Myslíte si, že akceptujete postihnutých ľudí?

Nech sa stretnete s aktivizmom proti diskriminácii postihnutých ľudí v akejkoľvek forme či jazyku, vždy ide o informovanie zdravých o nejakom aspekte našich životov. Veď koniec koncov sa na to sústredí aj môj blog. Všimla som si však, že množstvo ľudí si neuvedomuje rozdiel medzi znalosťami a akceptovaním.

Informovať zdravých ľudí o spôsobe života s postihnutím je, samozrejme, extrémne dôležité. Pomáha to odstrániť množstvo nezmyselných predsudkov, ktoré voči nám majú. Pomáha to dostať do povedomia spôsoby, ako nám uľahčiť alebo nekomplikovať každodenný život. A od základu to pomáha začať dôležité konverzácie o témach, na ktoré by inak zdraví ľudia ani nepomysleli. Takže rozhodne podporujte a minimálne zdieľajte postihnutých ľudí, ktorí sa snažia správnym spôsobom vzdelať ich okolie, pretože na internete existuje obrovská konkurencia plytkej zábavy a aktivisti to nemajú ľahké. (Tým sa nechcem tváriť, že ja hlúpe videá nepozerám, ale chápete.)

No nedajte sa pomýliť – akceptovanie postihnutých ľudí nevyžaduje najprv informácie a naopak informovaná spoločnosť negarantuje, že nás zdraví zrazu začnú akceptovať. Osobne sa mi toto zas a znova potvrdilo osobnými skúsenosťami. Mám kamarátov, ktorí pred tým, ako ma poznali, nemali ani poňatia o postihnutých ľuďoch a napriek tomu ma od prvého dňa skrátka akceptovali ako normálneho človeka. Ale poznám aj ľudí, ktorí desiatky rokov pracovali s ťažko chorými a postihnutými a aj tak sa ku mne pri každej príležitosti správali úplne nesprávne či dokonca ponižujúco.

Ak vám to nedáva zmysel, povedzme si taký príklad bežnej činnosti zdravého človeka: Predstavte si, že ste na nákupe potravín ako každý… deň? Týždeň? Niečo medzi tým? Ja neviem, ako to funguje, ja jem iba Novasource z lekárne. To je jedno, skrátka ste v obchode a okolo vás prejde ďalší zákazník. Tohto človeka absolútne nepoznáte, nič o ňom neviete, ale predpokladajme, že na prvý pohľad nepatrí k žiadnej menšine – nie je postihnutý, nie je inej rasy, nemá inú sexuálnu orientáciu atď. Takisto nevyzerá ani sa nespráva nevhodne. Tým pádom neviete o žiadnych predsudkoch, ktorým by ste mali veriť, ani vás nikto neinformoval o tom, akým spôsobom tento človek žije, aké má problémy a čo ho v živote teší. Môžete predpokladať, že sa jeho život podobá tomu vášmu, ale to je naozaj iba predpoklad, pretože nemáte ako tušiť, čo je to za človeka.

Takýchto ľudí okolo vás dnes prešlo aspoň 50, nemáte preto dôvod venovať mu pozornosť. A napriek tomu, keby sa niekto tam na mieste otvorene rozhodol, že tento zákazník by nemal mať možnosť fyzického prístupu do každej časti tejto budovy bez toho, aby urobil niečo zlé, zdalo by sa vám to hrozné. Keby na tohto človeka všetci okolo vás začali zízať a ukazovať si naňho prstom, zdalo by sa vám to drzé. Keby ho cudzí ľudia začali hladkať po hlave či po kolenách a hovoriť naňho ako na dieťa, zdalo by sa vám to ponižujúce. Jednoducho, keby sa k tomuto tuctovo vyzerajúcemu človeku začali ľudia správať ako k postihnutému, tak by ste sa nad tým sami od seba pozastavili, vôbec by sa vám to nepáčilo a vo vzácnom prípade by ste možno aj zakročili, keby to toho človeka viditeľne rozrušilo. Pretože vy toho človeka akceptujete, hoci ste o ňom nikdy nečítali článok ani nepozerali video. Veď akceptovať niekoho ako rovnocenného človeka, ktorý má právo na rovnako dôstojný život, nie je o informáciách, ale o základnej empatii, pomocou ktorej rozoznáte, čo je správne. My, postihnutí ľudia, vám môžeme poskytnúť informácií koľko len chcete, ale to najdôležitejšie je na vás.

Som 23-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú jedného dňa začala unavovať diskriminácia postihnutých ľudí oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Od roku 2020 mi robia korektorov Kristína Zaťková a Ivan Lucien.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *