhého kola Ceny Fantázie 2021, blogu sa výnimočne darilo, mala som dokonalú kombináciu osobných asistentiek na celé leto, bola som objednaná na nové tetovanie, robila som si plány na výlety aj obrovské zážitky… A to vymenúvam len veci, o ktoré sa chcem či môžem podeliť s verejnosťou. Dôvodov na radosť som ale mala oveľa, oveľa viac. Nečakala by som preto, že sa to celé náhle zvrtne a ja sa urgentne ocitnem na chirurgii.

Dobre, „nečakala“, je možno silné slovo. Vždy som si uvedomovala, že sa raz do nemocnice vrátim. Keď náhodou doma spomeniem nemocnicu, vždy hovorím: „Keď pôjdem nabudúce do nemocnice…“, nikdy nie: „Ak“. Netušila som síce prečo a kedy sa to stane, ale to, že to tak bude, mi bolo jasné – tak to už v životoch ľudí s vážnymi ochoreniami chodí.

Vzácna situácia, kedy som nechcela mať pravdu

V pondelok 26. 7. v noci mi mama odsala tracheostómiu, tak ako to ona a moje asistentky robia niekoľkokrát denne už viac ako tri roky. Namiesto hladkého priebehu však odsávacím katétrom do niečoho narazila, prudko to zabolelo a pár minút to mierne krvácalo.

Povedali sme si, že sa mi asi zúžila priedušnica. Krčný lekár mi v minulosti vysvetlil, že to je s tracheostómiou normálne a vôbec nie nebezpečné. O niekoľko dní to prejde, žiaden strach, stalo sa to tak už niekoľkokrát. Viete, keď si človek prejde toľkými život ohrozujúcimi problémami a komplikáciami ako ja, pár kvapiek krvi v pľúcach ho už nedonúti ani uložiť si Word.

Lenže o pár hodín sa mi sťažilo dýchanie a z času na čas mi alarmovala pľúcna ventilácia, že nedostatočne vydychujem. Cítila som, že ma v krku začína niečo blokovať, ale odsávaním sme to nevedeli zobrať. No zmizlo to, akonáhle som zmenila polohu. Napadlo mi teda, že to budú moje deformácie. Moje telo predsa neustále mení tvar a v poslednom čase ešte rýchlejšie.

Zároveň mi však už bolo trápne navrhnúť, že to budú asi granulácie. Ušetrím vám googlenie: granulácia je úplne bežná komplikácia u ľudí s tracheostómiou. Je to mäso, ktoré sa vytvára ako obrana, ak do určitého miesta v priedušnici niečo dlhodobo tlači alebo naráža. Vo väčšine prípadov sa vytvorí na mieste, kde ani trochu nezavadzia a človeka neohrozuje. Niekedy sa však vytvorí tam, kde sťažuje dýchanie, a ak sa nechá rásť bez zásahu lekárov, môže človeku úplne zapchať priedušnicu.

Ale prečo mi bolo trápne spomenúť ju? Nuž, pretože som už niekoľkokrát predtým išla na krčné v panike s tým, že mám asi granulácie, lebo ja som o nich čítala a to bude pravdepodobne ono a teda sa chystám na operáciu. (Zvyknem si zisťovať o medicíne až toľko, že si môj YouTube algoritmus jednu dobu myslel, že som študentkou medicíny a onedlho budem skladať skúšky.) V skutočnosti to zakaždým bola tá bezriziková zúžená priedušnica.

Po celom dni v novej, lepšej polohe som ale začala mať pochybnosti o svojich diagnostických schopnostiach. Stále sa mi síce dýchalo prijateľne, no ten pocit v priedušnici sa mi zdal príliš neznámy na to, aby to bolo len ďalšie zúženie a následok skoliózy. A tak som samú seba prekvapila, keď som ja, ktorá už chronicky nedôveruje slovenskému zdravotníctvu, večer rodičom navrhla, aby ma ráno odviezli na kontrolu na moju krčnú chirurgiu, kde mi každý mesiac menia kanylu.

Všetko sa zmenilo jedným slovom

V stredu ráno mi krčný chirurg strčil kameru do krku cez tracheostómiu, prekvapivo bez nepríjemnosti či pridusenia ma. A hádajte, čo mi našiel pod tracheostomickou kanylou jediný raz, keď som to nespomenula? Granuláciu! Tá sa mi vytvorila pri koncovej hrane kanyly a mala tvar guľôčky, ktorá si lietala hore a dole a pri výdychu mi na 50 % zakrývala otvor, ktorým by zo mňa mal vychádzať vzduch. Pretože ja proste nemôžem byť väčšina prípadov. A ani Dr. House.

Lekár nás bez váhania informoval, že bude nutné chirurgické odstránenie, a to ešte dnes. Nehanbím sa za to, že som ihneď začala plakať. Veď po mojich skúsenostiach so slovenským zdravotníctvom mi pripadá Dr. Death ako priemerný lekár (link navštívte na vlastné nebezpečenstvo) a od začiatku pandémie som mala konečne radosť zo života. Vlastne, nech máte správnu predstavu, počas celej stredy som v nepravidelných intervaloch plakala.

Aby bolo jasné, nehnevala som sa na svoje telo, postihnutie ani na žiadne (podľa mňa fiktívne) koncepty, ako osud alebo vyššiu moc. No bola som a stále som nešťastná, že sa v slovenskom zdravotníctve nedokážem cítiť v bezpečí. Že po tom všetkom, čo tu urobili mne aj mnohým mojim známym, moja prvá myšlienka neznie: „Ako mi pomôžu?“, ale: „Čo mi spôsobia?“ Nie je zvrátené, že sa ľudia najviac boja miesta, ktoré má byť plné odborníkov, ktorí im majú zachraňovať životy?

Do nemocnice si treba zobrať celú domácu nemocnicu

Môj krčný ma rovno poslal do Bratislavy. Tvrdil, že vo Fakultnej nemocnici Nitra sa tento bežný zákrok nerobí, pretože tam nemajú potrebné lasery. Ale na oddelení, kam ma posiela, ma hneď zoperujú a za také dva dni hospitalizácie budem doma.

Znelo to veľmi jednoducho, takže sme, prirodzene, pochybovali. U mňa je normou byť v nemocnici približne dva týždne, potom ísť domov asi na tri dni a vrátiť sa do nemocnice na ďalší týždeň kvôli nebezpečným komplikáciám. A to je ešte ten lepší scenár. Celá moja rodina preto automaticky počíta s takýmto priebehom a pripraví sa ešte na ten ďaleko horší.

Išli sme sa teda domov pobaliť približne na týždeň. A to do kufra, ktorý by zdravému vystačil minimálne na dvojtýždňovú dovolenku niekde na samote. Okrem samozrejmých nevyhnutností totiž v nemocniciach nikdy nemajú moje lieky, určite nie príslušenstvo k PEGu a filtre do prístroja, niekedy ani odsávačky a odsávacie katétre správnych veľkostí. Veď v minulosti na detskom pľúcnom v Nitre nemali ani kyslík a na Kramároch si k nám sestričky chodili po náš Betadine (bežnú dezinfekciu na rany), pretože ho potrebovali ďalší pacienti. K tomu potrebujem napríklad aj vankúše konkrétnych tvarov, pretože moja skolióza a deformácie vyžadujú určité polohy, inak mám v priebehu niekoľkých minút hrozné, dlhotrvajúce bolesti.

Popritom balíme nielen fyzické predmety, ale aj myšlienky – všetko, čo nesmieme zabudnúť povedať mojím lekárom a sestrám, čo sa ich musíme spýtať, na čom trvať… Každá z tých viet zvýši moju šancu na návrat domov, ideálne v tom istom zdravotnom stave.

Zbalili sme, samozrejme, aj moju zdravotnú kartu, ktorej hrúbku by aj Meno vetra závidelo. Vtedy sme si všimli niečo veľmi zaujímavé. V správe z mojej poslednej výmeny tracheostómickej kanyly, čo bolo pred dvoma týždňami, je uvedené, že daný krčný chirurg (iný než ktorý ma dnes vyšetroval) si voľným okom všimol granulácie pod kanylou. To znamená, že už vtedy museli byť pozoruhodnej veľkosti, pretože niečo tak hlboko v krku si človek len tak nevšimne počas nanajvýš 10-sekundového zákroku. No nespomenul nám to a ani o centimeter ho nehlo, aby to riešil.

Keď sme boli (v rámci možností) pripravení na odchod, rozlúčila som sa so svojimi domácimi maznáčikmi, ktorí absolútne nechápali, prečo sa nám nemôžu pribaliť do kufra. Pretože mimo svojho domova nedokážem ovládať žiadnu technológiu, po ceste do Bratislavy mama odkázala mojím najbližším priateľom a rodine, čo sa deje. Zrušila môj termín na tetovanie, ktorý mal byť o dva dni. Otec informoval kolegu, že dnes nepríde do práce. Skrátka – náhle sme odišli zo svojich životov.

Urgentne si počkajte

Na recepcii Nemocnice sv. Cyrila a Metoda nás poslali do „obyčajnej“ krčnej ordinácie, nie na chirurgiu. Hoci bola čakáreň prázdna, keď sme tam prišli, dovnútra si vzali len moju kartičku poistenca a lekársku správu, nie mňa. Onedlho prišiel ďalší pacient, ktorý tiež nebol objednaný, a jeho dovnútra vzali, mňa stále nie. A takto sme čakali, nechápajúc, na čo vlastne, ale každou minútou sa viac trasúc od strachu.

Po viac ako polhodine z dverí vyšla lekárka a začala na mňa hovoriť. Keby som stála na nohách, úplne vážne by som cúvla od nezvyku. Lekár na mňa totiž z vlastnej iniciatívy neprehovoril ako na normálnu pacientku… ani sa nepamätám, odkedy. Neviem, či sa to vôbec niekedy predtým stalo.

Táto lekárka nám však iba vysvetlila, že zavolala na krčnú chirurgiu vo vedľajšej budove, vedia tam o mne a Pán profesor ma zoperuje. Ako sme sa neskôr dozvedeli, toto čakanie bolo tak či tak nutné, pretože podľa pravidiel Nemocnice sv. Cyrila a Metoda nemôžu pacienta poslať na túto chirurgiu priamo z Nitry – musí to urobiť krčná v tej istej nemocnici. Ale čakať takú dobu na jednu minútovú byrokratickú záležitosť, keď tam mali okrem mňa jediného pacienta, aj to len chvíľku, sa mi aj tak zdalo (slušne povedané) zbytočné. Predovšetkým, keďže som v papieroch mala odporučenie na urgentnú operáciu.

Išli sme teda na krčnú chirurgiu. Keď sme vošli do čakárne, Pán profesor (prednosta tohto oddelenia) bol pred dverami a lúčil sa s pacientom, po ktorého odchode som opäť zostala v čakárni jediná. Rodičia Pána profesora odchytili a povedali mu, čo nám bolo povedané na nitrianskom aj tunajšom krčnom. Na čo Pán profesor namietol, že o mojom príchode netušil a so žiadnou operáciou nesúhlasil.

A čo je hlavné, opakovane sa nás začal pýtať otázky typu: „Kto vás sem poslal? A prečo sem?“ Zameriaval sa výhradne na to, koho mám byť zodpovednosťou, vôbec nie na môj zdravotný stav. Veľmi rýchlo nám začalo byť jasné, že namiesto mojej liečby uvažuje iba nad tým, ako sa z tejto situácie vykrútiť. Chudák, nepodarilo sa mu to, musel si ísť robiť svoju robotu. Ale až po vizite, ako nám oznámil. Tá sa mala konať až za viac ako hodinu.

Zase sme čakali. Medzičasom okolo nás neustále prechádzali lekári a sestry, ktorí sa nás pýtali, či čakáme na Pána profesora. Nikto ho nikdy nenazval menom ani iným slovom, a to ani tí, ktorí iste neboli jeho študentmi. Nemôžem si pomôcť, ale zdalo sa mi to ako znak jeho arogancie, nie schopností.

Takisto okolo nás každých pár minút prešiel sanitár, prenášajúci čerstvo zoperovaných pacientov. Ja som premýšľala, či budem čoskoro jedna z nich, uvedomujúc si, že to tak bude jedine v prípade, ak budem mať šťastie. A sanitár zasa (veľmi nahlas) premýšľal, ako ma tam môžu nechať tak dlho čakať, keď som tam celú tú dobu jediná. Ani my sme tomu nerozumeli. V papieroch predsa jasne stálo, že mám problémy s dýchaním. Dobre, nebola som v takom vážnom stave, že by som sa každú minútu mala zadusiť. Asi. Zatiaľ. Ale keď lekár niekoho pošle na urgentnú operáciu, „Pár hodín si počkajte na chodbe.“ sa mi nezdá ako vhodná reakcia. Navyše bolo vonku horúco a ja som od rána nepila ani nejedla, lebo mi tvrdili, že ešte dnes pôjdem na operáciu.

To čo je? A prečo to na mňa hovorí? Nech to prestane!

Keď ma Pán profesor konečne prijal do ordinácie, rozhodol sa, že mu lekárska správa z Nitry nestačí a musí sa o všetkom, čo je v nej napísané, presvedčiť sám. Najprv sa teda začal vypytovať otázky o mojom probléme. Ale pripadalo mu očividne nepochopiteľné, prečo by mal počúvať moje odpovede a nie odpovede mojich rodičov. Hádam oni vedia lepšie, ako sa ja cítim – veď som postihnutá! Takže sa na nich obracal aj po opakovanom vysvetlení, že by sa mal rozprávať so mnou. Nehanbil sa za to ani pred desiatkou zdravotných sestier a študentov medicíny, ktorí boli v tejto miestnosti prítomní. Veď ani oni nemali pocit hanby, keď začali skúmať moju tracheostómiu zo vzdialenosti niekoľkých centimetrov s výrazom, akoby taký úkaz ešte v živote nevideli. (Tracheostómia je jednou z najbežnejších súčastí práce krčných chirurgov.)

Následne mi Pán profesor tiež strčil kameru do krku, ale najprv bolo podľa neho potrebné mi vybrať tracheostomickú kanylu. Na moje zhrozenie mi ale do krku nevložil novú, sterilnú, ktorú sme si so sebou priniesli, ale tú istú, použitú a nehygienickú. Aby ste chápali, kvôli nebezpečenstvu infekcie sa nesmie dvakrát použiť ani len ten istý odsávací katéter, ktorý mám v priedušnici maximálne 30 sekúnd. Nieto ešte kanyla, ktorú v sebe mám 24/7.

A potom vedľa mňa Pán profesor zostal ticho sedieť a tváriť sa múdro. Nakoniec z neho vypadlo, že on nemá vhodné nástroje na takúto operáciu. Laser narozdiel od Nitry má, ale nie taký, ktorý by sa vmestil do môjho malého krku a ešte by aj dočiahol do zákruty mojej deformácie. Išiel preto obvolať Univerzitnú nemocnicu Bratislava.

„Tam vás zoperujú.“ a ďalšie déjà vu

Prešla približne ďalšia polhodina v čakárni a Pán profesor k nám prišiel s akýmsi chirurgom po boku. Povedal nám, že Univerzitná nemocnica Bratislava má prostriedky na túto operáciu, ale dnes už na krčnom nemajú voľné lôžko. No zajtra mi ho tam môžu rezervovať a tam ma zoperujú. Prijali sme, samozrejme.

Na to ale chirurg vedľa Pána profesora uvidel príležitosť ukázať, koľko sa od neho naučil, a začal sa miešať do toho, prečo sme v Bratislave. Uznal, že vo Fakultnej nemocnici Nitra možno tie lasery nemajú, ale na Zobori – v Nemocnici sv. Svorada určite áno. Tak prečo nejdeme tam?

A my sme zostali ticho tým dusným spôsobom, ktorý hovorí, že odpoveď máme, ale nikto ju určite nechce počuť. Veď čo sme mali povedať? „Viete, primárka pľúcneho ma počas zápalu pľúc nechala úplne bez liečby, nech sa zadusím, a ešte sa vysmiala mojej plačúcej mame do očí. Potom bola primárka nespokojná, že vieme, že je možné zachrániť ma tracheostómiou a napojením na pľúcnu ventiláciu. Keď to konečne urobili, tak ma zdravotná sestra na ARO nechala celú noc dusiť sa, aj keď mi všetky prístroje alarmovali, že som v životnom nebezpečenstve, a ešte mi vulgárne vynadala, keď som ju volala, aby mi pomohla. Aj tak to neurobila a až ranná služba ma našla pridusenú a na smrť zúboženú.“ To nie je konverzácia, ktorú človek začne len tak mimochodom popri riešení novej operácie. I keď sú to spomienky, na ktoré v takej situácii neustále myslí. Alebo sme mali povedať, ako môj otec v súkromí frkol, že chcem nemocnicu, kde mi umŕtvia ranu, nie kde umŕtvia mňa?

A tak sme to ukončili tým, že preferujem liečbu v Bratislave. Dokonca mi to napísali aj do lekárskej správy. Zanedlho nám teda potvrdili, že zajtra na mňa v Univerzitnej nemocnici Bratislava budú čakať chirurgovia aj lôžko. A po celom dni bezcieľneho čakania nás poslali nás domov.

Stratená pingpongová loptička

Vo štvrtok som už bola príliš fyzicky aj psychicky vyčerpaná na to, aby som plakala. Bola som vyčerpaná zo skorého vstavania, drastickej zmeny režimu, opakovaného dlhého cestovania a naťahovania pri prenášaní – moje telo na nič z toho nie je zvyknuté a dáva mi to najavo bolestivým nedostatkom energie. Navyše som tú operáciu potrebovala, pretože sa mi dalo dobre dýchať už len v dvoch konkrétnych polohách. Zúfalo som to celé chcela mať za sebou.

Po chvíli blúdenia sme v Univerzitnej nemocnici Bratislava našli dvere, kam ma Pán profesor poslal. Vyšla z nich sestrička, ktorá sa pozrela na moju správu a bezdôvodne sa vyziapala na môjho otca, že sme tu zle a máme ísť na koniec chodby, kde robia bronchoskopiu.

Tam, na hrôzu mojich deravých pľúc, bolo hneď vo vedľajších dverách Covidové oddelenie, čiže asi meter odo mňa každú chvíľu prevážali nejakého pacienta pozitívneho na COVID-19. Takmer som cítila, ako sa všetky moje bunky pevnejšie chytili očkovacej látky, nos sa prilepil na rúško a filtre lepšie tesnili moju pľúcnu ventiláciu.

Po ďalšom čakaní dvere otvoril primár pľúcneho, ktorý v tejto ambulancii robí bronchoskopického chirurga. Budeme ho volať Dr. Super Mario – jednak sa naňho neuveriteľne podobá a ešte k tomu aj chodí do (ľudských) trubiek. Prečítal si moju lekársku správu, ktorá už v tomto momente začínala byť slávna na celom západnom Slovensku. A oznámil nám, že síce je pravda, že ma poslali na toto oddelenie, ale doteraz tu o mne nevedeli, žiadne lôžko tu na mňa nečaká a už vôbec v žiadnom rozvrhu nie je moja operácia. Nikto nevie, kto s kým volal, ale to, čo tvrdil Pán profesor, sa určite nevybavilo.

Sám Dr. Super Mario však skritizoval slovenské zdravotníctvo: „Oni sa na vás všetci pozrú, zbadajú problém a pošlú vás k iným dverám, nech majú pokoj.“ Povedal nám teda, že máme počkať.

Keď zavrel dvere, ja a moji rodičia sme stále nezavreli naše spadnuté sánky. Nechápali sme, ako toto môže byť reálne. Ako nám môže prednosta krčnej chirurgie povedať s absolútnou istotou, že som objednaná na príjem a operáciu, a o 17 hodín môžeme zistiť, že to nie je pravda? Čo je toto za systém? Začínala som mať pocit, že sa skôr dostanem na operačku s porážkou ako s granuláciou.

Nástroje na operáciu zdravých ľudí

Po zase ďalšom čakaní ma Dr. Super Mario zavolal na vyšetrenie. Taktiež sa zaradil ku skeptikom – ani on neveril rovnakému nálezu dvoch rôznych krčných chirurgov a chcel sa o mojej granulácii presvedčiť na vlastné oči.

Musím povedať, že mu záležalo na tom, aby celé vyšetrenie bolo čo najbezpečnejšie, a (čo je vzácne) aby som sa počas neho cítila čo najkomfortnejšie. Vopred sa ma pýtal, ako dlho vydržím bez pľúcnej ventilácie. Napriek tomu, že som súhlasila, že 20 sekúnd nie je vôbec problém, toto vyšetrenie rozdelil na dve časti s prestávkou, aby sa len ubezpečil, že mi nebude príliš nepríjemne. A po celú dobu mi meral saturáciu kyslíku v krvi a srdcový tep, aj keď sa za taký moment nemalo čo stať. Nebola teda jeho chyba, že to bolo aj tak hrozné. Jeho kamera totiž aj odsávala, a to takým tlakom, že som mala pocit, že mi rovno vysaje nielen granuláciu, ale aj celé moje pľúca pôjdu na tobogan.

Na zreteľné prekvapenie Dr. Super Maria, v mojej priedušnici našiel presne takú istú granuláciu, akú opísali moji predchádzajúci lekári, vrátane mňa samej. A povedal nám, že ani on nemá nástroje, ktorými by ma vedel zoperovať. Dal nám tie isté dôvody – malý krk a deformácie.

Vtedy som sa už vytočila (doslova aj obrazne), no radšej som nič nepovedala. Veď tracheostómiu majú iba ľudia s najhoršími stupňami rôznych ochorení – tí sú spravidla deformovaní a vychudnutí. A čo ak ide o človeka s poruchou rastu alebo o bežne vyzerajúce dieťa s ochorením? Tak proste neexistujú nástroje, ktorými by ich operovali? Načo sú komu nástroje na operáciu tracheostómie, ktoré sedia iba do zdravých krkov? Lebo vyzerajú dobre na stene?

A tak ma Dr. Super Mario poslal (ako sám kritizoval) k iným dverám, a to na hrudníkovú chirurgiu. Tá aspoň nebola v inom meste, ale v tom istom komplexe budov. Už ste iste uhádli, čo nám povedal – že tam ma určite zoperujú.

Veď ešte dýchate, tak čakajte, kým nebudete

Začala som sa seriózne obávať, že ma už nezoperuje nikto a proste ma nechajú pomaly sa zadusiť. A to aj preto, že bol nemalý problém vôbec ma dostať na oddelenie hrudníkovej chirurgie. V danej budove boli totiž iba tri druhy výťahov: nefungujúce, príliš malé a tie pre zamestnancov. Nepochopím – keď už nie sú výťahy prispôsobené pre vozičkárov v nemocniciach, tak potom kde? Po niekoľkominútovom blúdení sme sa teda strčili do výťahu zdravotnej sestre.

A tak sa začalo ďalšie pekelné čakanie. Najprv sme čakali, kým zdravotná sestra vyjde a zase zájde s mojou trojnásobne prepísanou lekárskou správou. Potom sme čakali, kým ma niekto vezme do ambulancie. Tam v priebehu zopár minút zhodnotili, že to nevedia zoperovať klasickou, jednoduchou metódou. Lebo malý otvor v krku. Preto nás opäť poslali čakať von s tým, že nevedia, či a ako to bude možné. No tentoraz nás tam nechali čakať celé hodiny bez akýchkoľvek odpovedí.

Frustrácia zo slovenských nemocníc pre nás ani približne nie je novinkou. Na mieste bývame tichí, čo najslušnejší, zvykneme zaťať zuby a pofrflať si až doma pred najbližšími (a stovkami čitateľov). No po dvoch dňoch a niekoľkých hodinách čakania, hladu a smädu sme sa neudržali a už aj my sme sa začali nahlas rozčuľovať až tak, že sa na nás obzerali spolučakajúci pacienti.

Po nejakej dobe k nám dokonca prišiel postarší pán a spýtal sa nás, prečo tu utrápene čakáme tak dlho. Sám len s ťažkosťami rozprával a zdôveril sa nám, že už cez dve hodiny čaká, kým mu povedia, či je jeho nádor zhubný, alebo nezhubný. Potvrdili mu, že výsledky tam majú od rána, ale nikto si za tú dobu nenašiel minútku na to, aby mu povedal, či sa jeho život končí, alebo nie.

O nekonečno neskôr ma na chodbu prišla doraziť lekárka, ktorá ma doteraz nevyšetrovala. Prikázala mi zhlboka sa nadýchnuť, a keď som to urobila, povedala: „Ale veď dýchate a nechrčí to, takže to tak nemôže zavadzať. Tá operácia nie je nutná.“ Veď jasné, traja rôzni chirurgovia, ktorí moju granuláciu na vlastné oči videli a urobili mi riadne vyšetrenie, sa zhodli, že je nutné urgentné chirurgické odstránenie, ale ona podľa jedného nádychu zhodnotila, že dýcham úplne v poriadku.

Už som naozaj neverila vlastným ušiam. Začala som jej iritovane vysvetľovať, že v tomto momente prakticky nemôžem ani trochu zmeniť polohu, pretože sa hneď začnem dusiť a aj môj prístroj začne alarmovať. To ju akosi netrápilo, možno nevidela dôvod, prečo by ležiaca mala meniť polohu, nebodaj ešte chodiť von. Stále si opakovala svoje, prakticky ma odhovárala od operácie, ktorá (jedine) podľa nej nebola nutná. Preto som zo seba vychrlila: „A keď to už nutné bude?“ Na čo nemala odpoveď. Vrátila sa do ordinácie s tým, že máme ďalej čakať.

Čakali sme ďalšiu večnosť. Postarší pán sa s nami podelil o jeho výsledky. Jeho nádor je zhubný. Dúfam, že preňho nebude zhubné aj slovenské zdravotníctvo. To isté som si želala aj pre seba.

Svetlo na konci tracheostómie

Prešlo pol dňa čakania, občasne prerušovaného už dávno zodpovedanými otázkami na chodbách, keď ma konečne znova zavolali dovnútra. V ordinácii bol ďalší chirurg. Kvôli prehľadnosti tejto série blogov ho budeme volať Dr. Plán, pretože, ako sa neskôr dočítate, tento človek má vždy plán riešenia. Tak sa začala aj naša prvá konverzácia – oznámil mi, že má plán, ako ma zoperuje: zväčší mi otvor na tracheostómiu, urobí ho stabilnejším a potom zavolá bronchoskopistu, nech mi granulácie vyberie. Oba zákroky prebehnú naraz a pre môj život sa nič nezmení. Ak s tým súhlasím, sú schopní to urobiť v utorok, čo je o päť dní.

Okamžite som z Dr. Plána nadobudla výnimočný pocit dôvery v jeho schopnosti. Nešlo ani tak o to, že mi dal odpoveď, na ktorú som dva dni čakala. Bolo to v tom, ako sa so mnou rozprával – ako s každým iným pacientom. Vysvetlil mi operáciu na rovinu. Narozdiel od väčšiny lekárov sa nesnažil byť príliš opatrný, aby ma nerozrušil, ani nepoužíval zjednodušené slová, akoby som bola hlúpa. Zároveň si bol istý každým krokom jeho operačného plánu a zjavne mu záležalo na mojej liečbe. Nesnažil sa zbaviť zodpovednosti za môj život ani ma rýchlo odbaviť, akoby na výsledku nezáležalo. Naopak – chcel ma o všetkom riadne informovať, ubezpečiť sa, že budem po celú dobu v bezpečí a všetko dopadne čo najlepšie. Taký prístup som u lekára nevidela už veľmi dávno. Súhlasila som a bola som rada, že svoj súhlas dávam práve jemu.

Zostával jediný háčik – potrebovala som mať hotové kompletné predoperačné vyšetrenia za dva pracovné dni. Podľa Dr. Plána na ne bez hospitalizácie včas nedostanem ani termín, nieto ešte výsledky. Ako mnohí pred ním, aj on hlboko podcenil moju mamu.

Navyše si chcel byť istý, že sa za tých päť dní nepridusím, preto navrhol, aby som zatiaľ bola hospitalizovaná. Lenže nie u nich, pretože oni toho času nemali voľné lôžko, ale v Nitre v Nemocnici sv. Svorada na pľúcnom. „Tam určite pod dohľadom nebudem, to mi verte,“ zaskočila som ho. Opäť, pripadalo mi zbytočné mu opisovať, čo sa mi tam stalo. Že keď som volala sestričku, pretože sa mi zapchávali pľúca hlienmi, prišla na mňa nakričať, že ona a pani doktorka spia a nemám ich rušiť. Ale podľa mojej reakcie a zhrozenia mojej mamy musel odtušiť, v akom duchu to tam prebiehalo. Radšej teda nechal predoperačné vyšetrenia a dozor na našej zodpovednosti, tak ako sme ho žiadali.

Navyše nás ubezpečil, že mama bude v každom prípade hospitalizovaná so mnou, čo mi výrazne uľavilo od stresu, že moje najhoršie spomienky sa nebudú opakovať. Konečne nebolo čo ďalej riešiť.

Išli sme domov, po druhý raz sa vybaliť a oznámiť blízkym, že ešte stále nie som zoperovaná. Ale čoskoro budem.


Ak nechcete zmeškať pokračovanie mojich blogov o tejto operácii, prihláste sa na odber môjho newsletteru, ktorý nájdete napravo, ak ste na PC, či pod komentármi, ak ste na mobile. Alebo sledujte moje sociálne siete.


Sledujte Facebook blogu

alebo môj Instagram

Instagram

Som 24-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2019. Od roku 2020 mi robia korektorov Kristína Lucien a Ivan Lucien.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *