Chirurgovia mi bez môjho vedomia naplánovali úplne inú operáciu

Ak mi nepomôže táto operácia, už mi nepomôže nič. Tento fakt mnou rezonoval, odkedy som vyšla z ordinácie prednostu hrudníkovej chirurgie, až kým som nezistila výsledok tej osudnej operácie. Čo kvôli neočakávaným prekážkam opäť trvalo ďaleko dlhšie ako ktokoľvek predpokladal.

Už tam budeme?

Verila som, že sa hrôza posledných mesiacov blíži ku koncu. Respektíve som tomu potrebovala veriť – bola som príliš vyčerpaná po každej stránke na to, aby som ten začarovaný kruh nádej-ublíženie-sklamanie znášala oveľa dlhšie.

Ale aký to bude koniec? Napriek tomu, že som človek, ktorý má v hlave vždy aspoň tri alternatívy toho, ako budú vyzerať jej ďalšie kroky (teda ľahy), tentoraz som sa neodvážila ani pomyslieť na to, čo bude, keď sa zobudím z anestézie. Veď zatiaľ nič, čo som si ohľadom tejto operácie a následných komplikácií prežila, nedopadlo podľa plánu (či Dr. Plána) alebo podľa mojich nádejných predstáv. Preto som už nikomu na tomto oddelení – s výnimkou vyššie spomenutého prednostu, ktorého na tomto blogu voláme Dr. Čarodejník – nedokázala dôverovať.

No potrebovala som ich pomoc. Nikto iný by mi ju totiž neponúkol – nielen podľa svojich skúseností viem, že v slovenskom zdravotníctve je bežnou praxou „Kde si vás pokazili, tam nech si vás aj opravia.“ Takže napriek všetkému strachu a nedôvere som sa išla pripraviť na druhú operáciu na hrudníkovej chirurgii v Univerzitnej nemocnici Bratislava.

„Petra, počuješ ma?“ 2.0

Na druhé kolo predoperačných vyšetrení som išla k tej istej internej lekárke, ako pred prvou operáciou. Táto lekárka so mnou teda pred dvoma mesiacmi viedla konverzáciu a z profesionálneho hľadiska aspoň približne poznala môj zdravotný stav. Mama jej vysvetlila, že mi chirurgovia prvou operáciou znemožnili rozprávať a na druhú operáciu idem preto, aby sa to pokúsili napraviť. To bola jediná zmena, odkedy ma interná videla naposledy.

Interná lekárka sa napriek všetkým týmto informáciám nado mňa naklonila, v blízkosti desať centimetrov od mojej tváre si zložila rúško a počas rozprávania začala veľmi expresívne pohybovať perami, vraj aby som jej z nich odčítala. Obaja moji rodičia ju okamžite upozornili, že ja predsa počujem, iba nemôžem hovoriť. Interná im odpovedala: „Veď ja viem.“ A vzápätí sa na mňa otočila a v tej tvárovej gymnastike pokračovala!

Ja som z nej normálne druhýkrát onemela. Veď… Čo? Ona rozumie, že nie som nepočujúca, ale potrebujem jej odčítať z pier? Kto vôbec dokáže odčítať z pier ľuďom, ktorí počas rozprávania robia grimasy ako postava zo zle naanimovanej videohry? A prečo sa lekárke, ktorá denne stretáva desiatky pacientov, z ktorých mnohí sú chorí alebo rizikoví, zdá v poriadku dať si dole rúško pri ďalšej rizikovej pacientke, ktorá ešte aj ide na operáciu? Ak predsa chce uľahčiť život nepočujúcim pacientom, tak by mala nosiť priesvitné rúško alebo sa naučiť znakovú reč.

Keďže sa ani po tejto situácii môj mozog neodpojil z môjho tela a nepresťahoval sa na inú planétu, výsledky som mala v poriadku. Operácia sa mohla konať.

DPČ = dovolenka, pacient čaká

Ale isteže sa nekonala v pôvodný termín. Predsa by si nepokazili tradíciu! Deň pred hospitalizáciou sme sa dovolali do nemocnice kvôli potvrdeniu termínu a sestra nám oznámila, že pre mňa nemajú lôžko. Hospitalizovali tam totiž dvoch pacientov s dvoma rôznymi infekčnými chorobami a jedného väzňa. Mali teda zaplnené tri izby po jednom pacientovi namiesto jednej izby s troma pacientmi.

Navyše mi nevedeli povedať, na aký termín ma preobjednajú, pretože operácie môže objednávať len vrchná sestra a tá mala práve dovolenku. Nerozumiem, čo je to za systém, že existuje jediný človek na celom, vždy preplnenom oddelení, ktorý umožňuje pacientovi takú zásadnú zdravotnú starostlivosť, akou je operácia.

Pričom tu nešlo len o ďalšie nervy, že neviem, čo so mnou bude. Išlo tu aj o to, že predoperačné vyšetrenia platia dva týždne. Ak by ma objednali presne o dva týždne, nestihla by som ich do termínu znova podstúpiť, takže by mi operáciu zase preložili na neurčito. A ak by ma objednali kedykoľvek po dvoch týždňoch, musela by som ich podstúpiť znova a ktovie, či by sa to kvôli komplikovanému odberu krvi vôbec podarilo.

Trochu ma upokojilo jedine to, že Dr. Čarodejník im vraj nakázal, aby ma považovali za akútneho pacienta. Veď to tak aj bolo – už mi od rozlúčenia išlo akútne vystreliť oko.

Ak začnem hovoriť, už neviem, či k veci

Moja hospitalizácia bola našťastie posunutá len o štyri dni, pričom nám to v piatok dali vedieť spôsobom: „No, keď už ste sa dovolali, tak v pondelok príďte.“ Bolo nám povedané, že máme opäť počítať s troma dňami – v pondelok ma hospitalizujú, v utorok ma zoperujú, v stredu pôjdem domov. Do nemocnice som tým pádom prišla na deň presne o dva mesiace po mojej pôvodnej operácii.

A celý ten deň sa nič nestalo. Bolo to ako nejaké zvrátené psychotesty – celý deň som sa bez slov pozerala do stropu. Podcast Dear Hank & John síce má cez 300 epizód, ale v takýchto podmienkach aj oni človeka o chvíľu prestanú baviť. Od rána až do samého večera ku mne do izby ani len neprišiel žiadny zdravotník, aby ma informoval, čo sa bude alebo nebude diať. O nejakých prípravách na operáciu nehovoriac. Akoby v tej izbe vôbec nikto neležal.

Až keď sme to už nevydržali a mama sa išla vypytovať sestier, po asi troch „Neviem,“ sme sa dozvedeli, že zajtra nie som v programe operácií. Keď som to počula, v tých psychotestoch by som už naozaj zlyhala.

Hľadá sa ten, ktorý spôsobil Nemú

Na utorkovú rannú vizitu prišiel Dr. Čarodejník. „Á, to ste vy!“ veselo nás privítal. V tom zvážnel. Veď to sme my! A ja nie som na dnešnom programe. Prečo tu leží pacient – akýkoľvek pacient, ale hlavne rizikový pacient – uprostred pandémie bez toho, aby pripravovali jeho operáciu? Začal sa všetkých prítomných vypytovať, kedy ma zoperujú, a či to bude dnes, ale všetci len v tichosti pokrčili plecami.

„A kde je fešák?“ opýtal sa so sarkazmom, keď v miestnosti nevidel Dr. Plána. Ešteže vtedy Dr. Čarodejník vybehol z mojej izby a všetci ho nasledovali s oddanosťou šteniatok, pretože som po tej hláške dostala taký záchvat smiechu, až som vypľula odsávací katéter. Nedá sa inak, musíme Dr. Plána premenovať na Dr. Fešáka.

Dr. Fešák bol súčasťou tejto vizity, ale do mojich dverí vtedy ani neskôr nevošiel napriek tomu, že stále bol mojím hlavným chirurgom. Mal ma teda kontrolovať a informovať ma o postupe liečby. Netušili sme, prečo sa nám vyhýbal. V minulosti sme v rôznych nemocniciach z núdze urobili aj väčší cirkus, takže sa nám nezdalo, že by sme ho až tak urazili. A aj keby, lekár by si mal plniť svoje povinnosti nehľadiac na svoje pocity voči pacientovi. Ani moje blogy, kde ho kritizujem, v tej dobe ešte nevyšli. O čo iné by mohlo ísť?

Opýtali sme sa tej sestričky, ktorá sa ma počas predchádzajúcej hospitalizácie snažila ochrániť pred Dr. Bodnutou. Tá nás iba o ubezpečila o tom, že to s nami nič nemá, čím nás ešte viac zmiatla. Ak to s nami nič nemá, tak by sa Dr. Fešák predsa nemal vyhýbať nám, no nie?

Poriadnu odpoveď sme dostali až od Dr. Volavku. Ten pri mojej večernej kontrole (z diaľky od konca postele) spomenul: „Tak ste nakoniec prišli na tú operáciu? Veď som počul o tej kauze.“ O kauze? My sme o žiadnej nevedeli. Nuž, kým si Dr. Volavka stihol uvedomiť, že povedal niečo, čo nemal, a stúpiť na tú svoju jednu brzdu, mama sa chytila príležitosti a vytiahla to z neho.

Dr. Fešák sa všetkým tým jeho ignorantským správaním očividne snažil zamiesť pod koberec, ako veľmi pokazil moju prvú operáciu a každý nasledujúci zákrok. Zrejme vedel, čo bude v opačnom prípade nasledovať. A aj to tak bolo. Akonáhle sa o mne totiž dopočul Dr. Čarodejník, Dr. Fešákovi u tohto uznávaného lekára – jeho nadriadeného – vznikol poriadny problém.

Áno, Dr. Fešák sa naozaj snažil ochrániť si nedotknuteľnosť svojej kariéry namiesto toho, aby ochránil život svojej pacientky. A ako sa dočítate o týždeň, sladko sa mu to vypomstilo.

Máte smolu, že nezvládame základnú organizáciu

Ale vráťme sa kúsok v čase. Približne o ôsmej ráno v tento istý deň mi do izby vtrhla zdravotná sestra, aby sa ma opýtala, či som už dnes jedla. O tom čase je pre mňa ešte hlboká noc, takže samozrejme, že nie. Odľahlo jej, pretože sa vraj Dr. Čarodejník snaží o to, aby ma zaradili do dnešného programu operácii.

Onedlho však zistili, že ja vlastne nemám urobené žiadne predoperačné odbery, ktoré je vždy nutné zopakovať aj v tejto nemocnici aspoň niekoľko hodín pred operáciou. A nebola som ani objednaná na žilový katéter do stehna, aby mi ich mohli urobiť či vôbec podať anestéziu. V to doobedie som asi štyrikrát na striedačku počula: „Asi ju budeme operovať. Pripravte ju!“ a „Nie, dnes tá operácia nebude možná.“ Až nám nakoniec s istotou povedali, že ma naozaj dnes operovať nebudú.

Cez deň sa na mňa prišiel pozrieť chirurg, ktorého som dovtedy nestretla. Budeme ho volať Dr. P’Osol, pretože tento človek bol po celú dobu jedine poslom hlúpych a zbytočných správ. S mamou sme boli, snáď viac než pochopiteľne, výrazne frustrované, že mi už po tretíkrát preložili operáciu a dva dni vkuse tu bezdôvodne ležíme, osamotené a nečinné, kým doma máme rodinu a prácu. A Dr. P’Osol nám na to povedal: „Ale veď to, že sme vás hospitalizovali, neznamená, že vás hneď aj zoperujeme.“ Akoby sme si to vymysleli my! To oni nám predsa tvrdili, že majú takýto rozvrh. Načo teda vôbec hospitalizujú pacienta, ktorý nepotrebuje zdravotnú pozornosť, ak s ním neplánujú nič robiť?

Následne začal splietať niečo o tom, akú sme mali smolu, že sme granulácie v priedušnici začali riešiť cez obdobie dovoleniek. Dodal aj to, aké bolo nešťastie, že vtedy neordinoval práve on. Opäť – čože? Hádam si nemyslí, že som si vybrala, kedy ma začali dusiť. A predsa by na chirurgii vždy mali pracovať iba chirurgovia, ktorí vedia operovať a liečiť pacientov, nie? Malo by byť úplne jedno, kto práve ordinuje. Alebo tam prijímajú babrákov do počtu, ktorí majú na operačke zavrieť oči a dúfať, kým sú tí praví chirurgovia na dovolenke?

Mám nápad! Skúsime vás znova prizabiť!

Dr. P’Osol to zakončil tým, že ma teda zajtra zoperujú. Ale ako! Vraj mi ešte rozšíria otvor tracheostómie a vytvoria mi aj akýsi priestor v priedušnici, aby sa mi tam vmestila tá hovoriaca osmička, kvôli ktorej som pred pár týždňami takmer skolabovala. To ma alarmovalo, pretože to ani približne nebola tá operácia, s ktorou som súhlasila! Bol to jej presný opak. Mali mi len bezrizikovo povrchovo zúžiť otvor v krku, aby som mohla rozprávať pomocou kanyly a spôsobom, ako pred prvou, pokazenou operáciou. S tým, aby mi krk a priedušnicu na skúšku ešte viac rozrezali, by som nesúhlasila, ani keby mi to navrhol Dr. Čarodejník. Podľa predchádzajúcich neúspešných a život ohrozujúcich zákrokov som si bola istá, že to nemá šancu fungovať.

Takže mi mama musela prstom bolestivo zatlačiť dieru v krku, aby som Dr. P’Oslovi s námahou mohla povedať, prečo to nepripadá v úvahu. Ja totiž hovoriacu kanylu nemôžem mať, ani keby mi v krku perfektne sedela. Tlak mojej pľúcnej ventilácie cez ňu neustále prefukuje, kvôli čomu mi cez ňu vkuse uniká kyslík a vydáva zvuky, takže s ňou nemôžem dobre dýchať ani spať. O tomto sme po tej hrôzostrašnej situácii na pohotovosti informovali ako Dr. Fešáka, tak Dr. Volavku, pričom obaja v tomto momente boli v tejto nemocnici. Všetci, ktorí mali riešiť moju operáciu, s týmto mali byť jasne oboznámení. A tí, ktorí o mojom prípade nemali kompletné informácie, nemali čo vymýšľať ani meniť moju operáciu.

Dr. P’Osol bol trochu prekvapený – jednak preto, že som mu zrušila jeho komplikovanú operáciu, ktorou by všetkým ukázal, aký je expert. Už aj mi bolo do plaču, že od začiatku nebol mojím chirurgom, čo vám poviem? Ale takisto bol prekvapený preto, že mu ten plán zrušila osoba, ktorá vyzerá ako ja. Vážne nečakal, že človek, ktorý ešte pred chvíľou vyzeral takmer celkom neprítomný, tu s ním bude bez problémov diskutovať o medicíne.

Išiel sa teda poradiť s kolegami a za krátko prišiel s tým, že som mala pravdu. Otvor mi teda zmenšia, tak ako mi bolo pôvodne povedané Dr. Čarodejníkom.

Aj tak je vážne neskutočné, že sa niečo takéto mohlo stať. Že pacientovi proste naplánujú úplne inú operáciu, než s akou súhlasil. Veď nie každý pacient sa vyzná v medicíne či vôbec vo svojej právomoci nad svojou liečbou a dokáže si obhájiť, že to nie je v poriadku. A rozhodne by to nemala byť nutná znalosť pacienta na to, aby dostal správnu zdravotnú starostlivosť.

---

Táto séria blogov sa pomaly, ale isto blíži ku koncu. Vo zvyšných dvoch článkoch si ešte budete môcť prečítať niekoľko humorných aj zamyslenia hodných situácií, preto ich určite nezmeškajte. Prihláste sa na odber môjho newsletteru, ktorý nájdete napravo, ak ste na PC, či pod komentármi, ak ste na mobile. Alebo sledujte moje sociálne siete.