Bradu hore

Žiť s progresívnym postihnutím nie je najľahšie. Čo mi vzalo a čo mi dalo? A aký mám názor na frázu „Tá choroba jej toľko vzala!“?

Nadpis tohto článku myslím úplne vážne. Je načase prestať od nás očakávať, že sa budeme správať ako rozprávkové postavičky.

Smrť je pre väčšinu ľudí tabu. No ako ju vidia zomierajúci ľudia? Ako im smrť a jej vnímanie ovplyvňuje život? Tu sú odpovede zomierajúcej.

Ako vyzerá, keď sa k postihnutým ľuďom niekto správa ako k deťom, a prečo nám to zbytočne komplikuje život?

Ľudia sa ma zvyknú pýtať, ako som dokázala prijať svoju diagnózu a ako s ňou dokážem tak vyrovnane žiť. Tu sú moje odpovede.

Po hroznej skúsenosti so základnou školou sme s mojimi rodičmi museli hľadať strednú, ktorá by mi poskytla lepšie podmienky.

Zrejme vám napadne tisíc odpovedí a mnohé z nich počúvam už odmalička. V tomto článku vám však poviem rozdiel medzi názorom a realitou.

Keďže kvôli môjmu stavu stretávam nových ľudí hlavne cez internet, nie každý hneď vie o mojom postihnutí. S takýmito reakciami sa stretávam.

Jedným z najčastejších predsudkov o postihnutých je ten, že nie sú ničoho schopní. Tu sú moje skúsenosti a názory na túto tému.

Prečo je ľútosť pravdepodobne tá najhoršia vec, akú môžete urobiť postihnutým ľuďom? Ako vyzerá a čo vo výsledku spôsobuje?