Film Cyrano ukazuje nadčasovú pravdu o živote s postihnutím

(Tento článok obsahuje kompletný dej filmu Cyrano, keďže nejde o recenziu, ale skôr o komentár z pohľadu postihnutej ženy. Ak vám to teda prekáža, vysoko odporúčam, aby ste si film pozreli a potom sa sem vrátili.)

Ako pravdepodobne viete, Cyrano z Bergeracu je legendárna divadelná hra a literárna klasika. Aj by som vám povedala o jeho deji niečo, čo sa nedočítate na Wikipédii, ale nečítala som ho a nikdy sa to urobiť nechystám. Ako postihnutá žena totiž nedokážem cítiť empatiu voči mužovi, ktorý je privilegovaný každým spôsobom a celú dobu sa ľutuje kvôli tomu, že má veľký nos. Na konci 19. storočia ľudí s postihnutím týrali v cirkusoch, ženy nemali práva rozhodovať sa o vlastných životoch, z černochov si robili sluhov, o chudobných a LGBT z toho obdobia radšej ani nič detailné neviem… Joj, ale Cyrano má veľký nos a nechce ho kvôli tomu vlastná sesternica. To sú mi problémy hodné 125 rokov čítania a predstavení!

Všetko sa však zmenilo, keď scenár nového filmu s názvom Cyrano napísala Erica Schmidt – skúsená divadelná scenáristka a manželka Petra Dinklagea. Toho aj obsadila do hlavnej role, čo znamená, že novodobý Cyrano má rovnako ako jeho predstaviteľ nanizmus. To je postihnutie, ktoré spôsobuje nízky vzrast a často aj rôzne deformácie.

Napriek tomu, že mám celkom iné postihnutie (spinálnu svalovú atrofiu), vám chcem ponúknuť svoj pohľad na tento film. Nielenže som voči Cyranovi s postihnutím cítila empatiu, ale mala som aj pocit, že v určitom zmysle rozpráva môj životný príbeh. A zároveň životné príbehy celej komunity ľudí s postihnutím.

Ak hľadáte inšpiráciu, neobracajte sa na vraha

Divákom v jeho divadle aj tým pred filmovým plátnom sa Cyrano predstavuje hneď druhou pesničkou. Či skôr básňou s hudobným podkresom. Nazvem to rapom 17. storočia a budem dúfať, že som tým pojmom práve nezamordovala žiadneho znalca.

Vikomt Valvert ho vyzve na duel po tom, čo sa pokúsi Cyrana celkom neoriginálne uraziť kvôli jeho vzhľadu a Cyrano mu urážku vráti, ibaže na úrovni. Cyrano mu počas duelu formou básne rozpovie svoj životný príbeh. Vraj už zdravotné sestry, ktoré ho rodili, urážali jeho vzhľad a odvtedy to robil každý. Jeho nasledujúce verše svedčia o tom, že obsahu tých urážok skutočne verí. Sám seba vníma ako odporné monštrum a váži si na sebe len svoje charakterové kvality. Keď vikomt Valvert umiera Cyranovým mečom, Cyrano mu pošepky prizná, že každá urážka sa mu zaborí do srdca a príšerne bolí.

Cyrano teda nepredstavuje hrdinu väčšieho než sám život. Neukazuje nám, ako sa vždy povzniesť nad ponižovanie či ako byť lepšími ľuďmi než naši tyrani. Nedáva zdravým divákom možnosť inšpirovať sa z jeho utrpenia, pretože z neho sám nevie vyviaznuť.

Cyrano z rovnosti

No ako v rape naznačil, Cyrano počas celého filmu dookola dokazuje, že má omnoho viac než len jeho postihnutie. Podľa všetkých ostatných postáv je to ten najtalentovanejší básnik, akého kedy stretli. Sám poéziu a divadlo nadovšetko miluje. Je neuveriteľne bystrý a vtipný. A je to neporaziteľný šermiar.

To všetko nie napriek jeho postihnutiu, ani kvôli kompenzácii jeho údajných nedostatkov. Cyrano má tieto kvality A má postihnutie. Medzi týmito dvoma faktami nie je vylučovací ani zdôvodňovací vzťah. Počas šermu je jeho nanizmus dokonca výhodou, keď jeho protivník neodhadne jeho výšku a pokúsi sa udrieť nad jeho hlavu. Ďalšieho potom nečakane zatne do nohy, pretože sa nachádza v rovine jeho rúk.

Lenže Cyrano taktiež nevýslovne trpí. A opäť – nikdy nie kvôli postihnutiu. Jeho postihnutie vo filme nie je pomenované a už vôbec nie sú spomenuté jeho symptómy či každodenné ťažkosti. Tvorcovia tohto snímku správne odhadli, že tu ide o príbeh diskriminovaného umelca, nie o dokument o stredovekej medicíne. Nedozvieme sa teda nič o jeho možných bolestiach, pokusoch o liečby alebo čokoľvek podobného rázu, pretože do toho nemáme čo pchať svoje cyranovské nosy a pre príbeh je to nepodstatné.

Cyrano je úžasne napísaná postava s postihnutím, pretože je po každej stránke ľudský. Nestrčili ho na plátno ako učebnú pomôcku pre zdravých, aby videli, čo všetko taký Peťko Dinklidžík dokáže, a preto to musia dokázať aj oni. Cyrano je proste normálny človek s prednosťami a chybami.

Roxa, né! A pre Christa, ableista!

Cyranovo utrpenie práveže pochádza z ableizmu. Čím sa dostávam k príbehu, ktorý je rovnako aktivisticky napísaný ako hlavný hrdina.

Premisa sa v jadre neodkláňa od originálu, ale odlišuje sa tými najdôležitejšími spôsobmi: Cyrano je už dlho zamilovaný do svojej kamarátky Roxanne, ktorú pozná od detstva. Obaja majú záľubu v literatúre, rovnaký zmysel pre humor, totožné hodnoty, sú svojskí a priebojní. Skrátka sa k sebe perfektne hodia.

Lenže Cyrano má v živote iba dvoch blízkych, ktorí sa k nemu nesprávajú ableisticky – Roxanne a svojho najlepšieho priateľa Le Breta. No po tých tisíckach urážok, ktoré si od narodenia vypočul, ho táto vzácna dvojica proste nezvládne presvedčiť, že môže dôverovať ľuďom. Cyrano neverí, že by ho ktokoľvek a hlavne prekrásna Roxanne mohla ľúbiť. Tak jej svoju lásku nevyzná.

Roxanne sa teda zamiluje do Christiana, ibaže jej romantické knihy asi spadli na hlavu, pretože verí v lásku na prvý pohľad. Zmyslí si, že Christian je iste nadaný na poéziu, romantický, múdry… lebo je pekný. Cyrano si síce v tomto momente mal uvedomiť, že Roxanne je asi v skutočnosti koza. Namiesto toho jej však sľúbil, že ich dá dokopy. Problém je v tom, že Christian sa vyjadruje ako primitív, čo by Roxanne odpudilo a sklamalo. A tak pre ňu Cyrano v Christianovom mene píše milostné listy a básni pod jej balkónom.

No inak je Christian šľachetný a dobrosrdečný muž. S výnimkou toho, že jeho prvá reakcia pri pohľade na Cyrana bola výsmech. A po celé nasledujúce roky priateľstva s Cyranom mu napriek nekonečnu očividných dôkazov ani nenapadlo, že by tento muž s postihnutím mohol cítiť romantické emócie. Tu scenáristka ukázala ďalšiu z realít zo života s postihnutím – ableisti sa bežne vyskytujú aj medzi „dobrými“ ľuďmi. Áno, aj ľudia, ktorí z povolania bránia bezbranných, môžu byť krutí voči ľuďom s postihnutím. Aj dlhoroční priatelia ľudí s postihnutím môžu odmietať možnosť, že sme v podstate rovnakí ako zdraví. To, že sa považujete za dobrého človeka, nie je vhodný argument, ak vám človek s postihnutím povie, že ste mu ublížili.

Ableizmu neunikneme, ale môže odísť

Najviac ma však ohúril Cyranov koniec, ktorý je v príbehoch o ľuďoch s postihnutím nevídaný. Christian sa napokon vzdal Roxanne a presviedčal Cyrana, aby jej ich tajomstvo prezradil, pretože si bol istý, že ho tiež miluje. Cyrano to však ani po tom nedokázal. Ableizmus, akým ho spoločnosť celoživotne ponižovala, mu spôsoboval až triašku, keď sa jej chystal zdôveriť. Prejavovalo sa to celkom ako trauma po fyzickom násilí. Svoju lásku tak Roxanne vyznal až v posledných chvíľach svojho života, čiže príliš neskoro. Vzápätí mu Roxanne povedala, že ho naozaj milovala – nielen jeho poéziu, ale jeho celého.

Cyrano nie je inšpiratívnou snímkou o prekonávaní vlastného strachu. Ableizmus zničil Cyranov život – vymlátil z neho snahu o šťastie, lásku aj o väčšie životné úspechy. Žiaľ, presne takto ableizmus zničil mnohých mojich známych s postihnutím a niekoľkokrát takmer aj mňa. Cyrano vo vás možno nezanechá pocit nádeje, ale ukáže vám hrôzostrašne prehliadanú pravdu.

Po záverečných titulkoch som zostala ležať s otvorenými ústami a s istotou, že som si práve po prvýkrát pozrela jeden zo svojich najobľúbenejších filmov všetkých čias. Cyrano v sebe totiž nesie dva odkazy, z ktorých aj ten pre zdravých divákov je určený pre pomoc ľuďom s postihnutím. Nespomínam si na iný film, o ktorom by som toto vedela povedať.

Podľa mňa tie odkazy znejú nasledovne: Zdraví, vaša bezohľadnosť a ableizmus nezvrátiteľne ničí životy, preto je nutné, aby ste s tým prestali. Postihnutí, nedovoľte ableistom, aby rozhodovali o vašej hodnote.

Ale hlavne si všetci pozrite Cyrana. Veď je máj – lásky čas a ja som presvedčená, že výnimočnejší film s touto tematikou nenájdete. Dokonca aj moja mačka si s ním pospevovala, keď sme ho s asistentkou nahlas pozerali.